Časopis pre literatúru a kultúru Nový život vo svojom 73. ročníku, v šiestich dvojčíslach, priniesol rozhovory, štúdie, eseje, recenzie, nekrológy a pôvodné práce autorov z radov vojvodinských Slovákov. Keďže sme v minulom roku mali až desiatich jubilantov, viaceré príspevky sú venované práve im, vo väčšine prípadov sú to referáty z minuloročného Literárneho snemovania.

Členovia komisie s potešením konštatujú, že v pozorovanom ročníku boli činní nielen mladší autori, ale aj tí starší, dokonca aj osemdesiatnici a deväťdesiatnici. Tak napríklad komisiu zaujali príspevky Janka Takáča Tri dni v septembri (NŽ 3-4), Viery Benkovej Autor a korona (NŽ 5-6), Kataríny Mosnákovej-Bagľašovej básnický cyklus Votknutie (NŽ 9-10), Miroslavy Dudkovej cyklus Mĺkvy výraz, Michala Ďugu Keď umrie básnik… (NŽ 11-12). Predchádzajúci laureát ceny Nového života Michal Babiak by si opätovne zaslúžil toto uznanie, keďže v každom vlaňajšom dvojčísle bol zastúpený s inscenáciami monodrám, v našej literatúre skutočne unikátnou tvorbou, s ktorými sa bezpochyby dostane nielen na naše javiská.

Vlaňajšiemu jubilantovi, deväťdesiatnikovi Danielovi Pixiadesovi je v 73. ročníku Nového života venovaných niekoľko textov. Zacitujeme tohtoročnú jubilantku Annamáriu Boldockú Grbićovú, ktorá v rubrike Texty a kontexty, v článku Odsúdený byť básnikom, aby ho spamäti učili dni (NŽ 11-12) píše: „Básnici boli vždy poslední, ktorých slová sa vypočujú. Ale kto môže hovoriť namiesto nás? – vraví v jednej chvíli v básni Daniel Pixiades – básnik, prozaik a publicista, exilový spisovateľ. A to je básnikovo – povedať všetko, čo ľudí trápi, povedať, aj keď to povedané málo zarezonuje. Povedať, lebo máš krásne lyrické srdce, celý si taký zo slov popretkávaný a z vokácie, z nepokojov, presvedčenia a celoživotného kozmopolitického espritu, povedať najmä a akurát teraz, keď sa so slovom tak devastuje.“

Komisia sa jednomyseľne rozhodla Cenu Nového života za rok 2021 udeliť Danielovi Pixiadesovi za básnický cyklus Cestami ako bezcestím, ktorý bol uverejnený v Novom živote číslo 3-4 2021 a za báseň Dni premeny uverejnenú v Novom živote č 5-6 2021.

Napriek tomu, že plodne tvoril vyše 70 rokov a ešte stále je literárne činný, Danielovi Pixiadesovi je toto v podstate prvá oficiálna Cena Nového života. Neúradnú cenu však získal pred vyše šesťdesiat rokmi a po vojne bol prvým básnikom, ktorý bol ocenený redakciou Nového života. Podľa slov spisovateľa išlo o dinárovú odmenu vo výške asi dvoch jeho učiteľských platov a cenu získal za poviedku Cesnakovci. Neskôr, v roku 1961, prvú úradnú cenu NŽ udelili Michalovi Babinkovi.

