Ctení prítomní, vážení vysokopostavení hostia,

v dnešnom uponáhľanom svete človek málo času venuje umeniu, a tak aj hudbe. A táto zušľachťuje človeka, kultivuje nášho ducha, humanizuje… Preto je dôležité dať jej v našom živote priestor, lebo hudba má schopnosť dať životu inú kvalitu a rozmer. Je umením, ale môže slúžiť aj ako zábava, na náboženské a liturgické účely, na tanec a pohyb, ale aj na liečenie tela i duše, o čom sa vie už tisícročia. Biblia nám hovorí, že Dávid hraním na harfe upokojil izraelského kráľa Saula a starogrécky filozof Aristoteles zastával názor, že človeka treba zušľachťovať umením, teda aj hudbou.

Ondreja Maglovského, dedinského chlapca, harmonika očarila v útlom veku a v tejto láske, talente a vytrvalosti väzí tajomstvo jeho obdivuhodnej životnej dráhy špičkového hudobníka. Akordeónový virtuóz, skladateľ, autor piesní, hudobný redaktor, člen a vedúci viacerých hudobných orchestrov tak v Srbsku, ako aj v Rumunsku a na Slovensku, umelecký vedúci speváckych skupín a spolkový činiteľ.

Ondrej Maglovský sa narodil 13. októbra 1957 v Kulpíne. Vyrastal  ako jediné dieťa, ktoré kulpínska Rómka Pipika, ktorá naňho dozerala, lebo všetci ostatní museli prácou prispievať do rodinného rozpočtu, ho naučila prvú pesničku Sedí vrabec na kostole a druhou bola rómska Djelem, djelem… Vtedy nevedel pochopiť, prečo pri tejto pesničke jeho rómska pestúnka plakala. Len ako 20-ročný pochopil nekonečnú lásku Rómov k slobode, voľnosti, k diaľavám.

Osud Ondreja Maglovského spečatilo to, že na ulici, v ktorej rástol, boli dve krčmy, v ktorých bývali aj svadby: srbské v nedeľu, slovenské v sobotu. Drobec začal chodievať, ani nie päťročný, na svadby ako nevolaný hosť a sledovať harmonikárov, za čo neraz dostal od otca výprask. Keď otec zistil, že ho harmonika aj napriek tomu neprestáva fascinovať, 22. augusta 1964 mu venoval 60-basovú harmoniku. Vtedy jeho stará mama povedala synovi: „Ondriš, ty to dieťa zabiješ, pretrhneš ho!“, lebo harmonika malému Ondrovi siahala po oči, takže ho spoza nej nebolo ani vidieť.

Ale malý Ondrej paralelne so základnou školou v rodisku, zakončil aj nižšiu hudobnú školu. Zo 17-tich žiakov z Kulpína sa to podarilo iba trom. Kým jeho rovesníci po výučbe behali za loptou, kúpali sa na kanáli, Ondro tvrdo cvičil na harmonike. V školení pokračoval roku 1972 v Novom Sade, kde absolvoval Strednú hudobnú školu Isidora Bajića (inštrumentálny a teoretický smer). Roku 1976 v štúdiu pokračoval na Akadémii umení v Novom Sade, na Fakulte hudobného umenia – smer teória. Rozhodol sa pre akordeón a patrí medzi špičkových akordeonistov v našich dolnozemských končinách. Dnes ho inak neoslovia ako maestro. Akordeón v jeho rukách rovnako bravúrne zahrá ľudovky, tanečné skladby, šansóny, romance, či vážnu hudbu.

