Mariena Stankovićová-Kriváková je všestrannou kultúrnou osobnosťou, ktorá sa zaslúžila o sústavné hudobné a spevácke zušľachťovanie detí a mládeže, zborového spevu a v neposlednom rade aj náročnosti a vkusu publika na hudobno-speváckych podujatiach Slovákov vo Vojvodine.

Organizátorka kultúrneho života, dirigentka, muzikologička a hudobná pedagogička sa narodila 21. septembra 1957 v Belehrade. Základnú školu zakončila v Petrovci, Strednú hudobnú školu v Novom Sade a diplom v odbore Muzikológia získala na Hudobnej akadémii v Záhrebe roku 1981. Zamestnala sa v Hudobnej redakcii Rádia Nový Sad, následne pôsobila ako učiteľka harmoniky na Hudobnej škole Petra Kranjčevića v Sriemskej Mitrovici a od roku 1989 do 1. októbra 2020 pôsobila na ZŠ Jána Čajaka v Petrovci. Ani na dôchodku pracovať neprestala.

Na základnej škole v Petrovci viedla detský zbor, s ktorým získala viacero strieborných a zlatých plakiet na festivaloch a súťažiach detských zborov Vojvodiny a Srbska. Realizovala s ním zájazdy na Slovensko a do Česka  a nahrala CD-nosič, ktorý je dodatkom k učebnici hudobnej výchovy na základných školách. Je spoluautorkou učebníc Hudobnej kultúry pre 3. až 8. ročník základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským v Srbsku.

Je zakladateľkou niekoľkých kultúrnych podujatí v Petrovci. Jedným z najvýznamnejších je Festival mladých spevákov slovenských ľudových piesní Spievajže si, spievaj z roku 1993 a z roku 2021 Festival populárnych skladieb pre deti Na krídlach piesní. Každoročne na  ne pripraví asi 20 spevákov z radov škôlkarov a žiakov základnej školy, čo je nenahraditeľná práca na zachovaní a pestovaní slovenskej piesne medzi deťmi a mládežou.

Je iniciátorkou, zakladateľkou a dirigentkou Komorného zboru Musica viva od roku 2001 a Festivalu Stretnutie slovenských zborov z Vojvodiny. Za 20 rokov zbor vystúpil v početných prostrediach v Srbsku, ale aj v zahraničí: na Slovensku, v Maďarsku (v Békešskej Čabe) a v Bulharsku. Komorný zbor Musica viva pod jej vedením získal tie najvyššie ocenenia, vydal dve CD platne a tohto roku aj publikáciu o svojom 20-ročnom pôsobení.

Prispieva odbornými štúdiami na Muzikologické medzinárodné konferencie v Novom Sade, ako aj Medzinárodnú konferenciu v Nadlaku. Ako skladateľka sa zúčastňuje na Festivale slovenskej populárnej hudby Zlatý kľúč. Je nositeľkou Osobitného uznania za rok 2021 Obce Báčsky Petrovec.

V roku, v ktorom táto vzácna a tvorivá osobnosť oslávi 65 rokov,  v mene zriaďovateľom Ceny Pro Cultura Slovaca jej blahoželám k Pamätnému listu  Pro Cultura Slovaca a prajem jej ešte veľa tvorivých síl a počinov v ďalších rokoch.

Katarína Melegová-Melichová

Ctení prítomní, vážení vysokopostavení hostia,

v dnešnom uponáhľanom svete človek málo času venuje umeniu, a tak aj hudbe. A táto zušľachťuje človeka, kultivuje nášho ducha, humanizuje… Preto je dôležité dať jej v našom živote priestor, lebo hudba má schopnosť dať životu inú kvalitu a rozmer. Je umením, ale môže slúžiť aj ako zábava, na náboženské a liturgické účely, na tanec a pohyb, ale aj na liečenie tela i duše, o čom sa vie už tisícročia. Biblia nám hovorí, že Dávid hraním na harfe upokojil izraelského kráľa Saula a starogrécky filozof Aristoteles zastával názor, že človeka treba zušľachťovať umením, teda aj hudbou.

Ondreja Maglovského, dedinského chlapca, harmonika očarila v útlom veku a v tejto láske, talente a vytrvalosti väzí tajomstvo jeho obdivuhodnej životnej dráhy špičkového hudobníka. Akordeónový virtuóz, skladateľ, autor piesní, hudobný redaktor, člen a vedúci viacerých hudobných orchestrov tak v Srbsku, ako aj v Rumunsku a na Slovensku, umelecký vedúci speváckych skupín a spolkový činiteľ.

Ondrej Maglovský sa narodil 13. októbra 1957 v Kulpíne. Vyrastal  ako jediné dieťa, ktoré kulpínska Rómka Pipika, ktorá naňho dozerala, lebo všetci ostatní museli prácou prispievať do rodinného rozpočtu, ho naučila prvú pesničku Sedí vrabec na kostole a druhou bola rómska Djelem, djelem… Vtedy nevedel pochopiť, prečo pri tejto pesničke jeho rómska pestúnka plakala. Len ako 20-ročný pochopil nekonečnú lásku Rómov k slobode, voľnosti, k diaľavám.

Osud Ondreja Maglovského spečatilo to, že na ulici, v ktorej rástol, boli dve krčmy, v ktorých bývali aj svadby: srbské v nedeľu, slovenské v sobotu. Drobec začal chodievať, ani nie päťročný, na svadby ako nevolaný hosť a sledovať harmonikárov, za čo neraz dostal od otca výprask. Keď otec zistil, že ho harmonika aj napriek tomu neprestáva fascinovať, 22. augusta 1964 mu venoval 60-basovú harmoniku. Vtedy jeho stará mama povedala synovi: „Ondriš, ty to dieťa zabiješ, pretrhneš ho!“, lebo harmonika malému Ondrovi siahala po oči, takže ho spoza nej nebolo ani vidieť.

Ale malý Ondrej paralelne so základnou školou v rodisku, zakončil aj nižšiu hudobnú školu. Zo 17-tich žiakov z Kulpína sa to podarilo iba trom. Kým jeho rovesníci po výučbe behali za loptou, kúpali sa na kanáli, Ondro tvrdo cvičil na harmonike. V školení pokračoval roku 1972 v Novom Sade, kde absolvoval Strednú hudobnú školu Isidora Bajića (inštrumentálny a teoretický smer). Roku 1976 v štúdiu pokračoval na Akadémii umení v Novom Sade, na Fakulte hudobného umenia – smer teória. Rozhodol sa pre akordeón a patrí medzi špičkových akordeonistov v našich dolnozemských končinách. Dnes ho inak neoslovia ako maestro. Akordeón v jeho rukách rovnako bravúrne zahrá ľudovky, tanečné skladby, šansóny, romance, či vážnu hudbu.

