V pondelok 19. júna, totiž v deň autorových narodenín, vo výstavnom priestore Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov bola slávnostne otvorená výstava O nás – pre nás venovaná sedemdesiatinám nášho popredného akademického maliara a grafika Pavla Čániho.

V mene organizátorov návštevníkov privítala úradujúca riaditeľka ÚKVS Anna Speváková, kým sa o výstave odborne zmienil jej kurátor a autor katalógu výstavy Vladimír Valentík. Vernisáž prednesom na gitare spestril Čániho syn, Zoran Mitić, a to pesničkami Ballade pour Adeline a témou z filmu Krstný otec autora Nina Rotu.  Program vernisáže moderovala  Danica  Vŕbová.

V sobotu 20. mája sa v Nadlaku v Rumunsku uskutočnilo slávnostné odovzdávanie Ceny Pro Cultura Slovaca na rok 2023. Medzinárodná sedemčlenná komisia, ktorú tvorili kultúrny pracovníci zo Srbska, Maďarska, Rumunska a Slovenska sa tento raz rozhodla udeliť dve ceny a jeden pamätný list. Cenu Pro Cultura Slovaca za prínos v oblasti výtvarného umenia a šírenie dobrého mena slovenského dolnozemského umenia a kultúry doma a v zahraničí získal akademický maliar, grafik, pedagóg a organizátor kultúrneho života vojvodinských Slovákov Pavel Čáni (1953). O tvorbe Pavla Čániho a jeho prínose do kultúry vojvodinských Slovákov, ale aj do celoslovenského kultúrneho kontextu a kontextu kultúry v Srbsku hovoril výtvarný kritik Vladimír Valentík. Nakoľko sa Pavel Čáni zo zdravotných dôvodov nemohol osobne zúčastniť slávnostného odovzdávania cien v Nadlaku, organizátori sa rozhodli odovzdať mu cenu v rámci tejto vernisáži. Cenu mu v mene zriaďovateľov odovzdala úradujúca riaditeľka ÚKVS Anna Speváková.

Výtvarná tvorba Pavla Čániho je skutočným umeleckým klenotom v súčasnej kultúre vojvodinských Slovákov a jednoznačne nadväzuje na umeleckú tradíciu založenú K. M. Lehotským (1879-1929) a Zuzkou Medveďovou (1897-1985). Využívanie motívov z minulosti a súčasnosti života vojvodinských Slovákov u Pavla Čániho vždy bolo poznačené hlbším univerzálnejším odkazom a výtvarno-poetickým náznakom všeobecne planej metafyzickej pravdy. V prvom tvorivom období, keď sa Pavel Čáni výrazne venoval výtvarným hodnotám čiary, v období, keď vznikali početné grafické listy s motívom škridlíc, vznikol aj cyklus hĺbkotlačových portrétov Michala Babinku, Martina Jonáša… Portrétom významných osobností slovenskej vojvodinskej kultúry, podobne ako kedysi Lehotský a Medveďová, sa venuje až po súčasnosť. Čáni ich však ozvláštňuje pri výtvarnej interpretácii a ich príslušnosť do kultúry vojvodinských Slovákov výtvarne zdôrazňuje aj tak, že ich maľuje na handrovku, tradičný produkt ľudovej tvorby (Zuzka Medveďová, Mira Brtková, Michal Kiráľ, Samuel Boldocký…). Pavel Čáni vytvoril aj rad grafických listov s výraznou symbolicko-alegorickou naráciou venovaných Báčskemu Petrovcu, Kovačici, Starej Pazove, Novému Sadu …. V týchto tradičných kultúrnych sídlach vojvodinských Slovákov odhaľoval a aktualizoval svoje meditatívno-poetické vízie a pocity. Petrovec identifikuje v jeho rozpoznávacom znamení, v jedinečnej architektúre slovenského gymnázia, ale aj početných osobnostiach slovenskej vojvodinskej literatúry, umenia a vedy. Kovačicu si Čáni nevie predstaviť bez Zuzany Chalupovej a Starú Pazovu bez Slovenského národného domu, Vladimíra Hurbana Vladimírovho… Tieto Čániho grafické výjavy vznikli už neskoršie, keď sa venoval cyklom prác pomenovaných Hranica, Železné vtáky, Orbis pictus alebo aj Autobiografiky, keď figuratívna poeticko-meditatívna narácia v jeho tvorbe nadobudla prevahu. Nikdy sa však tejto tematike nevenoval vo vyhranenom období, ona je totiž v jeho tvorbe prítomná konštantne.

Pavel Čáni bol jediným výtvarným umelcom po rozrastaní sa a expanzii akademického výtvarného umenia v slovenskej vojvodinskej kultúre od sedemdesiatych rokov 20. storočia po súčasnosť, ktorý sa nevyhýbal motívom z tradičnej slovenskej ľudovej kultúry a, napríklad, znázorňovaniu žien v ľudovom ošatení, v širokých sukniach. Na jeho grafických listoch ich máme znázornené ako mladuchy s tradičnou partou na hlave, alebo v pracovnom ovzduší, v skupine, ako kopú s motykami neďaleko chýrečnej parížskej katedrály Notre-Dame. Čáni však motívy zo života vojvodinských Slovákov nevyužíva aby ich velebil ako Zuzka Medveďová, ale nám pomáha v sebareflexii, aby sme seba lepšie rozumeli a pochopili. Pomáha nám pri vlastnej sebaidentifikácii, niekedy aj so štipkou irónie, ale o to pravdivejšie.

Pri príležitosti Čániho životného jubilea rozhodli sme sa pripraviť expozíciu jeho grafických listov a malieb, na ktorých jedinečným výtvarným spôsobom hovorí na o nás. Tieto grafické listy a maľby vytváral pre nás, aby sme samy seba lepšie rozumeli. Význam výtvarnej tvorby Pavla Čániho s takýmto zámerom určite prekonáva historický výtvarný odkaz K. M. Lehotského a Zuzky Medveďovej a je ďalším výtvarno-historickým medzníkom, ktorý vznikol o nás – pre nás. Musíme sa naučiť si to vážiť.