Už ako stredoškolák bol členom Akordeónového orchestra KUS Sonje Marinkovićovej v Novom Sade, ktorý sa zúčastnil Svetového festivalu harmoník roku 1973 v Zürichu a obsadil 3.miesto, kým o rok neskoršie sa stal víťazom Svetového festivalu harmoník vo francúzskom Montendre. Zaradenie do prestížneho orchestra a získanie medzinárodných cien boli pre Ondreja silnou pohnútkou pre každodennú tvrdú prácu a inštrumentálne zdokonaľovanie, zvlášť v predvedení klasickej hudby, osobitne Bachových skladieb. Roku 1977, ako študent Umeleckej akadémie v Novom Sade, zvíťazil na celoštátnej juhoslovanskej súťaži zo solfeggia.

Prvým jeho zamestnávateľom v osemdesiatych rokoch bola hudobná redakcia Novosadského rozhlasu, v ktorej zotrval ako hudobný redaktor programov v slovenskej reči dodnes a odkiaľ v októbri odíde do zaslúženého dôchodku. Paralelne však pracoval aj ako člen Ľudového a Tanečného orchestra RTV Vojvodina. Viac ako 30 rokov je členom orchestra Festivalu Stretnutie v pivnickom poli, posledné ročníky vedie aj festivalový orchester v Nadlaku na spoločnom dolnozemskom podujatí Cez Nadlak je…, ale je aj členom mnohých orchestrov na Festivale Tancuj, tancuj…, ako aj na Kysáčskom spevníku, na Festivale Spievajže si, spievaj v Petrovci…

Od včasnej mladosti sa zapájal, a v tom zotrváva dodnes, nielen do kultúrno-umeleckého života rodného Kulpína, ale aj Petrovca, Nového Sadu, Kysáča, Jánošíka, Lugu…, kde nebol iba členom, či vedúcim orchestra, ale nacvičoval aj spevácke skupiny, zbieral starodávne pesničky v tých prostrediach, písal ich úpravy, pripravoval na vydanie 14 CD-nosičov, ktoré sú najlepšími hudobnými dokumentmi slovenskosti v tých prostrediach. Upravil a pripravil na vydanie viac ako 300 slovenských ľudových piesní. Zahrať ich vie viacnásobne viac, ale ako hovorí, vedomí je faktu, že ešte je veľa slovenských ľudových piesní, ktoré treba oprášiť, vyrvať zo zabudnutia.

Osobitnou staťou sú vystúpenia Ondreja Maglovského na podujatiach v Slovenskej republike: či už na Dňoch zahraničných Slovákov, nespočetnekrát na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou Detva, Folklórnom festivale Východná, na Medzinárodnom folklórnom festivale Jánošíkove dni v Terchovej, v televíznej šou Zem spieva…

V osemdesiatych rokoch spolupracoval ako hudobník s maestrom Tiborom Andrašovanom, ktorý prichádzal do Nového Sadu, do tamojšieho rozhlasu a písal úpravy tak pre slovenské, rusínske, ako aj  srbské piesne. Ondrej s absolútnym sluchom ešte zdokonalil svoj umelecký prednes pri takom skvelom odborníkovi a hudobnom tvorcovi, akým bol Tibor Andrašovan. Roku 1985 napísal svoju prvú skladbu a odvtedy ich napísal bezmála sto. K nim treba priradiť aj jeho 32 rusínskych piesní. Aj za jedny, aj za druhé získal na festivaloch rad najvyšších ocenení a uznaní, či už na našom festivale Zlatý kľúč alebo na rusínskej Červenej ruži.

A podobne ako iní naši umelci takého formátu akým je aj Ondrej Maglovský, jeho talent sa nemohol obmedziť iba na slovenské etnikum. Ako člen orchestra Bački medaljoni od roku 1987 vystupoval v Novom Sade s poprednými spevákmi srbskej hudobnej scény. Následne to bola spolupráca so známou skupinou Garavi sokak, ktorá sa preslávila folkrockovými skladbami. To pre Ondreja znamenalo ďalšiu výzvu, s ktorou sa úspešne popasoval. Potom nasledovala spolupráca so skupinou Absolutno romantično, aby už natrvalo zakotvil v orchestri Panonska mornarica chýrečného speváka Đorđeho Balaševića, s ktorým absolvoval veľa zahraničných zájazdov a vystúpení vždy pred desať, dvadsať, či tridsaťtisícovým auditóriom. Zahral si aj vo filme Kao rani mraz Đorđeho Balaševića, s ktorým spolupracoval do jeho predčasnej smrti spôsobenej koronou vo februári vlaňajšieho roka (2021).