Už ako stredoškolák bol členom Akordeónového orchestra KUS Sonje Marinkovićovej v Novom Sade, ktorý sa zúčastnil Svetového festivalu harmoník roku 1973 v Zürichu a obsadil 3.miesto, kým o rok neskoršie sa stal víťazom Svetového festivalu harmoník vo francúzskom Montendre. Zaradenie do prestížneho orchestra a získanie medzinárodných cien boli pre Ondreja silnou pohnútkou pre každodennú tvrdú prácu a inštrumentálne zdokonaľovanie, zvlášť v predvedení klasickej hudby, osobitne Bachových skladieb. Roku 1977, ako študent Umeleckej akadémie v Novom Sade, zvíťazil na celoštátnej juhoslovanskej súťaži zo solfeggia.

Prvým jeho zamestnávateľom v osemdesiatych rokoch bola hudobná redakcia Novosadského rozhlasu, v ktorej zotrval ako hudobný redaktor programov v slovenskej reči dodnes a odkiaľ v októbri odíde do zaslúženého dôchodku. Paralelne však pracoval aj ako člen Ľudového a Tanečného orchestra RTV Vojvodina. Viac ako 30 rokov je členom orchestra Festivalu Stretnutie v pivnickom poli, posledné ročníky vedie aj festivalový orchester v Nadlaku na spoločnom dolnozemskom podujatí Cez Nadlak je…, ale je aj členom mnohých orchestrov na Festivale Tancuj, tancuj…, ako aj na Kysáčskom spevníku, na Festivale Spievajže si, spievaj v Petrovci…

Od včasnej mladosti sa zapájal, a v tom zotrváva dodnes, nielen do kultúrno-umeleckého života rodného Kulpína, ale aj Petrovca, Nového Sadu, Kysáča, Jánošíka, Lugu…, kde nebol iba členom, či vedúcim orchestra, ale nacvičoval aj spevácke skupiny, zbieral starodávne pesničky v tých prostrediach, písal ich úpravy, pripravoval na vydanie 14 CD-nosičov, ktoré sú najlepšími hudobnými dokumentmi slovenskosti v tých prostrediach. Upravil a pripravil na vydanie viac ako 300 slovenských ľudových piesní. Zahrať ich vie viacnásobne viac, ale ako hovorí, vedomí je faktu, že ešte je veľa slovenských ľudových piesní, ktoré treba oprášiť, vyrvať zo zabudnutia.

Osobitnou staťou sú vystúpenia Ondreja Maglovského na podujatiach v Slovenskej republike: či už na Dňoch zahraničných Slovákov, nespočetnekrát na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou Detva, Folklórnom festivale Východná, na Medzinárodnom folklórnom festivale Jánošíkove dni v Terchovej, v televíznej šou Zem spieva…

V osemdesiatych rokoch spolupracoval ako hudobník s maestrom Tiborom Andrašovanom, ktorý prichádzal do Nového Sadu, do tamojšieho rozhlasu a písal úpravy tak pre slovenské, rusínske, ako aj  srbské piesne. Ondrej s absolútnym sluchom ešte zdokonalil svoj umelecký prednes pri takom skvelom odborníkovi a hudobnom tvorcovi, akým bol Tibor Andrašovan. Roku 1985 napísal svoju prvú skladbu a odvtedy ich napísal bezmála sto. K nim treba priradiť aj jeho 32 rusínskych piesní. Aj za jedny, aj za druhé získal na festivaloch rad najvyšších ocenení a uznaní, či už na našom festivale Zlatý kľúč alebo na rusínskej Červenej ruži.

A podobne ako iní naši umelci takého formátu akým je aj Ondrej Maglovský, jeho talent sa nemohol obmedziť iba na slovenské etnikum. Ako člen orchestra Bački medaljoni od roku 1987 vystupoval v Novom Sade s poprednými spevákmi srbskej hudobnej scény. Následne to bola spolupráca so známou skupinou Garavi sokak, ktorá sa preslávila folkrockovými skladbami. To pre Ondreja znamenalo ďalšiu výzvu, s ktorou sa úspešne popasoval. Potom nasledovala spolupráca so skupinou Absolutno romantično, aby už natrvalo zakotvil v orchestri Panonska mornarica chýrečného speváka Đorđeho Balaševića, s ktorým absolvoval veľa zahraničných zájazdov a vystúpení vždy pred desať, dvadsať, či tridsaťtisícovým auditóriom. Zahral si aj vo filme Kao rani mraz Đorđeho Balaševića, s ktorým spolupracoval do jeho predčasnej smrti spôsobenej koronou vo februári vlaňajšieho roka (2021).

Venoval hudbe veľa, aj veľký kus svojho zdravia. Prvýkrát mu jeho srdce dalo najavo, že by mal trochu spomaliť roku 2006, keď si vyžiadalo pomoc v stente. PO 15-tich rokoch vlani na sklonku roka to už bolo vážnejšie upozornenie. Podstúpil operáciu, rehabilitáciu, ale diváci ho už videli aj na tohtoročnom FF Tancuj, tancuj, na promóciách kníh, koncertoch… Harmoniku odložiť dlhšie nedokázal, to by v maestrovom prípade bola zrada seba samého.

 Uvedomuje si, že sa už bude musieť zrieknuť intenzívneho a nočného muzicírovania, početných skúšok, zájazdov, vystúpení… Ale hudby a práce v úplnosti to nedokáže. Lebo v orchestroch, v speváckych skupinách, v kultúrno-umeleckých spolkoch akoby si nahrádzal súrodencov, ktorých nikdy nemal. A tá blízkosť, ktorá sa tam rodila a spevňovala hudbou a spevom, mu pomáhala vystrábiť sa z krutých rán osudu. Na jar roku 2018 Maglovskovci vyhoreli, predvlani stratil matku, v ktorej mal oporu a po ktorej zdedil hudobný a spevácky talent. Hudba je preňho vesmírom, ktorý nemožno v úplnosti osvojiť, a ako hovorí, ani akadémia všetkému nenaučí. Roky práce a spolupráce s ľuďmi ho napĺňali, dávali mu krídla a robili ho v hudbe šťastným, lebo mal potrebu sa o tú radosť a úspech s niekým podeliť.

Počas tých 40-tich rokov intenzívneho muzicírovania, tvorenia, vystupovania (ktoré oslávia v septembri), pevne po jeho boku stála manželka Mária, s ktorou majú dve deti: syna Pavla a dcéru Marínu. A je už aj starým otcom a od augusta bude dvojnásobným. Deň pred narodením prvému vnukovi Matejovi kúpil 48-basovú harmoniku. Keď dorastie, aby ju vládal držať, odovzdá mu ju. Dúfa, že sa aspoň on venuje vážnejšie hudbe, lebo dcéra Marína zo záľuby hrala na flaute, ale profesijne sa venovala štúdiu biotechnológie, obhájila doktorát, vydala sa, porodila a flauty sa musela zrieknuť. Syn sa rozhodol pre remeslo, ktoré má dnes opäť zlaté dno a venuje sa hre na syntetizátore v cirkvi. Ondrej je hrdý na svoje deti a bol by rád, keby aspoň z jedného vnúčaťa pod jeho vedením vyrástol výborný harmonikár. Má nádej, že nebesá mu to doprajú.