Výstava bude otvorená do 14. júla a to pondelok až piatok od 8. do 15. h.

Text: Danica Vŕbová, fotografie: Nataša Simonović

Detská porota na 29. festivale 3 x Ď udeľuje diplomy za najlepšie stvárnenú ženskú alebo mužskú postavu v každom predstavení. Sú to:

  • V predstavení Moje prvé rande Základnej školy hrdinu Janka Čmelíka zo Starej Pazovy – herečka Edita Hudecová.

  • V predstavení Vlk a sedem kozliatok Základnej školy Jána Kollára zo Selenče – herec Loris Sabo.

  • V predstavení Pusťte basu do rozhlasu Ochotníckeho divadla Janka Čemana z Pivnice – Maja Tótová.

  • V predstavení Mnogo nemira zbog Šekspira Základnej školy Jovana Dučića z Kleku – herec Mladen Balać.

Detská porota udeľuje aj nasledovné ceny:

Najsympatickejší herec: Mário Burčiar v predstavení Vlk a sedem kozliatok ŽŠ Jána Kollára zo Selenče.

Najsympatickejšia herečka: Mária Kukučková v predstavení Moje prvé rande ZŠ hrdinu Janka Čmelíka zo Starej Pazovy.

Najkomickejší herec: Bjorn Káša v predstavení Vlk a sedem kozliatok ZŠ Jána Kollára zo Selenče.

Najkomickejšia herečka: Tatiana Babinková v predstavení Moje prvé rande ZŠ hrdinu Janka Čmelíka zo Starej Pazovy.

Najsympatickejší kostým: Mia Jašová v predstavení Moje prvé rande ZŠ hrdinu Janka Čmelíka zo Starej Pazovy.

Najsympatickejší herecký pár: Jovan Milosavljević a Jovana Trkuljová v predstavení Mnogo nemira zbog Šekspira z Kleku.

Detská porota pracovala v zložení:

Marína Bogdanovićová

Ema Lakatošová

Martin Demrovský

V Starej Pazove, 10. 6. 2023

Brány divadelného kráľovstva sa otvorili 10. júna v Starej Pazove a tohtoročná, v poradí 29. Prehliadka detskej divadelnej tvorby, bola revuálna. Predvedené boli štyri predstavenia a to zo Starej Pazovy, Selenče, Pivnice a Kleku. Prehliadku otvorila Dušanka Petráková, predsedníčka NRSNM.

V mene Obce Stará Pazova a SKUS hrdinu Janka Čmelíka malých-veľkých hercov v divadelnej krajine privítala a pozdravila Libuška Lakatošová. Účastníkom popriala dobrú hru na doskách, ktoré svet znamenajú, lebo práve oni patria medzi tých najvytrvalejších.  Tohto roku na detskej divadelnej prehliadke v Starej Pazove svojou prítomnosťou podujatie poctila i Anna Horvátová, podpredsedníčka MSS. Medzi vzácnymi hosťami  na 29. Prehliadke slovenskej detskej divadelnej tvorby boli aj Vladislava Jančošková a Jana Kopanicová z ÚSŽZ, ako aj Dragoslav Bonđi, predseda Výkonného výboru Rady MS Stará Pazova. V otváracom programe sa zúčastnili recitátori, ktorí úspešne vystúpili na tohtoročnej pokrajinskej prehliadke recitátorov: Petra Kolárová, Dávid Simendić a Mia Jašová.

Po otváracom programe boli zahrané štyri divadelné predstavenia. Najprv vystúpili členovia divadelej odbočky ZŠ zo Starej Pazovy s upraveným predstavením, ktoré bolo zahrané aj vlani, Moje prvé rande autorky textu Márie Kotvášovej-Jonášovej, v réžii  Ivana Ječmena a Alexandra Materáka. Potom sa predstavili žiaci ZŠ Jána Kollára zo Selenče s predstavením na motívy ľudovej rozprávky Vlk a sedem kozliatok v réžii Anny Kolekovej a Terezy Žiakovej. Ochotnícke divadlo Janka Čemena z Pivnice zahralo zaujímavé predstavenie na predlohu Viery Benkovej Pusťte basu do rozhlasu, v réžii Ľuboslava Majeru. Členovia divadelnej sekcie ZŠ Jovana Dučića z Kleku vystúpili na prehliadke 3 x Ď s najlepším tohtoročným predstavením na detskej pokrajinskej prehliadke v Temerine Mnogo nemira zbog Šekspira Terezy Janjićovej, a v réžii Tatjany Dursunovej. Všetky štyri predstavenia herci úspešne zahrali v staropazovskej divadelnej sieni.

Medzi predstaveniami najmladším divadelníkom a účastníkom prehliadky organizátori ponúkli aj zaujímavé obsahy. Tak bol predstavený projekt Slovenského vojvodinského divadla, o ktorom hovorila Miroslava Blažićová, organizátorka SVD. Ide o projekt, ktorý je venovaný divadelníkom, vedúcim spolkov, divadelných odbočiek, ale zároveň aj recitátorom. Výzva pre projekt, ktorý je upriamený aj na túto divadelnú prehliadku, bude zverejnená v jeseň. Prezentácie projektu v Klube VHV sa, okrem predstaviteľov súborov účastnikov prehliadke, zúčastnili aj divadelníci z Vojlovice-Pančeva, Bingule a Boľoviec. V foyer divadelnej sieni aj tento raz bola nainštalovaná výstava žiackych výtvarných prác na tému prehliadky 3 x Ď z viacerých prostredí. Nevystala ani obľúbená aktivita pre deti – maľovanie na tvár.