Daniel Pixiades sa ako spisovateľ formoval v neblahých povojnových rokoch, v silných turbulenciách doby, budovania vojnou rozbúranej krajiny, ktorý chcel „ […]povedať všetko, čo ľudí trápi, povedať, aj keď to povedané málo zarezonuje…“ A keďže to jeho povedané negatívne zarezonovalo v ušiach mocipánov, v básnikovi sa čoraz nástojčivejšie búrili city a hlásili osobné presvedčenia, ktoré sa priečili politickým tokom. V tom čase veľa písal, a to predovšetkým prózu: príbehy, poviedky, kozérie, satiru, divadelné predlohy… a tá jeho tvorba zrejme mala literárnu hodnotu, keďže práce boli časopisecky publikované, alebo divadelne inscenované. No, v našich literárnych dejinách údaje o tom ťažko nájdeme. Z nich je vymazaný napriek tomu, že to boli začiatky našej povojnovej dolnozemskej literatúry, ktoré by museli byť dôkladne spracované. Daniel Pixiades bol totiž od polovice sedemdesiatych rokov zakázaný a jeho práce sa v našom vydavateľstve Obzor nesmeli publikovať. Víťazoslav Hronec na túto krivdu a nezmyselný zákaz zo strany komunistov upozornil pred dvomi desaťročiami, pri príležitosti básnikových sedemdesiatych narodenín a neskôr literárny kritik Samuel Boldocký v recenzii básnickej zbierky Klaniam sa trsu (SVC Báčsky Petrovec, 2017) o Pixiadesovi píše, že „ […] v mladistvom veku patril do skupiny našich slovenských básnikov a spisovateľov, (M. Babinka, P. Mučaji a J. Tušiak), ktorí spolu s P. Bohušom, J. Labáthom, A. Ferkom a i. kládli základy povojnovej poézii a poetiky vojvodinských Slovákov.“

Daniel Pixiades (1931) pochádza z Kysáča. Zakončil učiteľskú školu v Sombore. Pôsobil ako učiteľ vo viacerých prostrediach. Koncom roku 1974 sa presťahoval do Kanady, kde dodnes žije a kde bol najprv spolupracovníkom a neskôr i redaktorom juhoslovanských novín Naše novine, spolupracoval s československými novinami Ľudové zvesti a pracoval v lokálnom juhoslovanskom rozhlase, ktorý vysielal program v rečiach niekdajších juhoslovanských národov. Značná časť jeho textov, literárnych či žurnalistických, je preto písaná v srbochorvátčine. V Kanade sa stal členom tamojšieho Literárneho združenia Desanky Maksimovićovej. Od roku 2017 je členom Združenia spisovateľov Srbska a Spolku slovenských spisovateľov, od roku 2018 aj členom Združenia spisovateľov Vojvodiny a v roku 2019 bol prijatý za člena spisovateľského združenia Čiernej Hory.

Píše básne, poviedky, eseje a články po slovensky, anglický a srbochorvátsky.

Uverejnil básnické zbierky Vlny kotvy vlny (1974), Biti izvan (2003), Ka srcu zemlje (2005), Odasvud sjever (2006), Úlet za srdcom (2011), Interlude (2011), Zbrázdené nebo (2014), Toky (2016), Klaniam sa trsu (2017), Putnici na jug (2017), Svečanost vode (2017), Putokaz ka zvijezdi (2017), Prvijenci i ostaci (2017), Road sign toward the star (2018), Celebration of water (2018), Kaleidoskop (2018), dvojjazyčnú zbierku Svečanost vode / Das fest des wassers (2019), druhé doplnené vydanie zbierky Zbrázdené nebo (2019), dvojjazyčnú zbierku Putnici na jug / Viajeros hacia el sur (2020) a Svečanost vode / Célébration de L´eau (2020) a knihy pre deti: Morská ríša (2009), Rybka Žiara (2015), Slávnosť (2017), Slneční pútnici (2017), Sunčani putnici (2018).Vydal i obsiahle vlastné memoáre Zapisi bez redosleda (2015), Zápisky bez poradia (2018) Zápisky bez poradia – druhá kniha (2020).

Danielovi Pixiadesovi blahoželajú členovia komisie: Zdenka Valentová-Belićová, šéfredaktorka Nového života, Vladimír Valentík, riaditeľ SVC a predsedníčka komisie, redaktorka a prekladateľka Katarína Pucovská.

Katarína Pucovská