Maestro,

dovoľ mi vo vlastnom mene a v mene zriaďovateľov Ceny Pro Cultura Slovaca popriať Ti veľa tvorivých síl, nezabudnuteľných skladieb a pevného zdravia do ďalších rokov. Želám Ti, nech sa Ti splní Tvoje zbožné želanie, aby Ti bolo dopriate viesť tvojou virtuóznou rukou aspoň jedno z vnúčat dráhou hudobného umenia. V mene všetkých ďakujem za obdivuhodnú krásu tvojho umenia, ktorá nás zušľachťuje a prajem Ti nech v tom vesmíre akým hudba je, objavuješ ďalšie zabudnuté skvosty slovenskej ľudovej hudby v dobrom zdraví..

 

                                                                                                                                           Katarína Melegová-Melichová

Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov (Srbsko), Ústav kultúry Slovákov v Maďarsku (Maďarsko) a Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku (Rumunsko) sa roku 2017 zhodli na zriadení Ceny Pro Cultura Slovaca za prínos v oblasti kultúry dolnozemských Slovákov  a od ďalšieho roka 2018 sa udeľuje toto ocenenie každoročne.

 

V tomto roku jej udelenie bolo zaradené do programu Dňa Slovákov v Maďarsku, ktorého oslavy prebiehali 2. júla v Sarvaši, meste, ktoré oslavuje 300. výročie znovuosídlenia slovenskými obyvateľmi. Táto udalosť prebiehala v Múzeu Samuela Tešedíka, ktorý bol farárom sarvašských evanjelikov a zakladateľom prvej praktickej poľnohospodárskej školy v Európe. Po jej zániku v Sarvaši pôsobilo slovenské evanjelické gymnázium, na ktorom študovali mnohé významné osobnosti nášho kultúrneho, vedeckého a politického života, a to nielen z Dolnej zeme.

Úvodom prítomných oslovil podpredseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) František Zelman, početných hostí menovite privítala predsedníčka CSSM Alžbeta Hollerová Račková a prvý podpredseda DZSČR a podpredseda SZSZ Pavel Hlásnik predstavil ocenenie. V mene poroty, ktorú tohto roku tvorili: František Zelman, Vladimír Francisty, Pavel Hlásnik,  Branislav Kulík, Boris Michalík, Bianca Unc, výsledky zverejnila jej predsedníčka Alžbeta Hollerová Račková.

Nositeľmi Pamätného listu Pro Cultura Slovaca v roku 2022 sa stali Vlatko Miksád z Chorvátska – za prínos v oblasti divadelného umenia a umeleckého prednesu a Mariena Stankovićová-Kriváková zo Srbska – za prínos v oblasti hudobného umenia, za činnosť vo vedení kultúrno-umeleckých telies tradičnej a modernej kultúry, za šírenie dobrého mena slovenského dolnozemského umenia a kultúry doma a v zahraničí. Zdôvodnenie pre Vlatka Miksáda podal Pavel Hlásnik a pre Marienu Stankovićovú-Krivákovú tak urobila Katarína Melegová-Melichová. Obaja odmenení sa dojatí poďakovali tak navrhovateľom, ako aj porote.

Udelenie uznaní a cien umocnili dva vynikajúce tanečné páry Tanečného súboru Samuela Tešedíka v Sarvaši, ktorý bol roku 1968 založený na tamojšej Vysokej škole poľnohospodárskej, aby od roku 1983 pôsobil ako mestský vysokoškolský súbor, ktorý má za úlohu zachovávať ľudové tradície.

Slávnosť vyvrcholila udelením Ceny Pro Cultura Slovaca: najprv Folklórnemu spolku Furmička v Čemeri z Maďarska – za prínos v oblasti ľudovej kultúry. Laudácio predniesla novinárka Ľudových novín Erika Trenková. Vyzdvihla v ňom zachovávanie slovenských tradícií, zvykov a obyčají a dodržiavanie cirkevných sviatkov a zbieranie národopisného materiálu. Spolok vystupoval tak v Maďarsku, ako aj v európskych krajinách. Za svoju kontinuálnu a úspešnú prácu získal rad ocenení tak CSSM, ako aj kultúrnych, spoločenských a štátnych vyznamenaní. V mene Furmičky sa poďakovala jej umelecká vedúca Alžbeta Szabová v starodávnom kroji z Čemera.

Na záver slávnostného ceremoniálu si najvyššie spoločné dolnozemské ocenenie v oblasti kultúry prevzal Ondrej Maglovský zo Srbska – za prínos v oblasti hudobného umenia, v oblasti tvorby a realizácie významných kultúrnych podujatí, v oblasti audiovizuálnej tvorby, za činnosť vo vedení kultúrno-umeleckých telies tradičnej a modernej kultúry, za šírenie dobrého mena slovenského dolnozemského umenia a kultúry doma a v zahraničí, za ich prezentáciu a propagáciu. Laudácio predniesla predsedníčka MOMS Petrovec a predsedníčka Rady pre Slovákov v zahraničí pri Matici slovenskej na Slovensku Katarína Melegová-Melichová.

Prítomných dojatý oslovil a poďakoval za cenu aj maestro Ondrej Maglovský, ktorý si zaspomínal na svoje hudobnícke začiatky, na detstvo, ale ako povedal: „najlepšie vie vyjadriť pocity svojou harmonikou“. Preto zahral piesne: Keby som bol vtáčkom…, Mám pred domom veľmi peknú záhradku a Už som sa oženil, ktoré laureát pomenoval Rodičovská zmes, čo bolo krásnou umeleckou bodkou tohto slávnostného činu.

Horúci júlový deň bol v Sarvaši bohatý nielen kultúrnou ponukou, ale aj napriek dennej páľave, všetky udalosti boli bohato navštívené. V rámci osláv na Ekumenickej pobožnosti v Starom kostole odovzdali vyznamenanie CSSM Za našu národnosť Rozálii Izingovej Pružinovej z Tatabánye (posthumne), Anne Frankovej zo Sarvaša, Ruženke Komjátiovej z Veňarca a Dr. Zuzane Szabovej z Cinkoty a Cenu Štefana Lamiho udelili riaditeľke Ústavu kultúry Slovákov v Maďarsku Dr. Kataríne Királyovej a Mládežníckemu dychovému orchestru v Slovenskom Komlóši, ktorý v kostole aj vystúpil. Ceny odmeneným odovzdala predsedníčka CSSM Alžbeta Hollerová Račková. Bohoslužby prisluhoval velebný pán farár CZ SEAVC v Slovenskom Komlóši Atila Spišák. Projekt Pro Cultura Slovaca bol podporený Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Text: Katarína Melegová-Melichová

Foto: Ondrej Melich

V dňoch 1. až 3. júla sa v Kysáči konal náš najväčší sviatok detského folklóru – Detský folklórny festival Zlatá brána.

Zlatá brána svoje brány otvorila 28.-krát a to 31 tanečným, hudobným a speváckym súborom z nasledovných osád: z Kysáča, Bingule, Lugu, Hložian, Vojlovice, Starej Pazovy, Báčskeho Petrovca, Ľuby, Erdevíka, Pivnice, Jánošíka, Iloka, Zreňanina, Kovačice, Nového Sadu, Padiny, Kulpína, Hajdušice, Selenče a Pliešoviec. Festival aj tohto roku si zachoval medzinárodný charakter, keďže sa ho zúčastnili hostia zo Slovenska a z Chorvátska.

