Akademický maliar a grafik, Mr. Pavel Čáni (19. 6. 1953) patrí medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov v Srbsku. V tomto roku oslavuje svoje sedemdesiate narodeniny. Jeho maliarska a najmä grafická tvorba na sklonku minulého a na začiatku tohto storočia zanechala hlbokú stopu v dejinách slovenského výtvarného umenia v Srbsku. Pavel Čani je však popredným výtvarným umelcom aj v kontexte srbského a slovenského výtvarného umenia. Jeho početné spoločné a samostatné výstavy v popredných galériach v Belehrade a Novom Sade, ale aj na Slovensku, v Bratislave, Trnave, Žiline, Banskej Bystrici, ale aj v Poľsku v Krakove, nezostali nepovšimnuté. Dostali sa mu aj prestížne ceny, akou je napríklad Identifikačný kód Slovenska, ktorá mu bola slávnostne udelená na Bratislavskom hrade. Jeho tvorbe sa dostali ocenenia v Taliansku, ale prirodzene aj v Srbsku. Z druhej strany Pavel Čáni sa pričinil aj o organizáciu výtvarného života vojvodinských Slovákov. Bol členom Galérie Blatno. Bol pri zakladaní Galérie K. M. Lehotského na Gymnáziu Jána Kollára v Petrovci, kde bol vyše dvadsať rokov výtvarným pedagógom. Bol riaditeľom Slovenského vojvodinského divadla v Petrovci a potom osamostatneného Múzea vojvodinských Slovákov, ktoré zastrešovali aj Galériu Zuzky Medveďovej. Z tohto postu odišiel aj do dôchodku.
Pavel Čáni okrem toho všetkého uvedeného vynikajúce ilustroval knihy pre deti a patrí medzi najvýznamnejších súčasných autorov exlibrisov v Srbsku. Pre novosadský slovenský ústav kultúry namaľoval niekoľko významných osobností z dejín vojvodinských Slovákov. Pavel Čáni začal študovať umenie najprv v Trnave na Slovensku a čoskoro potom pokračoval v štúdiu grafiky na Umeleckej akadémii v Novom Sade u profesora Halila Tikvešu. Najintenzívnejšie maliarske začiatky Pavla Čániho boli práve pred odchodom na akadémiu v Novom Sade, ktorú skončil roku 1979. Po základnej vojenskej službe absolvoval v roku 1982 aj postgraduálne štúdium grafiky na Fakulte výtvarných umení v Belehrade u profesora Marka Krsmanovića. Čoskoro potom sa zamestnal ako výtvarný pedagóg na Gymnáziu Jána Kollára v Petrovci, kde pôsobil do roku 2007. V tom období žil v Petrovaradíne. Neskoršie sa stal riaditeľom Slovenského vojvodinského divadla, v rámci ktorého pôsobilo aj Národné múzeum a Galéria Zuzky Medveďovej. V tom období sa presťahoval do Kulpína.
Prvú samostatnú výstavu obrazov Pavel Čáni usporiadal roku 1980 v Splite a potom nasledovali ďalšie – vyše tridsať v bývalej Juhoslávii a v dnešnom Srbsku, na Slovensku, Holandsku a v Poľsku. Zároveň vystavoval aj na početných spoločných výstavách (vyše 400) v celom svete, od Japonska po USA, ako i vo svetových metropolách výtvarného umenia v Paríži a New Yorku. Za umeleckú tvorbu sa mu dostali početné ocenenia a uznania doma i v zahraničí. Jeho voľné grafické listy sa nachádzajú aj v niekoľkých svetoznámych umeleckých zbierkach grafickej tvorby. Okrem voľnej grafickej tvorby Pavel Čáni sa zaoberá aj úžitkovou grafikou ako ilustrátor kníh pre deti a v jednom období aj ako ilustrátor nášho časopisu pre deti Zornička. Poznávacím znamením grafickej tvorby Pavla Čániho v prvom tvorivom období od roku 1979 boli rozličné kompozičné variácie motívu strechy a škridlíc. V ich štruktúre a lineárnych hodnotách Pavel Čáni odhalil podmanivý výrazový potenciál. Znázornené motívy z tohto obdobia majú konkrétny, ale aj abstraktný význam lineárnej štruktúry či rytmického ornamentu kriviek.