Spoluorganizátormi prehliadky 3 x Ď boli NRSNM, Obec Stará Pazova, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov a SKUS hrdinu Janka Čmelíka s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Priateľmi detskej divadelnej prehliadky sú ZŠ hrdinu Janka Čmelíka a Stredisko pre kultúru Stará Pazova. Vzhľadom na to, že 29. Prehliadka slovenskej detskej divadelnej tvorby 3 x Ď bola revuálneho rázu, výkony hercov sledovala iba detská porota, ktorú tvorili žiaci tamojšej ZŠ hrdinu Janka Čmelíka: Marína Bogdanovićová, Ema Lakatošová a Martin Demrovský, a tá udelila už tradičné ceny, pre ktoré odmeny zabezpečila Matica slovenská v Srbsku. Po udelení knižných odmien, prehliadku oficiálne zatvoril Zdenko Uheli, predseda Organizačno-správnej rady prehliadky, ktorý odmeneným zagratuloval a všetkým zanietencom divadla zaželal vytrvalosť vo svojej práci. Vyjadril nádej, že sa 30. jubilejná prehliadka začne vracať do svojich koľají, o čo sa musíme postarať spoločnými silami.

Text a fotografie: Anna Simonovićová

 

Tretí ročník Festivalu slovenských populárnych piesní pre deti Na krídlach piesní odznel 4. júna vo veľkej sieni Slovenského vojvodinského divadla v Báčskom Petrovci. Zúčastnilo sa ho 36 detí zo štyroch slovenských osád: Petrovca, Kulpína, Hložian a Selenče. Okrem spevákov vystúpilo trio Čarodejníci, ktoré nacvičil Samuel Kováč ml. a orchester YMCA music, ktorý vedie Michal Struhár.V programe vystúpili deti vo veku 5 až 15 rokov a štyria stredoškoláci. Odzneli piesne slovenských, vojvodinských autorov: Kvetoslavy Benkovej, Samuela Kováča staršieho, Vladimíra Kováča, Ľuboslava Majeru, Jaroslava Fúseka, Maríny Kaňovej, Slovenky Benkovej, Anity Hlavatej, Jána Dišpitera, Eleny Krošlákovej, Juraja Súdiho mladšieho a staršieho, Samuela Kováča mladšieho, Jána Šofranku a Adama Torňoša.

Okrem toho, že festival podporuje slovenskú hudbu populárneho žánru venovanú deťom, jeho prvoradým cieľom je podporiť mladých začínajúcich spevákov v ich prednese a verejnom vystúpení. Ďakujeme hudobným pedagógom, ktorý sa podieľali na nácviku detí: Olivere Popadićovej, Mariene Stankovićovej Krivákovej, Anne Medveďovej, Jurajovi Súdimu st., Elene Krošlákovej, Samuelovi Kováčovi ml. a Michalovi Struhárovi. Festival podporili ÚSŽZ, ÚKVS, MSS a MOMS Petrovec. Všetkým srdečne ďakujeme.

Organizátorom festivalu bol Komorný zbor Musica viva z Báčskeho Petrovca.

Mariena Stankovićová Kriváková

 

 

 

 

Premiéra inscenácie Miroslava Kožíka v Bratislave

Oddaní Tálii v Starej Pazove, v ktorej divadelníctvo má 120 ročnú tradíciu, a môže sa pochváliť početnými oceneniami z prehliadok a festivalov doma i v zahraničí, sú stále aktívni. A tí obzvlášť talentovaní, ako sú režisér Miroslav Benka, herec Zdenko Kožík, herec a režisér Miroslav Kožík dosiahli a stále dosahujú pozoruhodné úspechy aj na Slovensku. Svedčí o tom aj premiéra predstavenia In periculo gens – Ohrozený druh, ktorá sa uskutočnila 15. mája v Stredisku kultúry Nové Mesto v Bratislave.

Miroslav Kožík, už niekoľko rokov žijúci v Bratislave, ktorý za svoje choreodrámy bol oceňovaný na festivaloch v Kule a Trebinji, pustil sa do nového projektu tanečného a pohybového divadla In periculo gens. Táto forma divadla sa po prvý krát hrala na doskách Novomestského divadla a už samotná predpremiéra 14. mája vyvolala pozoruhodný záujem verejnosti.

Kožík, ktorý je profesionálne angažovaný v divadle, sa podpisuje aj pod scenár, kostýmy, scénografiu, hrá v niekoľkých scénach, stvárňujúc úlohu proroka, kým je choreografia výsledkom spoločného úsilia celého súboru, v ktorom sú prevažne angažovaní mladí ľudia z Vojvodiny, študujúci alebo už žijúci na Slovensku. Stredisko kultúry na Vajnorskej v Bratislave dobre odhadlo potenciál tohto súboru a pochopilo silný Kožíkov odkaz, ktorý hovorí: „Všetci tvrdia, že ľudstvo svojou činnosťou ohrozuje planétu. Myslím si však, že ohrozujeme predovšetkým nás samotných. Planéta bude možno vďačná, keď tu raz nebudeme. Inscenáciou chceme v ľuďoch prebudiť otázku, či sme v tomto smere naozaj urobili všetko, čo bolo v našich silách.“

Z tlačových správ a od samotných Pazovčanov, ktorí na predpremiére a premiére boli, a ná základe reakcií prítomného publika možno usúdiť, že ide o výborné predstavenie, v ktorom protagonisti zaujímavou a príťažlivou formou poukázali na závažnú tému životného prostredia. V publiku sa objavili aj mnohé známe osobnosti – Marián Leško, slovenský novinár, komentátor a publicista, Lucia Šipošová, divadelná, televízna a filmová herečka, tiež herečka Andrea Profantová. O predstavení sa pochvalne zmienil aj Ján Greššo, známy slovenský divadelný a filmový herec, dlhú dobu riaditeľ nitrianskeho divadla Andreja Bagara, ktorý autorovi Kožíkovi vzdal hlbokú poklonu a súbor pochválil za výnimočné a presvedčivé predvedenie.

Inscenácia Miroslava Kožíka sa publiku obracia univerzálnym jazykom – pohybom, ktorým protagonisti predstavenia dokázali odovzdať silný odkaz o následkoch ľudskej nedbanlivosti o životné okolie. Toto predstavenie by si malo pozrieť čo najviac ľudí, nielen kvôli silnému odkazu, ale aj kvôli emóciám, ktoré každý herec vniesol do svojho predvedenia.