Festivalové hody štartovali v piatok 1. júla otvorením výstavy obrazov insitných maliarov v priestoroch predškolskej ustanovizni Lienka. V ten istý deň sa konala aj výstava filatelistov-mládežníkov a otvorená bola aj výstava detských výtvarných prác Zlatá brána. Divadielko Galéria z Nového Mesta nad Váhom na záver festivalového dňa predviedlo bábkové predstavenie Konôpka. Sobota patrila koncertu detského folklórneho súboru z Pliešoviec zo Slovenska. Nedeľa už tradične patrila koncertu detských súborov.

Otvárací program festivalu sa konal v obvyklej forme – javiskom defilovali páry predstavitelia účinkujúcich súborov. Na začiatku programu sa prihovoril Pavel Surový, riaditeľ festivalu a Kultúrneho centra Kysáč, ktorý po privítaní hostí a účastníkov pozval na javisko predsedníčku Zhromaždenia mesta Nový Sad Jelenu Marinkovićovú-Radomirovićovú, aby festival otvorila. Výkony našich najmladších spevákov, hudobníkov a tanečníkov sledovala porota v zložení: Ján Slávik, Olivera Popadićová a Anna Zorňanová-Kulíková.

Podľa rozhodnutia poroty, najúspešnejší na 28. DFF Zlatá brána boli Erdevíčania, členovia DFS Zvončeky pri SKOS Erdevík, s ktorými pracovali Lyduška Kolárová a Vesna Mijatovićová. Erdevíčania sa stali absolútnymi víťazmi tohtoročného festivalu a tým pádom získali aj sošku NRSNM. Prvú cenu vytancovali DFS Vločka ZŠ Mladých pokolení z Kovačice, ktorých pripravil Pavel Urban. Druhá cena dostala sa do rúk deťom z Padiny, teda DFS SKUS Slnečnica pri ZŠ maršala Tita. Ich choreografkou a vedúcou je Anna Halajová. Tretiu cenu sa porota rozhodla udeliť DFS KUS Petrovská družina, ktorých pripravil Pavel Pavlíni.

Porota sa rozhodla udeliť aj špeciálne ceny, a to: pre DFS Slniečko KC Kysáč, DFS Ratolesť SKUS Pivnica, DFS Šafáriček SKC P. J. Šafárika z Nového Sadu a pre Orchestrík ZŠ Jána Kollára a KZ Zvony zo Selenče.

Tohtoročný festival moderovali mladí herci: Miloš Privizer, Hana Agarská, Emília Čemanová, Martina Agarská a Simona Červená. Konferans napísala a hercov pripravila Milina Chrťanová.

Text a fotografie: Danica Vŕbová

Časopis pre literatúru a kultúru Nový život vo svojom 73. ročníku, v šiestich dvojčíslach, priniesol rozhovory, štúdie, eseje, recenzie, nekrológy a pôvodné práce autorov z radov vojvodinských Slovákov. Keďže sme v minulom roku mali až desiatich jubilantov, viaceré príspevky sú venované práve im, vo väčšine prípadov sú to referáty z minuloročného Literárneho snemovania.

Členovia komisie s potešením konštatujú, že v pozorovanom ročníku boli činní nielen mladší autori, ale aj tí starší, dokonca aj osemdesiatnici a deväťdesiatnici. Tak napríklad komisiu zaujali príspevky Janka Takáča Tri dni v septembri (NŽ 3-4), Viery Benkovej Autor a korona (NŽ 5-6), Kataríny Mosnákovej-Bagľašovej básnický cyklus Votknutie (NŽ 9-10), Miroslavy Dudkovej cyklus Mĺkvy výraz, Michala Ďugu Keď umrie básnik… (NŽ 11-12). Predchádzajúci laureát ceny Nového života Michal Babiak by si opätovne zaslúžil toto uznanie, keďže v každom vlaňajšom dvojčísle bol zastúpený s inscenáciami monodrám, v našej literatúre skutočne unikátnou tvorbou, s ktorými sa bezpochyby dostane nielen na naše javiská.

Vlaňajšiemu jubilantovi, deväťdesiatnikovi Danielovi Pixiadesovi je v 73. ročníku Nového života venovaných niekoľko textov. Zacitujeme tohtoročnú jubilantku Annamáriu Boldockú Grbićovú, ktorá v rubrike Texty a kontexty, v článku Odsúdený byť básnikom, aby ho spamäti učili dni (NŽ 11-12) píše: „Básnici boli vždy poslední, ktorých slová sa vypočujú. Ale kto môže hovoriť namiesto nás? – vraví v jednej chvíli v básni Daniel Pixiades – básnik, prozaik a publicista, exilový spisovateľ. A to je básnikovo – povedať všetko, čo ľudí trápi, povedať, aj keď to povedané málo zarezonuje. Povedať, lebo máš krásne lyrické srdce, celý si taký zo slov popretkávaný a z vokácie, z nepokojov, presvedčenia a celoživotného kozmopolitického espritu, povedať najmä a akurát teraz, keď sa so slovom tak devastuje.“

Komisia sa jednomyseľne rozhodla Cenu Nového života za rok 2021 udeliť Danielovi Pixiadesovi za básnický cyklus Cestami ako bezcestím, ktorý bol uverejnený v Novom živote číslo 3-4 2021 a za báseň Dni premeny uverejnenú v Novom živote č 5-6 2021.

Napriek tomu, že plodne tvoril vyše 70 rokov a ešte stále je literárne činný, Danielovi Pixiadesovi je toto v podstate prvá oficiálna Cena Nového života. Neúradnú cenu však získal pred vyše šesťdesiat rokmi a po vojne bol prvým básnikom, ktorý bol ocenený redakciou Nového života. Podľa slov spisovateľa išlo o dinárovú odmenu vo výške asi dvoch jeho učiteľských platov a cenu získal za poviedku Cesnakovci. Neskôr, v roku 1961, prvú úradnú cenu NŽ udelili Michalovi Babinkovi.