K zmene Čániho výtvarno-poetickej orientácie prišlo po skúsenostiach s farebnou kresbou. V tomto svetle sa verejnosti predstavil na samostatnej výstave v Novom Sade roku 1986. Toto ďalšie vyhranené obdobie Čániho grafickej tvorby charakterizuje postup od jednoduchých monochromatických foriem k zložitejším, komplexnejším výtvarným témam, figurálnym vzťahom a exteriérom. Figurálnosť a objemovosť prevážili nad čiarou a monochromatizmus grafických listov vystriedal polychromatizmus. Teda farby sa stávajú nositeľom výtvarnej hodnoty Čániho grafických prác. K ďalšiemu posunu v Čániho grafickej tvorbe prichádza v roku 1987 (grafiky Výlet, Emancipácia a Stretnutie). Pavel Čáni začína prejavovať záujem o alegorické témy, opúšťa farby a znovu viac pozornosti venuje hodnotám čiary. Jeho tvorba začína nadobúdať zdôraznený poeticko-meditatívny tón, prítomný v jeho grafikách – ale aj maľbách – i v súčasnosti. Bohatou imaginačnou schopnosťou objavuje neobvyklé súvislosti a ruší stereotypy videnia. Návrat farby na Čániho grafické listy a syntézu jeho tvorivých skúseností badať v roku 1989, keď v jeho ateliéri začal vznikať cyklus grafických listov s názvom Hranica. Na grafických listoch z tohto cyklu bolo úmyslom Pavla Čániho výtvarno-alegorickým spôsobom demystifikovať a detabuizovať erotiku. V roku 1991 a najmä v roku 1992 na už stanovenom výtvarno-estetickom koncepte v Čániho ateliéri vznikli početné grafiky nového cyklu s názvom Železné vtáky. Dominujú tu fantastické motívy akýchsi podivných a neobyčajných letiacich predmetov. Tento kŕdeľ podivných železných vtákov po prvýkrát vzlietol pred zrakmi verejnosti na dvoch samostatných výstavách otvorených v jednom dni v Novom Sade 25. januára 1993. Železným vtákom Pavla Čániho môžeme nazrieť dovnútra. Odhalíme tam zložitý mechanizmus stroja a presvedčíme sa o jeho komplikovanej, studenej a presne definovanej anatómii. V tomto cykle môžeme znovu odhaliť podstatnú charakteristiku Čániho novšej umeleckej tvorby, ktorá sa reflektuje vo fantastickosti výjavov a vo vytváraní neobyčajných súvislostí.
Od roku 1994 Pavel Čáni začína tvoriť nový cyklus grafických listov, v ktorom relativizuje konvenčný tvar odtlačku voľného grafického listu. Jednotlivé grafické listy z tohto Čániho cyklu s názvom Orbis pictus pozostávajú z odtlačených početných tvarov pripomínajúcich staré mince. Ich obsah je rozličný: od starobylých symbolov, autocitácií detailov z Čániho grafík až po citácie zo svetovej masovej kultúry. Tieto Čániho pseudomince vytvárajú rôzne štruktúry, v čom badať kvalitatívne nový návrat k skúsenostiam z prvého autorovho tvorivého obdobia. Po minciach Čáni začal zoraďovať do nových významových celkov aj drobné obdĺžnikové grafiky, na ktorých badať i výjavy z minulosti Slovákov v Srbsku a konkrétne osobnosti z verejného kultúrneho života vojvodinských Slovákov. Na základe uvedených postupov a citácií zo starobylých kultúr, ako i autocitácií môžeme konštatovať v Čániho tvorbe uplatnenie postmoderných postupov, pomocou ktorých Čáni obopol čas. V druhej polovici deväťdesiatych rokov Čáni svoju tvorbu po druhýkrát samostatne vystavoval na Slovensku. V tomto období i naďalej zostáva verný hĺbkotlačovým technikám. Vypracúva početné grafiky menších dimenzií a kombinuje ich na spoločnom grafickom liste. Väčšina kombinácií grafických miniatúr je neopakovateľná. Táto novinka v jeho tvorbe v grafickom cykle Orbis Pictus je svedectvom pestovania metaúrovne autorovho vzťahu ku grafickému médiu. Bohatá meditatívna narácia na úrovni samostatného grafického listu je iba jedným zo segmentov na estetické zváženie. Na samostatnej výstave roku 2002 v Kultúrnom centre v Novom Sade Čáni použil svoje grafické listy ako materiál pre koláže a umelecké objekty a na 6. bienále slovenských výtvarníkov v Petrovci použil svoje grafické listy ako materiál pre umeleckú nástennú inštaláciu, v čom badať nové postupy postmodernistického podania a ďalšie navrstvovanie možných rovín estetickej recepcie jeho umeleckej tvorby.
Bohatá navrstvenosť Čániho grafík a uvažovanie o jeho tvorbe v rôznych rovinách umožňuje i rozličné interpretácie jeho umeleckých zámerov, od čírych výtvarných výkladov až po odhaľovanie skrytých alegorických a symbolických významov. Pavel Čáni potom začal intenzívne maľovať a vypracoval pozoruhodný počet olejomalieb a malieb, do ktorých vkomponoval tradičný produkt ľudovej slovenskej kultúry v Srbsku – handrovku. Jej štruktúru a textúru, ako aj farebné hodnoty znalecky a tvorivo využil vo svojich výjavoch. Maľby tohto druhu sú intimisticky ladené, niektoré sú venované jeho otcovi, ale aj jemu blízkym výtvarníkom, akými boli Albín Brunovský a Zuzka Medveďová. Používal pri nich postupy charakteristické pre postmodernu, akými sú citácie figúr z tvorby Zuzky Medveďovej.
Na svojich grafických listoch už skorej a novšie aj na maľbách Pavel Čáni námety pre svoju tvorbu nachádzal aj v tradícii a dejinách vojvodinských Slovákov a tematicky sa nadväzoval na tradíciu výtvarného umenia vojvodinských Slovákov, ktorej základy postavili K. M. Lehotský (1879 – 1929) a Zuzka Medveďová (1897 – 1985) a svojou tvorbou dokázal, že sa o lokálnych témach môže hovoriť aj súčasným výtvarným jazykom v duchu európskych a svetových trendov.