Okrem Miroslava Kožíka v predstavení hrajú aj herci – tanečníci zo Starej Pazovy: Ema Kočišová, ktorá si zahrala aj v prvom Kožíkovom predstavení tohto druhu – Neresti ľudstva a Branislav Pop, ktorý svoje potenciály v ochotníckom divadle vyskúšal aj ako herec aj ako režisér počas školenia na strednej škole v Báčskom Petrovci a teraz študuje v Bratislave. Sú tu ešte Kristína Urbanová z Padiny, Irena Struhárová z Báčskeho Petrovca, Ines Gedrová z Pivnice, Vladimír Zloch a Zuzana Šipická z Kovačice. Kožíkovi sa do svojho umeleckého tímu podarilo zapojiť aj mladého a výnimočne talentovaného hudobníka Petra Bažíka, ktorý je autorom hudby a v predstavení je zodpovedný aj za zvuk. Úspešnú video animáciu mal na starosti Richard Turan, svetelné efekty Tibor Tóth a make up je dielo Daniely Kožíkovej.

Režisér a scenárista Miroslav Kožík je spokojný, lebo reakcie divákov po predpremiére a premiére sú zatiaľ veľmi pozitívne. Všetci sú príjemne prekvapení, ako zrozumiteľne sa im tento neľahký príbeh podarilo spracovať.

Podľa slov riaditeľky Strediska kultúry Bratislava Nové Mesto Márie Priečinskej bonusom predstavenia je práve jeho netradičné divadelné spracovanie, v ktorom účinkujú ochotníci s nadštandardným hereckým výkonom.

Súbor mal aj nezištnú pomoc Jasminy Nasárikovej, rodáčky zo Starej Pazovy, ktorá sa už roky snaží presadiť všetko to, čo je kvalitné z Vojvodiny, predovšetkým z oblasti kultúry. Ona je jednou z tých osôb, ktoré sa zaslúžili aj o podujatie Dni Starej Pazovy v Bratislave. Veríme, že sa choreodráma In periculo gens dostane aj do tunajších divadiel, predovšetkým do Starej Pazovy. Keď nie skôr, tak možno na jeseň, na nasledujúcom Divadelnom vavríne.

 

Anna Simonovićová

„Tanec je tajná reč tela. Môžete tam nájsť každú ľudskú emóciu a dá sa ním vyjadriť aj čosi navyše.“

Štefan Nosáľ, významný choreograf a režisér

To „čosi navyše“ v živote a tvorbe Jána Slávika, nášho popredného autora choreografií, umeleckého vedúceho, režiséra rôznych programov, folklórneho manažéra, kultúrneho dejateľa a matičiara vždy sa odzrkadľovalo v popularizácii, prezentácii a zveľaďovaniu slovenského kultúrneho dedičstva vo Vojvodine doma a v zahraničí. Jeho meno je akési synonymum pre inovácie a špecifické tanečné štylizácie v slovenskom vojvodinskom folkloristickom hnutí, ktoré v tej podobe prezentujú posledných niekoľko desaťročí všetky súbory, s ktorými Slávik pracoval sústavne a aktívne, alebo už teraz na voľnej nohe. Tých, v ktorých sa pričinil, je vskutku veľa, či v Banáte, Báčky alebo v Srieme… Odchoval generácie kvalitných tanečníkov, z ktorých sa mnohí vyprofilovali na špičkových interpretov a následne sa z nich stali aj kvalitní choreografi a taneční pedagógovia.

Ten talent a snaha sú Slávikovcom v krvi. Po otcovi Jánovi a matke Júlie zdedili ich aj dcéra Marína a syn Ivan, ktorý takisto kráča stopami svojho otca a folklórom žije. Veríme, že sa tou drahou pohnú aj ich vnúčence, ktoré od malička vyrastajú v dome plnom hudby, kde sa tancuje, analyzuje, skúma, plánuje, srdečne víta, kamaráti a spieva.

Ján Slávik sa narodil 10. augusta 1956 v Kysáči. Základnú školu skončil v rodisku, a Strednú elektrotechnickú školu vyštudoval v Novom Sade. Absolvoval početné choreografické kurzy a semináre, tak v bývalej Juhoslávii, respektíve v Srbsku, ako i takmer vo všetkých regiónoch Slovenska a taktiež aj v prostrediach obývaných Slovákmi v Maďarsku. Divadelné vlohy prejavil ešte na základnej škole a počas strednej školy sa zapojil do činnosti divadelnej sekcie vtedajšieho kultúrno-umeleckého spolku. Neskoršie priamo účinkoval v zakladaní nového útvaru kultúrnej činnosti v Kysáči pod menom Kultúrno-informačné stredisko (KIS) Kysáč, kde sa stal členom Správnej a Umeleckej rady. Zapojil sa aj do folklórnej odbočky, kde vďaka vedomostiam, ktoré získal na vojenčine od kamaráta experta v oblasti spoločenských tancoch, vo folklórnej odbočke pomerne rýchlo prosperoval, až sa dostal na post vedúceho súboru. Ako výborný tanečník a úspešný absolvent choreografických kurzov, okrem dospelého folklórneho súboru založil aj prvé detské folklórne súbory, tak pri KIS Kysáč, ako aj na Základnej škole Ľudovíta Štúra v Kysáči. V rovnakom čase obnovil činnosť aj skupiny folklórnych seniorov – tanečných veteránov. V tomto období jeho aktívnej činnosti pomenoval a za pomoci asistentov z radu mládežníckeho folklórneho súboru zároveň aj nacvičoval detské folklórne súbory: Krôčik (1. – 2. ročník ZŠ), Slniečko (3. – 4. ročník ZŠ), Vienok (5. – 6. ročník ZŠ) a Vretienko (7. – 8. ročník ZŠ), kým mládežníckemu folklórnemu súboru dal meno Vreteno. Okrem v Kysáči, kde pôsobil plných 20 rokov, výnimočný Slávikov talent si všimli aj v iných osadách obývaných Slovákmi a preto ho ako choreografa angažovali v Kulpíne, v Lugu, Jánošíku, Aradáči, Erdevíku, Hajdušici, Bielom Blate, Begeči, Silbaši, Padine, Kovačici, Selenči, Báčskom Petrovci, v Šíde a 15 rokov v novosadskom Šafáriku. Takmer so všetkými spomenutými súbormi na rôznych folklórnych festivaloch a súťaženiach dosahoval tie najvyššie ocenenia, o čom svedčí aj fakt, že až 18 jeho choreografií v podaní súborov, s ktorými spolupracoval, boli prezentované na Podpolianskych slávnostiach v programoch Krajanskej nedele v Detve. Za to mu pri príležitosti 30. výročia Krajanskej nedele FSP v Detve udelili Špeciálnu cenu a plaketu. Na domácom teréne tiež zožal iba tie najvyššie ocenenia, tak na úrovni Vojvodiny, ako aj na úrovni celého Srbska. Pre svoje získané vedomosti a dlhoročné skúsenosti na folklórnom poli častokrát býval v odborných porotách na rôznych úrovniach súťažení. Vďaka jeho iniciatíve bol 23. mája 1993 uvedený bol do života DFF Zlatá Brána v Kysáči, ktorý sa odvtedy usporadúva každoročne. O rok neskôr, roku 1994 založil ešte jedno podujatie, ale tento raz iba lokálneho rázu pod názvom Kysáčsky spevník, s cieľom vyhľadávania nových talentov ľudového spevu bez ohľadu na vek, a samozrejme aj ako podnet pre mapovanie takmer zabudnutých ľudových piesní. Obnovil činnosť a počas mandátu predsedu, vykonal preregistrovanie Kultúrno-umeleckého spolku Vladimíra Mičátka a srbského Kultúrno-športového spolku Branka Radičevića v Kysáči. Okrem toho, že je zástupcom predsedu MOMS Kysáč a členom Správnej rady MSS, je aj predsedom Dozornej rady Kultúrno-umeleckého spolku Vladimíra Mičátka v Kysáči. V období rokov 2010 – 2018 bol členom Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. V mandátnom období (2014 – 2018) bol vymenovaný za predsedu Výboru pre kultúru. Ako odborný predstaviteľ zo Srbska v súčasnosti vykonáva povinnosti člena Dramaturgickej rady Krajanskej nedele Podpolianskych slávností v Detve, ktorú zvolil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