Daniel Pixiades sa ako spisovateľ formoval v neblahých povojnových rokoch, v silných turbulenciách doby, budovania vojnou rozbúranej krajiny, ktorý chcel „ […]povedať všetko, čo ľudí trápi, povedať, aj keď to povedané málo zarezonuje…“ A keďže to jeho povedané negatívne zarezonovalo v ušiach mocipánov, v básnikovi sa čoraz nástojčivejšie búrili city a hlásili osobné presvedčenia, ktoré sa priečili politickým tokom. V tom čase veľa písal, a to predovšetkým prózu: príbehy, poviedky, kozérie, satiru, divadelné predlohy… a tá jeho tvorba zrejme mala literárnu hodnotu, keďže práce boli časopisecky publikované, alebo divadelne inscenované. No, v našich literárnych dejinách údaje o tom ťažko nájdeme. Z nich je vymazaný napriek tomu, že to boli začiatky našej povojnovej dolnozemskej literatúry, ktoré by museli byť dôkladne spracované. Daniel Pixiades bol totiž od polovice sedemdesiatych rokov zakázaný a jeho práce sa v našom vydavateľstve Obzor nesmeli publikovať. Víťazoslav Hronec na túto krivdu a nezmyselný zákaz zo strany komunistov upozornil pred dvomi desaťročiami, pri príležitosti básnikových sedemdesiatych narodenín a neskôr literárny kritik Samuel Boldocký v recenzii básnickej zbierky Klaniam sa trsu (SVC Báčsky Petrovec, 2017) o Pixiadesovi píše, že „ […] v mladistvom veku patril do skupiny našich slovenských básnikov a spisovateľov, (M. Babinka, P. Mučaji a J. Tušiak), ktorí spolu s P. Bohušom, J. Labáthom, A. Ferkom a i. kládli základy povojnovej poézii a poetiky vojvodinských Slovákov.“

Daniel Pixiades (1931) pochádza z Kysáča. Zakončil učiteľskú školu v Sombore. Pôsobil ako učiteľ vo viacerých prostrediach. Koncom roku 1974 sa presťahoval do Kanady, kde dodnes žije a kde bol najprv spolupracovníkom a neskôr i redaktorom juhoslovanských novín Naše novine, spolupracoval s československými novinami Ľudové zvesti a pracoval v lokálnom juhoslovanskom rozhlase, ktorý vysielal program v rečiach niekdajších juhoslovanských národov. Značná časť jeho textov, literárnych či žurnalistických, je preto písaná v srbochorvátčine. V Kanade sa stal členom tamojšieho Literárneho združenia Desanky Maksimovićovej. Od roku 2017 je členom Združenia spisovateľov Srbska a Spolku slovenských spisovateľov, od roku 2018 aj členom Združenia spisovateľov Vojvodiny a v roku 2019 bol prijatý za člena spisovateľského združenia Čiernej Hory.

Píše básne, poviedky, eseje a články po slovensky, anglický a srbochorvátsky.

Uverejnil básnické zbierky Vlny kotvy vlny (1974), Biti izvan (2003), Ka srcu zemlje (2005), Odasvud sjever (2006), Úlet za srdcom (2011), Interlude (2011), Zbrázdené nebo (2014), Toky (2016), Klaniam sa trsu (2017), Putnici na jug (2017), Svečanost vode (2017), Putokaz ka zvijezdi (2017), Prvijenci i ostaci (2017), Road sign toward the star (2018), Celebration of water (2018), Kaleidoskop (2018), dvojjazyčnú zbierku Svečanost vode / Das fest des wassers (2019), druhé doplnené vydanie zbierky Zbrázdené nebo (2019), dvojjazyčnú zbierku Putnici na jug / Viajeros hacia el sur (2020) a Svečanost vode / Célébration de L´eau (2020) a knihy pre deti: Morská ríša (2009), Rybka Žiara (2015), Slávnosť (2017), Slneční pútnici (2017), Sunčani putnici (2018).Vydal i obsiahle vlastné memoáre Zapisi bez redosleda (2015), Zápisky bez poradia (2018) Zápisky bez poradia – druhá kniha (2020).

Danielovi Pixiadesovi blahoželajú členovia komisie: Zdenka Valentová-Belićová, šéfredaktorka Nového života, Vladimír Valentík, riaditeľ SVC a predsedníčka komisie, redaktorka a prekladateľka Katarína Pucovská.

 

Katarína Pucovská

V sobotu 25. júna v miestnostiach Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov sa konalo 66. literárne snemovanie, najstaršie kultúrne podujatie vojvodinských Slovákov, ktorého kontinuita sa neprerušovala. Poradu finančne a organizačne podporili Výbor pre kultúru NRSNM a ÚKVS.

Zo štrnástich referátov väčšina bola venovaná jubilujúcim autorom – profesorom na katedre slovakistiky FF UNS vo výslužbe Jarmile Hodoličovej a Miroslavovi Dudkovi, významnému dejateľovi na poli srbsko-slovenských vzťahov, aktuálnemu riaditeľovi Archívu Vojvodiny Nebojšovi Kuzmanovićovi a najmladšej jubilantke Annamárii Boldockej-Grbićovej.

Účastníci tohtoročnej porady si pripomenuli aj ďalšie početné jubileá – 100 rokov od narodenia pazovského rodáka Zlatka Klátika, nedožité deväťdesiatky Andreja Čipkára a Daniela Dudka, nedožitú osemdesiatku Michala Týra a nedožitú sedemdesiatku Jaroslava Supka.

Na začiatku snemovania sa prítomným prihovorili riaditeľ Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov Vladimír Francisty, predsedníčka výboru pre kultúru NRSNM Anna Čapeľová a šéfredaktorka Nového života Zdenka Valentová Belićová, ktorá podujatie aj moderovala a zdôraznila, že je v roku 2022  Nový Sad Európskym hlavným mestom kultúry a že uskutočnením snemovania v tomto meste aj vojvodinskí Slováci prispievajú bohatej mozaike programov.

Cenu Nového života za rok 2021, ktorá sa tradične udeľuje na snemovaní, získal Daniel Pixiades, slovenskí vojvodinskí básnik žijúci v Kanade. Laureát sa prítomným prihovoril video pozdravom v krásnej slovenčine, ktorej neublížila ani polstoročná odlúčenosť od materskej komunity.

V rámci snemovanie boli predstavené aj dve publikácie. Bibliofília venovaná storočnici narodenia Zlatka Klátika, ktorú pripravili Jozef Klátik a vydal ÚKVS a kniha Smery a pobrežia  – Eseje iných o mne, ktorú zostavili Zdenka Valentová Belićová a Smiljana Pixiadesová a vydalo Slovenské vydavateľské centrum pri príležitosti udelenia Ceny Nového života.

 

 

Text: Z. Valentová-Belićová, foto: Ladislav Čáni

Vyše 800 tanečných, speváckych a hudobných ochotníkov z celej Vojvodiny, ale aj z Chrovátska a zo Slovenska zoskupilo sa v sobotu na našom najväčšom celomenšinovom súťažnom podujatí, Folklórnom festivale Tancuj, tancuj… v Hložanoch. Počasie aj tohto roku žičilo, aby jubilejný 50. ročník festivalu odznel vo svojej štandardnej podobe. Festivalová fiesta začínala sa už tradične koncertom speváckych skupín a ľudových orchestrov v Dome kultúry, pokračovala slávnostným sprievodom všetkých účastníkov festivalu a zabodovala dvomi koncertmi folklórnych súborov v amfiteátri, no nevystali ani sprievodné podujatia.