Venoval hudbe veľa, aj veľký kus svojho zdravia. Prvýkrát mu jeho srdce dalo najavo, že by mal trochu spomaliť roku 2006, keď si vyžiadalo pomoc v stente. PO 15-tich rokoch vlani na sklonku roka to už bolo vážnejšie upozornenie. Podstúpil operáciu, rehabilitáciu, ale diváci ho už videli aj na tohtoročnom FF Tancuj, tancuj, na promóciách kníh, koncertoch… Harmoniku odložiť dlhšie nedokázal, to by v maestrovom prípade bola zrada seba samého.

 Uvedomuje si, že sa už bude musieť zrieknuť intenzívneho a nočného muzicírovania, početných skúšok, zájazdov, vystúpení… Ale hudby a práce v úplnosti to nedokáže. Lebo v orchestroch, v speváckych skupinách, v kultúrno-umeleckých spolkoch akoby si nahrádzal súrodencov, ktorých nikdy nemal. A tá blízkosť, ktorá sa tam rodila a spevňovala hudbou a spevom, mu pomáhala vystrábiť sa z krutých rán osudu. Na jar roku 2018 Maglovskovci vyhoreli, predvlani stratil matku, v ktorej mal oporu a po ktorej zdedil hudobný a spevácky talent. Hudba je preňho vesmírom, ktorý nemožno v úplnosti osvojiť, a ako hovorí, ani akadémia všetkému nenaučí. Roky práce a spolupráce s ľuďmi ho napĺňali, dávali mu krídla a robili ho v hudbe šťastným, lebo mal potrebu sa o tú radosť a úspech s niekým podeliť.

Počas tých 40-tich rokov intenzívneho muzicírovania, tvorenia, vystupovania (ktoré oslávia v septembri), pevne po jeho boku stála manželka Mária, s ktorou majú dve deti: syna Pavla a dcéru Marínu. A je už aj starým otcom a od augusta bude dvojnásobným. Deň pred narodením prvému vnukovi Matejovi kúpil 48-basovú harmoniku. Keď dorastie, aby ju vládal držať, odovzdá mu ju. Dúfa, že sa aspoň on venuje vážnejšie hudbe, lebo dcéra Marína zo záľuby hrala na flaute, ale profesijne sa venovala štúdiu biotechnológie, obhájila doktorát, vydala sa, porodila a flauty sa musela zrieknuť. Syn sa rozhodol pre remeslo, ktoré má dnes opäť zlaté dno a venuje sa hre na syntetizátore v cirkvi. Ondrej je hrdý na svoje deti a bol by rád, keby aspoň z jedného vnúčaťa pod jeho vedením vyrástol výborný harmonikár. Má nádej, že nebesá mu to doprajú.

Maestro,

dovoľ mi vo vlastnom mene a v mene zriaďovateľov Ceny Pro Cultura Slovaca popriať Ti veľa tvorivých síl, nezabudnuteľných skladieb a pevného zdravia do ďalších rokov. Želám Ti, nech sa Ti splní Tvoje zbožné želanie, aby Ti bolo dopriate viesť tvojou virtuóznou rukou aspoň jedno z vnúčat dráhou hudobného umenia. V mene všetkých ďakujem za obdivuhodnú krásu tvojho umenia, ktorá nás zušľachťuje a prajem Ti nech v tom vesmíre akým hudba je, objavuješ ďalšie zabudnuté skvosty slovenskej ľudovej hudby v dobrom zdraví..

                                                                                                                                           Katarína Melegová-Melichová