V roku 2013 občania Kysáča ho zvolili za svojho starostu, ale v roku 2015 sa kvôli zdravotným dôvodov vzdal spomenutej funkcie. V roku 2019 pri 50. výročí družby mu Hontianske Nemce udelili Ďakovný list a Plaketu. V roku 2021 mu Spoločnosť slovenských velikánov udelila Pamätnú plaketu za neúnavné prehlbovanie kultúrnych hodnôt v Srbsku a na Slovensku. V súčasnosti, napriek istým zdravotným problémom, aj naďalej sa snaží pomáhať svojim nasledovníkom odbornými radami a sprostredkovaním zájazdov a družieb, tak kolektívom s ktorými spolupracoval, ako aj s ostatnými kolektívmi, ktoré ho o to poprosia.

Pre všetko uvedené môžeme konštatovať, že sa tohtoročný Pamätný list Pro Cultura Slovaca dostáva do tých správnych rúk.

Milý vedúci, srdečne Vám k tejto zaslúženej odmene blahoželám aj ja, Vaša tanečníčka, učnica a kolegyňa, a prajem Vám nespočetne veľa energie, tvorivých síl, jedinečných nápadov, nezabudnuteľných zájazdov, zaujímavých výskumov, unikátnych choreografií a predovšetkým – radosti z vnúčeniec a pevného zdravia!

Danica Vŕbová

Akademický maliar a grafik, Mr. Pavel Čáni (19. 6. 1953) patrí medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov v Srbsku. V tomto roku oslavuje svoje sedemdesiate narodeniny. Jeho maliarska a najmä grafická tvorba na sklonku minulého a na začiatku tohto storočia zanechala hlbokú stopu v dejinách slovenského výtvarného umenia v Srbsku. Pavel Čani je však popredným výtvarným umelcom aj v kontexte srbského a slovenského výtvarného umenia. Jeho početné spoločné a samostatné výstavy v popredných galériach v Belehrade a Novom Sade, ale aj na Slovensku, v Bratislave, Trnave, Žiline, Banskej Bystrici, ale aj v Poľsku v Krakove, nezostali nepovšimnuté. Dostali sa mu aj prestížne ceny, akou je napríklad Identifikačný kód Slovenska, ktorá mu bola slávnostne udelená na Bratislavskom hrade. Jeho tvorbe sa dostali ocenenia v Taliansku, ale prirodzene aj v Srbsku. Z druhej strany Pavel Čáni sa pričinil aj o organizáciu výtvarného života vojvodinských Slovákov. Bol členom Galérie Blatno. Bol pri zakladaní Galérie K. M. Lehotského na Gymnáziu Jána Kollára v Petrovci, kde bol vyše dvadsať rokov výtvarným pedagógom. Bol riaditeľom Slovenského vojvodinského divadla v Petrovci a potom osamostatneného Múzea vojvodinských Slovákov, ktoré zastrešovali aj Galériu Zuzky Medveďovej. Z tohto postu odišiel aj do dôchodku.

Pavel Čáni okrem toho všetkého uvedeného vynikajúce ilustroval knihy pre deti a patrí medzi najvýznamnejších súčasných autorov exlibrisov v Srbsku. Pre novosadský slovenský ústav kultúry namaľoval niekoľko významných osobností z dejín vojvodinských Slovákov. Pavel Čáni začal študovať umenie najprv v Trnave na Slovensku a čoskoro potom pokračoval v štúdiu grafiky na Umeleckej akadémii v Novom Sade u profesora Halila Tikvešu. Najintenzívnejšie maliarske začiatky Pavla Čániho boli práve pred odchodom na akadémiu v Novom Sade, ktorú skončil roku 1979. Po základnej vojenskej službe absolvoval v roku 1982 aj postgraduálne štúdium grafiky na Fakulte výtvarných umení v Belehrade u profesora Marka Krsmanovića. Čoskoro potom sa zamestnal ako výtvarný pedagóg na Gymnáziu Jána Kollára v Petrovci, kde pôsobil do roku 2007. V tom období žil v Petrovaradíne. Neskoršie sa stal riaditeľom Slovenského vojvodinského divadla, v rámci ktorého pôsobilo aj Národné múzeum a Galéria Zuzky Medveďovej. V tom období sa presťahoval do Kulpína.