Najkrajšie hrali Novosadčania, najlepšie spievali Kovačičanky

Po privítacích slovách riaditeľa Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov Vladimíra Francistyho, v hložianskom Dome kultúry začal sa koncert speváckych skupín a ľudových orchestrov. Svoje hlasové schopnosti odmeralo pätnásť mužských, ženských a dievčenských skupín z Báčskeho Petrovca, Pivnice, Kovačice, Starej Pazovy, Nového Sadu, Vojlovice, Hajdušice a Hložian.Ľudové orchestre tohto roku nesúťažili vo veľkom počte, keďže sa obecenstvu predstavili iba tri, a to z Kovačice, Nového Sadu a z Padiny. Neľahkú úlohu mala porota hodnotiaca výkony tohto koncertu, ktorá pracovala v zložení: Paed. Dr. Juraj Súdi st., PhD, predseda poroty, Pavel Tomáš st. a Nataša Kolárová, členovia. Ich rozhodnutie znie takto: v kategórii orchestrov na druhom mieste zakotvil ľudový orchester Domu kultúry Michala Babinku z Padiny v čele s umeleckým vedúcim Vladimírom Halajom. Prvá cena sa dostala do rúk hudobníkom z novosadského Slovenského kultúrneho centra Pavla Jozefa Šafárika, ktorí pracujú pod taktovkou Tatiany Jaškovej. Porota hodnotiaca výkony speváckych skupín a ľudových orchestrov rozhodla sa tohto roku neudeliť tretiu cenu v tejto kategórii.Keď ide o spevácke skupiny, na porotu najviac zapôsobil spev dievčenskej speváckej skupiny Perla Kreatívneho centra pre cestovný ruch, umenie a kultúru z Kovačice, ktorá s odborným vedením Milinky Čížikovej zaspievala zmes slovenských ľudových piesní pod názvom Prala som ja na potvočku. Druhú cenu si vyspievala ženská spevácka skupina SKC Pavla Jozefa Šafárika, ktorú nacvičila Tatiana Jašková, kým sa tretím miestom ovenčili mužská spevácka skupina KUS Petrovská družina z Báčskeho Petrovca pod taktovkou Ondreja Maglovského a ženská spevácka skupina SKOS Detvan z Vojlovice s umeleckým vedúcim Vladimírom Kolárikom. Špeciálne ceny vyspievali si staršia mužská spevácka skupina Korheli z Vojlovice (umelecký vedúci je Vladimír Kolárik) a mužská spevácka skupina KOS Jednota z Hložian, ktorú pripravil Jaroslav Kriška. Koncertom speváckych skupín a ľudových orchestrov prítomných priaznivcov slovenskej ľudovej hudby sprevádzala Martina Benková.

Otvárací ceremoniál a prvý koncert folklórnych skupín

Berúc do úvahy, že sa len nedávno znovu rozprúdila kultúrno-umelecká činnosť v našich prostrediach, záujem o účasť na tomto festivale, ako aj jeho návštevnosť boli na pozoruhodnej úrovni. Otvárací ceremoniál už tradične začínal prechodom cez javisko všetkých účastníkov festivalu, ktorí predtým predefilovali osadou. Na javisku sa párom, ktoré reprezentovali účinkujúcich 50. Folklórneho festivalu Tancuj, tancuj… pripojil predseda Organizačno-správnej rady festivalu Michal Hataľa, ktorý sa podpisuje aj pod scenár otváracieho programu. Nevystali ani  príhovory Sone Ďurišovej, zástupkyne predsedu Rady miestneho spoločenstva Hložany, Branislava Kulíka, predsedu Matice slovenskej v Srbsku, ako aj Jasny Šprochovej, predsedníčky Obce Báčsky Petrovec. Slovo patrilo aj Libuške Lakatošovej, predsedníčke Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. Festival otvorili Hložanci, víťazi minulého ročníka festivalu Tancuj, tancuj…, menovite Tijana Adámeková a Ľuboslav Hataľa, vnučka a vnuk jedných zo zakladateľov festivalu. Do koncepcie otváracieho ceremoniálu zapojená bola aj nahrávka Kvetoslavy Benkovej, ktorá evokovala začiatky tohto nášho najväčšieho celomenšinového festivalu. V prvej časti koncertu tanečných skupín predstavili sa Hložanci, Kovačičania, Pivničania, Laliťania, Vojlovičania, Padinčania, ako aj hostia z chorvátskeho Iloku.

Druhý koncert folklórnych skupín a revuálna časť festivalu

Druhý koncert tanečných skupín, ktorý bol odvysielaný aj v priamom prenose na RTV 2, bol o tri body bohatší, ako prvý. Zatancovalo v ňom najmä desať súborov, a to z Vojlovice, Starej Pazovy, Báčskeho Petrovca, Nového Sadu, Hložian, Kysáča, Pivnice, Kulpína a Kovačice. Diváci potom zatlieskali hosťujúcim súborom, ktoré vystúpili v revuálnej časti festivalu, kým porota hodnotila výkony súťažiacich tanečníkov. Na javisku sa teda striedali predstavitelia Univerzitného folklórneho súboru Mladosť z Banskej Bystrice, ktorých vedúcim je Martin Urban, ako aj reprezentanti Folklórneho súboru Vila z Nového Sadu pod vedením Milorada Lonića.Podľa hodnotenia posudzovacej komisie, ktoré netrpezlivým ochotníkom a priaznivcom folklórneho dedičstva prezradila jej predsedníčka Ružena Červenská, najlepším súborom a absolútnym víťazom na tohtoročnom Folklórnom festivale Tancuj, tancuj… stala sa mladšia tanečná skupina domáceho súboru Jednota z Hložian v čele s choreografom a umeleckým vedúcim Jaroslavom Kriškom. Sošku NRSNM hložianskemu súboru odovzdala predsedníčka NRSNM Libuška Lakatošová. Druhú cenu si vytancoval mládežnícky folklórny súbor V pivnickom poli SKUS Pivnica, ktorý nacvičil choreograf a umelecký vedúci Janko Merník. Porota, pracujúca v zložení Milorad Lonić, Michal Spišiak a ako sme už spomenuli, Ružena Červenská, predsedníčka poroty, rozhodla sa tretie miesto udeliť folklórnemu súboru Slovenského kultúrneho centra Pavla Jozefa Šafárika z Nového Sadu za choreografiu autora Jána Slávika.Odborník, ktorý mal na starosti ohodnotiť najlepšie krojovaných účastníkov bol etnolog Patrik Rago. Cena najlepšie krojovaného súboru dostala sa do rúk mladšej tanečnej skupiny FS V pivnickom poli, druhú cenu získali Staropazovčania, kým si tretiu zaslúžili členovia FS Petrovčan – YMCA Srbsko. Špeciálne uznanie za tanečný výkon na 50. FF Tancuj, tancuj… získal SKUS Slnečnica z Padiny v čele s Annou Halajovou. Program prvého a druhého koncertu folklórnych súborov moderovala dvojica Elena Vršková z Hložian a Ivica Grujić Litavský z Aradáča.