Prvú samostatnú výstavu obrazov Pavel Čáni usporiadal roku 1980 v Splite a potom nasledovali ďalšie – vyše tridsať v bývalej Juhoslávii a v dnešnom Srbsku, na Slovensku, Holandsku a v Poľsku. Zároveň vystavoval aj na početných spoločných výstavách (vyše 400) v celom svete, od Japonska po USA, ako i vo svetových metropolách výtvarného umenia v Paríži a New Yorku. Za umeleckú tvorbu sa mu dostali početné ocenenia a uznania doma i v zahraničí. Jeho voľné grafické listy sa nachádzajú aj v niekoľkých svetoznámych umeleckých zbierkach grafickej tvorby. Okrem voľnej grafickej tvorby Pavel Čáni sa zaoberá aj úžitkovou grafikou ako ilustrátor kníh pre deti a v jednom období aj ako ilustrátor nášho časopisu pre deti Zornička. Poznávacím znamením grafickej tvorby Pavla Čániho v prvom tvorivom období od roku 1979 boli rozličné kompozičné variácie motívu strechy a škridlíc. V ich štruktúre a lineárnych hodnotách Pavel Čáni odhalil podmanivý výrazový potenciál. Znázornené motívy z tohto obdobia majú konkrétny, ale aj abstraktný význam lineárnej štruktúry či rytmického ornamentu kriviek.

K zmene Čániho výtvarno-poetickej orientácie prišlo po skúsenostiach s farebnou kresbou. V tomto svetle sa verejnosti predstavil na samostatnej výstave v Novom Sade roku 1986. Toto ďalšie vyhranené obdobie Čániho grafickej tvorby charakterizuje postup od jednoduchých monochromatických foriem k zložitejším, komplexnejším výtvarným témam, figurálnym vzťahom a exteriérom. Figurálnosť a objemovosť prevážili nad čiarou a monochromatizmus grafických listov vystriedal polychromatizmus. Teda farby sa stávajú nositeľom výtvarnej hodnoty Čániho grafických prác. K ďalšiemu posunu v Čániho grafickej tvorbe prichádza v roku 1987 (grafiky Výlet, Emancipácia a Stretnutie). Pavel Čáni začína prejavovať záujem o alegorické témy, opúšťa farby a znovu viac pozornosti venuje hodnotám čiary. Jeho tvorba začína nadobúdať zdôraznený poeticko-meditatívny tón, prítomný v jeho grafikách – ale aj maľbách – i v súčasnosti. Bohatou imaginačnou schopnosťou objavuje neobvyklé súvislosti a ruší stereotypy videnia. Návrat farby na Čániho grafické listy a syntézu jeho tvorivých skúseností badať v roku 1989, keď v jeho ateliéri začal vznikať cyklus grafických listov s názvom Hranica. Na grafických listoch z tohto cyklu bolo úmyslom Pavla Čániho výtvarno-alegorickým spôsobom demystifikovať a detabuizovať erotiku. V roku 1991 a najmä v roku 1992 na už stanovenom výtvarno-estetickom koncepte v Čániho ateliéri vznikli početné grafiky nového cyklu s názvom Železné vtáky. Dominujú tu fantastické motívy akýchsi podivných a neobyčajných letiacich predmetov. Tento kŕdeľ podivných železných vtákov po prvýkrát vzlietol pred zrakmi verejnosti na dvoch samostatných výstavách otvorených v jednom dni v Novom Sade 25. januára 1993. Železným vtákom Pavla Čániho môžeme nazrieť dovnútra. Odhalíme tam zložitý mechanizmus stroja a presvedčíme sa o jeho komplikovanej, studenej a presne definovanej anatómii. V tomto cykle môžeme znovu odhaliť podstatnú charakteristiku Čániho novšej umeleckej tvorby, ktorá sa reflektuje vo fantastickosti výjavov a vo vytváraní neobyčajných súvislostí.

Od roku 1994 Pavel Čáni začína tvoriť nový cyklus grafických listov, v ktorom relativizuje konvenčný tvar odtlačku voľného grafického listu. Jednotlivé grafické listy z tohto Čániho cyklu s názvom Orbis pictus pozostávajú z odtlačených početných tvarov pripomínajúcich staré mince. Ich obsah je rozličný: od starobylých symbolov, autocitácií detailov z Čániho grafík až po citácie zo svetovej masovej kultúry. Tieto Čániho pseudomince vytvárajú rôzne štruktúry, v čom badať kvalitatívne nový návrat k skúsenostiam z prvého autorovho tvorivého obdobia. Po minciach Čáni začal zoraďovať do nových významových celkov aj drobné obdĺžnikové grafiky, na ktorých badať i výjavy z minulosti Slovákov v Srbsku a konkrétne osobnosti z verejného kultúrneho života vojvodinských Slovákov. Na základe uvedených postupov a citácií zo starobylých kultúr, ako i autocitácií môžeme konštatovať v Čániho tvorbe uplatnenie postmoderných postupov, pomocou ktorých Čáni obopol čas. V druhej polovici deväťdesiatych rokov Čáni svoju tvorbu po druhýkrát samostatne vystavoval na Slovensku. V tomto období i naďalej zostáva verný hĺbkotlačovým technikám. Vypracúva početné grafiky menších dimenzií a kombinuje ich na spoločnom grafickom liste. Väčšina kombinácií grafických miniatúr je neopakovateľná. Táto novinka v jeho tvorbe v grafickom cykle Orbis Pictus je svedectvom pestovania metaúrovne autorovho vzťahu ku grafickému médiu. Bohatá meditatívna narácia na úrovni samostatného grafického listu je iba jedným zo segmentov na estetické zváženie. Na samostatnej výstave roku 2002 v Kultúrnom centre v Novom Sade Čáni použil svoje grafické listy ako materiál pre koláže a umelecké objekty a na 6. bienále slovenských výtvarníkov v Petrovci použil svoje grafické listy ako materiál pre umeleckú nástennú inštaláciu, v čom badať nové postupy postmodernistického podania a ďalšie navrstvovanie možných rovín estetickej recepcie jeho umeleckej tvorby.

Bohatá navrstvenosť Čániho grafík a uvažovanie o jeho tvorbe v rôznych rovinách umožňuje i rozličné interpretácie jeho umeleckých zámerov, od čírych výtvarných výkladov až po odhaľovanie skrytých alegorických a symbolických významov. Pavel Čáni potom začal intenzívne maľovať a vypracoval pozoruhodný počet olejomalieb a malieb, do ktorých vkomponoval tradičný produkt ľudovej slovenskej kultúry v Srbsku – handrovku. Jej štruktúru a textúru, ako aj farebné hodnoty znalecky a tvorivo využil vo svojich výjavoch. Maľby tohto druhu sú intimisticky ladené, niektoré sú venované jeho otcovi, ale aj jemu blízkym výtvarníkom, akými boli Albín Brunovský a Zuzka Medveďová. Používal pri nich postupy charakteristické pre postmodernu, akými sú citácie figúr z tvorby Zuzky Medveďovej.

Na svojich grafických listoch už skorej a novšie aj na maľbách Pavel Čáni námety pre svoju tvorbu nachádzal aj v tradícii a dejinách vojvodinských Slovákov a tematicky sa nadväzoval na tradíciu výtvarného umenia vojvodinských Slovákov, ktorej základy postavili K. M. Lehotský (1879 – 1929) a Zuzka Medveďová (1897 – 1985) a svojou tvorbou dokázal, že sa o lokálnych témach môže hovoriť aj súčasným výtvarným jazykom v duchu európskych a svetových trendov.

Vladimír Valentík, výtvarný kritik

V sobotu 20. mája sa v Nadlaku v Rumunsku uskutočnilo slávnostné odovzdávanie Ceny Pro Cultura Slovaca.

Zriaďovateľmi tejto medzinárodnej ceny sú Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov (Srbsko), Ústav kultúry Slovákov v Maďarsku (Maďarsko) a Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku (Rumunsko). Cena sa udeľuje jednotlivcom alebo kolektívom za prínos v oblasti ľudovej kultúry, za prínos v oblasti divadelného umenia a umeleckého prednesu, za prínos v oblasti výtvarného umenia, za prínos v oblasti hudobného umenia, za prínos v oblasti tvorby a realizácie významných kultúrnych podujatí, za prínos v oblasti audiovizuálnej tvorby, za činnosť vo vedení kultúrno-umeleckých telies tradičnej a modernej kultúry, za úspešné riadenie kultúrnych ustanovizní, za šírenie dobrého mena slovenského dolnozemského umenia a kultúry doma a v zahraničí, za dlhodobú podporu slovenského dolnozemského umenia a kultúry, za ich prezentáciu a propagáciu, za vedecko-výskumnú činnosť v oblasti kultúry dolnozemských Slovákov, za mimoriadny kultúrny počin v slovenskom dolnozemskom i zahraničnom kontexte.Medzinárodná sedemčlenná komisia, ktorú tvorili kultúrny pracovníci zo Srbska, Maďarska, Rumunska a Slovenska sa tento raz rozhodla udeliť dve ceny a jeden pamätný list. Cenu Pro Cultura Slovaca za prínos v oblasti výtvarného umenia a šírenie dobrého mena slovenského dolnozemského umenia a kultúry doma a v zahraničí získal akademický maliar, grafik, pedagóg a organizátor kultúrneho života vojvodinských Slovákov Pavel Čáni (1953). O tvorbe Pavla Čániho a jeho prínose do kultúry vojvodinských Slovákov, ale aj do celoslovenského kultúrneho kontextu a kontextu kultúry v Srbsku hovoril výtvarný kritik Vladimír Valentík. Nakoľko sa Pavel Čáni zo zdravotných dôvodov nemohol osobne zúčastniť slávnostného odovzdávania cien v Nadlaku, organizátori sa rozhodli odovzdať mu túto cenu v Novom Sade na vernisáži jeho výstavy v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov, ktorú ústav pripravuje k životnému jubileu sedemdesiatych narodenín autora a ktorá sa uskutoční v polovici júna.Cenu Pro Cultura Slovaca za prínos v oblasti tvorby a realizácie významných kultúrnych podujatí, za šírenie dobrého mena slovenského dolnozemského umenia a kultúry doma a v zahraničí, za dlhodobú podporu slovenského dolnozemského umenia a kultúry a za ich prezentáciu a propagáciu získal Mgr. Pavel Hlásnik (1968), prvý podpredseda demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, stredoškolský učiteľ a organizátor kultúrneho a spoločenského života Slovákov v Rumunsku, podpredseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí pre Dolnú zem. V rámci umeleckého bodu mladí členovia DH Nadlačanka pod vedením Mariána Berciho predniesli krátku skladbu.Inšpiratívne laudácio vo forme podobenstva o životnom poslaní Mgr. Pavla Hlásnika prečítal doc. PhDr. Michal Babiak, CSc. Pamätný list Pro Cultura Slovaca za prínos v oblasti ľudovej kultúry dostal Ján Slávik (1956) folklorista, choreograf, umelecký vedúci viacerých folklórnych súborov, folklórny manažér, kultúrny pracovník a matičiar. Slávnostný prejav na počesť Jána Slávika napísala Danica Vŕbová a prečítala Ľudmila Šomráková. Projekt Pro Cultura Slovaca bol podporený Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

 

 