Sprievodné podujatia

V Dome kultúry hostieľský Spolok žien Slovenka pripravil výstavu s tematikou ženského sviatočného odevu a chystania výbavy pre mladuchu, a na rovnakom mieste bolo možno pozrieť si aj výstavu hložianskych výtvarných umelcov, ako aj výstvu starých fotografií v organizácii MOMS Hložany. Už tradične Asociácia slovenských spolkov žien v spolupráci so Spolkom žien Slovenka organizovala jarmok, na ktorom si návštevníci festivalu mohli vychutnať domáce pochúťky a kúpiť ručné práce, ktoré ponúkali hosťujúce spolky žien. Pod organizáciu jubilejného 50. Folklórneho festivalu Tancuj, tancuj… v Hložanoch podpisujú sa Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, KOS Jednota z Hložian, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, Miestne spoločenstvo Hložany a Obec Báčsky Petrovec.

Text: Danica Vŕbová, foto: Zoran Ivezić

V stredu 15. júna bola v ÚKVS otvorená výstava prác malého formátu umelcov Slovákov v Srbsku KORENE 8.

Tohtoročná výstava diel malého formátu Korene, na ktorej sa zúčastňujú slovenskí výtvarníci žijúci v Srbsku, sa koná už po ôsmykrát. Dosiahnutá kontinuita konania tohto skromného a nenápadného podujatia je najlepším dôkazom toho, že jeho iniciátor, staropazovský maliar Jan Agarský, mal pri zakladaní Koreňov pravdu. Ukázalo sa, že sa týchto výstav malých formátov zúčastňujú početní umelci všetkých generácií, ktorí tak z roka na rok prezentujú svoje najnovšie práce. Výstavy Korene tak poskytujú horlivému publiku pohľad na nové diela z ich ateliérov. Zároveň sú tieto ráce skutočne cenné pre kritikov, ktorí posudzujú primeranosť súčasných umeleckých diel v súčasnom svete, rovnako ako katalógy diel a iná dokumentácia z týchto výstav budú cenné pri písaní niektorých budúcich dejín umenia vojvodinských Slovákov, ale aj nášho celkového umenia.

Ako teda reagujú dnešní umelci na impulzy súčasného sveta, v ktorom žijeme?

Naša dnešná umelecká scéna je rozmanitá, roztrúsená, súhrnne neuchopiteľná. Čo predpokladá pluralitnú atmosféru, tematickú a realizačnú a poetickú rôznorodosť, otvorenosť vo filozofovaní a chápaní umenia ako spoločenskej praxe a umelca ako relevantného spoločenského subjektu. Nie bezdôvodne, pretože dvaja veľkí filozofi 20. storočia – Erich Fromm a Herbert Marcuse – kedysi varovali pred rafinovaným zotročením človeka a malverzáciami priemyselnej spoločnosti. Tieto malverzácie sa zintenzívnili s pokrokom moderných technológií a informatizácie. Dnes, vďaka globálnej medializácii, sa kontrola jednotlivca a spoločnosti stala explicitnou a konkrétnou: moderný kapitalizmus sleduje bezohľadné využívanie človeka a redukuje ho na zdroj slúžiaci na vytváranie zisku. Shoshana Zuboff otvorene hovorí o „sledovacej spoločnosti“, o spoločnosti, v ktorej sme všetci kontrolovaní, kde neexistuje ani zastieranie a skrývanie sa za masku demokracie. Priemyselný spôsob života odcudzuje človeka skutočnej prírode a mení ho na biologického otroka vo funkcii udržania kapitalistického ekonomickom-spotrebiteľského systému. Pre to všetko sa stráca individualita a zmysel človeka, človek je existenčne ohrozený, uzurpovaný, vystrašený, odcudzený.

A ohrozený človek potrebuje povzbudenie, potrebuje aspoň utopické projekty, ktoré ho opätovne priblížia k vlastnej normálnosti. V našej dobe je čoraz menej „kanálov“, ktoré ho vrátia do bývalej slobody. Umenie je jednou z tých ciest, pretože hádam jediné, čo v ňom je, sú myšlienky voľnej kreativity, estetické systémy a zásady etiky. Preto každá výstava, ktorá prezentuje diela umelcov, je dnes hodnotným pokusom o zachovanie – ľudskosti. Zachovať základné princípy tvorby a života, rešpektovať princípy všeobecnej dialektiky a jej zásady. Na svojej ceste umelec robí „malé opravy sveta“, robí malé kroky, aby dosiahol vznešené a humánne ciele. Presne takúto funkciu majú vystavené diela na tejto výstave Korene. Pretože umelci sa nám svojimi dielami snažia ponúknuť presvedčenie, že aspoň duchovne je možné prekonať všetky ťažkosti nášho každodenného života.

V maliarstve je v dnešnej dobe platný takmer každý štýlový pokus – či už ide o „klasické“ výjavy, modernistické poňatia, figuráciu alebo abstrakciu. Dôležité je vybudovať si osobný ľudsko-umelecký postoj a postaviť sa proti globálnej medializácii, ktorá znižuje úlohu a miesto človeka v modernom svete. Robí to skupina figuralistov a portrétistov: Miroslav Pavlovič a Miroslav Havrilov sú angažovaní, Andrea Merníková Šimonová je realisticky presvedčivá a Dragana Olujić a Jasna Opavská svojimi kresbami majú blízko ku klasickej figuratívnej kompozícii. Odklon od technologickej nadvlády a diskriminácie je evidentný v krajinomaľbách Márie Galátovej Ćirovićovej, Lasla Kolara, Svetlany Miháľovej, Suzany Sanković. Fotografie Michala Madackého (dážď) a počítačová recyklácia motívov Vesny Opavskej (opadané lístie) sú venované špecifickému „stavu“ krajiny. V čisto pikturálnom zmysle pôsobia presvedčivo zmenšené výjavy roviny Michala Ďurovku, svojsky štylizované krajinomaľby Ľubky Ergovej a geometrická štylizácia panoramatického motívu Štefice Radovanov. Abstraktne kolorované expresívne kresby Zvonimíra Pudelku sú očividne inšpirované prírodou a jej energiou, rovnako ako sú podobné impulzy badateľné vo vysoko kultivovaných grafikách Aleny Klátikovej. Výnimočným kvalitatívnym prínosom pre výstavu sú presvedčivé a vrstvené koláže Márie Gaškovej, ktorá sa vyznačuje angažovaným postojom k problematike životného prostredia, a Jána Agarského, ktorý dosiahol harmóniu formy, hmoty a redukovanej farebnosti. Aj tentoraz sa stretávame s dnes už ucelenou skupinou geometristov – Jozefom Klátikom, Rastislavom Škuľcom, Marjanom Karavlom a Danielou Markovou, ktorí nám ponúkajú estetiku a etiku racionáolneho chápania sveta v časoch globálnej krízy.

Na tohtoročnej výstave Korene bola ocenená séria drobných kresieb Zdenky Márie Madackej, ktorá vyplynula z jej dlhoročného a kontinuálneho záujmu o vzťah medzi vedou a umením, presnejšie o vzťah prírody a povahy umenia. Svojou jednoduchou a čistou ikonografiou vytvorila skutočne autentické kresby plné početných metaforických posolstiev.

Špeciálnu cenu porota udelila aj grafikovi a maliarovi Pavlovi Čánimu, v ktorého tvorbe malý formát nadobudol charakter silného a finálneho diela, ktorého význam je autentickou súčasťou celej jeho tvorby zaznamenanej v súčasnom umení Vojvodiny a Srbska.