Text: Ladislav Čáni, fotografie: DZSČR

Spoločnosť pre edukáciu a kultúru v Nadlaku, Asociácia slovenských pedagógov v Srbsku, Čabianska organizácia Slovákov
(zriaďovatelia Ceny Samuela Tešedíka)

vyzývajú organizácie Slovákov žijúcich v zahraničí so sídlom mimo územia Slovenskej republiky, ako aj organizácie so sídlom v SR, ktoré majú vo svojom predmete činnosti problematiku Slovákov žijúcich v zahraničí, aby podľa priloženého Štatútu Ceny Samuela Tešedíka navrhli potenciálnych ocenených na rok 2023, a to najneskôr do 30. júna 2023 (mailom na: hlasznik@gmail.com, biapascu@gmail.com).
Cena Samuela Tešedíka sa udeľuje každoročne počnúc rokom 2012 spravidla trom osobám za splnenie jednej alebo viacerých z nasledovných podmienok:
a) za vynikajúcu pedagogickú, organizátorskú a riadiacu prácu v oblasti slovenského národnostného školstva v zahraničí;
b) za didakticko-metodickú prácu vykonávanú v prospech vzdelávania v slovenskom jazyku v zahraničí;
c) za mimoriadnu voľnočasovú činnosť vyvíjanú pre deti a mládež v slovenských komunitách v zahraničí;
d) za celoživotné dielo, ktorým sa vytvoril významný príspevok trvalej hodnoty pre rozvoj slovenskej vzdelanosti v zahraničí.
Zriaďovatelia ceny môžu udeliť každoročne aj maximálne päť pamätných listov Samuela Tešedíka za mimoriadne úspechy dosiahnuté v oblasti školstva a vzdelávania, za prínos a tvorivosť v oblasti výchovno-vzdelávacej práce s deťmi a mládežou v komunitách zahraničných Slovákov, za vzornú reprezentáciu školy v súťažiach národnostných škôl v domovských krajinách alebo v zahraničí, za celoživotný prínos v oblasti výchovy a vzdelávania, pri príležitosti životného jubilea.
Cenu udeľujú zriaďovatelia v spolupráci so Svetovým združením Slovákov v zahraničí. Doterajšími laureátmi Ceny Samuela Tešedíka sú:
– za vynikajúcu pedagogickú, organizátorskú a riadiacu prácu v oblasti slovenského národnostného školstva v zahraničí: Zuzana Medveďová z Maďarska (2012), Edita Pečeňová z Maďarska (2013), Dagmar Hupková zo Slovenska (2014), Pavel Hlásnik z Rumunska, Jaroslav Miklovic zo Srbska (2016), Mária Andrášiková zo Srbska (2017), Mária Matejdeszová Kengyelová, z Maďarska, Anna Medveďová zo Srbska, Tatiana Naďová zo Srbska, Bianca Unc z Rumunska (2018), Zuzana Lauková z Maďarska (2020), Mária Czégéňová z Maďarska, Svetlana Zolňanová zo Srbska (2021), Júlia Kucziková zo Srbska, Alexander Mlinarčík z Rumunska (2022);
– za didakticko-metodickú prácu vykonávanú v prospech vzdelávania v slovenskom jazyku v zahraničí: Rudolf Jaroš z Rumunska (2012), Pavel Bujtár z Rumunska, Pavel Tomáš zo Srbska (2014), Ľudmila Šomráková z Rumunska (2017), Ján Kukučka z Rumunska, Monika Szelényiová z Maďarska (2019), Anna Hrková zo Srbska (2020);

– za mimoriadnu voľnočasovú činnosť vyvíjanú pre deti a mládež v slovenských komunitách v zahraničí: Anna Kapusniaková z Rumunska (2015), Vlatko Miksád z Chorvátska (2016), Juraj Súdi zo Srbska (2019), Ružena Červenská zo Srbska (2020);
– za celoživotné dielo, ktorým sa vytvoril významný príspevok trvalej hodnoty pre rozvoj slovenskej vzdelanosti v zahraničí: Viera Boldocká zo Srbska, Anita Murgašová zo Slovenska (2012), Ján Kaňa zo Srbska, Oľga Suchanská z Rumunska (2013), Libuše Pestiová z Maďarska (2014), Judita Kaszalová Szabadová z Maďarska, Ján Kopčok zo Srbska (2015), Anna Molnárová z Maďarska (2016), Anna Kondačová z Maďarska (2017), Katarína Čamborová zo Slovenska (2019), Miroslav Ivan Ambruš z Rumunska (2020), Štefan Beracko z Rumunska (2021).
Pamätné listy Samuela Tešedíka získali:
– za prínos a tvorivosť v oblasti výchovno-vzdelávacej práce s deťmi a mládežou v komunitách zahraničných Slovákov: Andrej Kuric z Chorvátska, Martin Listmajer zo Srbska (2015), Veronika Árendášová z Maďarska, Darina Poliaková zo Srbska (2016), Mária Kotvášová Jonášová zo Srbska, Valéria Petőfiová z Maďarska, Alžbeta Vancu z Rumunska (2017), Piroška Majernyiková z Maďarska, Mária Miškovicová zo Srbska, Anna Molnárová z Rumunska, Margita Žagarová z Chorvátska (2018), Mária Karolína Bonțea z Rumunska, Zuzana Čičeľová Kerbeľová z Maďarska (2019), Felix Chilla z Rumunska, Jozef Kvasnovský z Chorvátska, Štefan Sýkora z Rumunska, Erika Zemanová Palecsková z Maďarska (2020), Ruženka Ďuríková zo Srbska, Miluška Koniariková z Rumunska (2021), Silvia Hégelyová z Maďarska, Mária Šulcová zo Srbska (2022);
– za celoživotný prínos v oblasti výchovy a vzdelávania pri príležitosti životného jubilea: Anna Karolína Dováľová z Rumunska (2015), Jarmila Jonášová zo Srbska (2021), Zuzana Lenhartová zo Srbska (2022);
– za vzornú reprezentáciu školy v súťažiach národnostných škôl v domovských krajinách alebo v zahraničí: Mária Štefanková z Rumunska (2016), Jaroslava Števková zo Srbska (2019), Ján Pavel Šušlák z Rumunska (2022);
– za mimoriadne úspechy dosiahnuté v oblasti školstva a vzdelávania pri príležitosti životného jubilea Ingrid Zachorecová zo Slovenska (2018).

 

Štatút, návrhový list a výzva na stiahnutie: statut_cena_samuela_tesedika_2022,  navrhovy_list_cena_s_tesedika_2023,  vyzva_tesedik_2023

 

Návrat hore