Text: Sava Stepanov, fotografie: Ladislav Čáni

Výročný koncert Krok za krokom k 30. výročiu FS Klasy sa uskutočnil v sobotu 4. júna v Starej Pazove.

 

Od príchodu Slovákov na Dolnú zem naši predkovia spievali a tancovali, lebo s piesňou a pri tanci bolo všetko ľahšie. Pieseň povzbudila pri práci, rozveselila, ale aj vyvolala slzu v oku. Spievalo sa a tancovalo na veseliciach a zábavách, ale aj u Kirschnerov v krčme, kde v roku 1902 bol predvedený prvý nacvičený tanec v Starej Pazove. Od roku 1928, keď bol vybudovaný slovenský národný dom, začali sa organizovať čulejšie folklórne aktivity, ktoré boli prerušené iba v čase vojny. Po vojne sa aktivity opätovne rozprúdili a v roku 1992 sa z odbočky stál folklórny súbor Klasy. Vďaka za to patrí hercovi Zdenkovi Kožíkovi a novinárovi Jánovi Filipovi, ktorý bol aj prvým umeleckým vedúcim súboru. Blahoprajný telegram Jána Filipa, toho času žijúceho v Žiline, prečítala moderátorka Zdenka Kožíková.

 

Krok za krokom, rok za rokom a FS Klasy SKUS-u hrdinu Janka Čmelíka si vyšliapal tridsaťročnú cestičku. Koncert sa začal choreografiou Pri harmonike, ktorou, spolu s dlhým potleskom, vzdali úctu Michalovi Čemerskému, profesorovi hudobnej kultúry a prvému umeleckému vedúcemu orchestra Klasov, ktorý, žiaľ, na doskách už nebude hrať, lebo nás deň pred koncertom navždy opustil.

Nasledovala gratulácia k jubileu Gordany Čomićovej, ministerky pre ľudské a menšinové práva a spoločenský dialóg, ktorá sa na javisku poďakovala súboru za tridsaťročné úsilie v pestovaní tancov a piesní, ktoré Vojvodinu činia krajšou. Ministerka Čomićová zagratulovala aj k nedávnemu 250. výročiu príchodu Slovákov do Pazovy, ktorí svojou poctivosťou, láskavosťou, svojou kultúrou a tradíciou, spolu s inými, budovali charakter Vojvodiny.

Potom sa koncert niesol v znamení tancov prvého súboru Klasov. Z bohatého repertoáru, až tridsiatich choreografii, zvolili si práve tú prvú – Frajerôčka moja, vojenské tance Verbunk, tance z Myjavy, Liptova a Horehronia. Veteráni zatancovali choreografiu Anka čierna a prípravný, čiže starší detský súbor zatancoval choreografiu Ej, na Dunaji. V programe sa predstavili aj vynikajúci speváci, ktorý boli aj tanečníkmi Klasov: Boris Babík, Jaroslava Vršková Opavská, Ján a Katarína Šagovci, mladá nádejná speváčka Martina Bzovská a harmonikár Mário Mitnáver.

Za tridsať rokov FS Klasy mal veľa vystúpení nielen v rodisku, ale aj v zahraničí. Na Slovensku vystúpili na Detve, Myjave, v Hrušove, Bratislave, Žiline, Terchovej. Cesta ich zaviedla aj do Česka, Slovinska, Macedónska, Rumunska, Rakúska, Poľska, Nemecka a do ďalekej Austrálie.

Za tri desaťročia nadviazali dobrú spoluprácu so súbormi vo Vojvodine, z Kysáča, Kovačice, Boľoviec, Vojlovice, ale aj so súbormi zo Slovenska, s Partizánom zo Slovenskej Ľubče, Stavbárom zo Žiliny, Zoborom z Nitry. Účinkovali vo filme Anka z Brehov, nahrali CD s piesňami Na prameni živej vody. Vo FS Klasy tancovalo mnoho generácii, ktoré za tridsať rokov získali šesť zlatých plakiet na festivale Tancuj, tancuj, niekoľko strieborných a bronzových a tiež aj uznania na celoštátnych súťažiach. Orchester pracoval so spevákmi, ktorí vyrastali z tanečníkov a ktorí sa zúčastnili festivalov Rozospievaný Sriem a V Pivnickom poli.

Na večierku si zaspomínali aj na ľudí, ktorí boli pri zrode Klasov a ktorí viedli súbor tri desaťročia. Po Jánovi Filipovi umeleckými vedúcimi boli Vladislav Pop, Alexander Kuľhavý, Zdenko Uheli a Zlatko Ruman, ktorý podpisuje takmer všetkých tridsať choreografií, ktorými sa snaží zachovať tradíciu a najmä zvyky, ktoré na javisko prináša v rozprávkovej a divadelnej podobe. Niekoľko choreografii podpisujú aj Hana Rumanová a Irena Babíková. Po Michalovi Čemerskému vedúcimi orchestra boli Milan Bulog, Miroslav Pap, Ján Ďurčík, Miroslav Opavský a aktuálnym vedúcim je Vladislav Forgáč.

Tak ako sa zlaté klasy kolíšu na Vojvodinskej rovine tak pazovské Klasy tancujú na nej. Na záver výročného koncertu predsedníčka spolku Libuška Lakatošová a výkonný riaditeľ Zdenko Uheli odovzdali uznania za dlhodobú činnosť popredným členom súboru z tejto generácie Klasov. Ďakovnou listinou a soškou odmenení sú tanečníci: Anna Filipová, Andrea Rumanová, Ivona Zolnajová, Milinka Domoniová, Branislav Folťan, Marko Podlavický, Milan Vranješ a hudobíci Miroslav Malko, Mário Mitnáver a Darko Uheli a tiež aj moderátorka Zdenka Kožiková.

Predsedníčka spolku a NRSNM Libuška Lakatošová sa poďakovala za krásny dvojhodinový večierok, ktorého réžiu mali na starosti Zlatko Ruman a Vladislav Forgáč. Folklórny súbor Klasy prezentuje nielen spolok, ale aj Slovákov zo Starej Pazovy, na čo je vedenie spolku pyšné, poznamenala Lakatošová. A za to veľká vďaka patrí Zlatkovi a Hane Rumanovcom, ktorí sú v súbore od začiatku, najprv ako tanečníci a teraz už aj ako vedúci. Za dlhodobú činnosť boli odmenení obrazom a vyrezávaným melónom maliara a carving majstra Pavla Chrťana z Kysáča, čiu výstavu v predsieni divadla pred začiatkom výročného koncertu otvorila Libuška Lakatošová. Obrazy tohto umelca, zachytávajúce zvyky a obyčaje Slovákov, počas celého koncertu premietali aj na scéne. Zvláštnu, pestrú a zaujímavú knihu venovanú Master chef carvingu Pavlovi Chrťanovi predstavil jej zostavovateľ Martin Prebudila.

Text: Anna Simonovićová

Foto: z archívu FS Klasy

 

Návrat hore