Najmladšie kultúrne podujatie slovenskej menšiny v Srbsku, Srbsko-slovenské básnické kolo, usporiadané bolo po tretíkrát 11. augusta v Múzeu pričlenenia, ktoré je súčasťou Archívu Vojvodiny. Toto podujatie organizuje Slovenský kultúrny klub, ktorý vedie Vladimírom Valentíkom, a tohto roku sa po prvýkrát uskutočnilo v rámci oficiálneho programu Slovenských národných slávností.
Prvý ročník Srbsko-slovenského básnického kolo sa prvýkrát uskutočnil v kulpínskom kaštieli, miestom konania jeho druhého ročníka bolo Slovenské vojvodinské divadlo v Báčskom Petrovci, kým sa tohto roku po prvý raz usporiadalo v Novom Sade. Srbsko-slovenské básnické kolo je koncipované tak, aby recipročne predstavilo slovenskú i srbskú poéziu, aby zvýraznilo bratské vzťahy medzi týmito dvomi kultúrami, medzi dvomi národmi. Aby bolo svedectvom o živých vzťahoch slovenskej a srbskej literatúry, kultúry, o duchovných väzbách, ktoré sú intenzívne prítomné v tejto medziliterárnej komunite ešte z čias Pavla Jozefa Šafárika, Jána Kollára a Ľudovíta Štúra z jednej strany a Teodora Pavlovića, Lukijana Mušického a Đorđa Magaraševića z druhej. Nasledovať stopy takých významných predchodcov spájaním najvýznamnejších básnikov na oboch stranách je našou povinnosťou, zodpovednosťou, ale aj cťou byť zaradený medzi výnimočných autorov.
Na samom začiatku slovo patrilo zakladateľovi podujatia Vladimírovi Valentíkovi, po ktorom sa prihovoril v mene hostiteľa riaditeľ Archívu Vojvodiny Nebojša Kuzmanović. Na básnickom kole predstavené boli ukážky básnickej tvorby nasledovných srbských a slovenských literatov: Zuzany Kuglerovej, Igora Mirovića, Kataríny Mosnákovej-Bagľašovej, Nenada Šaponju, Martina Prebudilu a Miroslava Aleksića. Každý autor prečítal niekoľko básní zo svojej tvroby vo svojom materinskom jazyku a preklady básní čítala Zdenka Valentová-Belićová, ktorá spolu s Danicou Vŕbovou podujatie aj moderovala.
Partnermi v organizácii 3. Srbsko-slovenského básnického kola boli Archív Vojvodiny, Spolok novosadských spisovateľov a Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov.
Text: Danica Vŕbová, foto: Vladimir Mučibabić
Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov si Vás dovoľuje pozvať na koncert Kvet rozmanitosti, na ktorom spoločne vystúpi päť orchestrov reprezentujúcich päť národnostných menšín z Vojvodiny. Koncert sa uskutoční v rámci programu Dunajské more 16. augusta o 20:22 h na scéne Peru Dobrinovića Srbského národného divadla v Novom Sade.
Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov pre potreby koncertu vytvoril komorný sláčikový orchester zložený z popredných hudobníkov vojvodinských Slovákov s bohatými skúsenosťami a početnými vystúpeniami na domácich a zahraničných pódiách. Orchester tvoria Juraj Súdi ml. (prvé husle), Marína Cerovská (druhé husle), Pavel Tomáš ml. (viola), Vladimír Kolárik (cimbal) a Ervín Malina (kontrabas).
Tešíme sa Vašej prítomnosti!
Stalo sa peknou tradíciou, že sa každoročne, vždy deň pred otvorením Slovenských národných slávností, v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov v Novom Sade koná vernisáž reprezentatívnej výstavy výtvarných diel slovenských výtvarných umelcov zo Srbska. Nebolo tomu inak ani teraz. Vo štvrtok 11. augusta o 15. hodine bola v ústave slávnostne otvorená výstava pod názvom Slovenská grafika v Srbsku.
Návštevníkov výstavy, prítomných umelcov a zástupcov médií privítal riaditeľ ústavu Vladimír Francisty, o výstave hovoril náš popredný výtvarný kritik, a v tomto prípade aj kurátor výstavy, Vladimír Valentík a v umeleckej časti vernisáže sa predstavila talentovaná hudobníčka z Báčskeho Petrovca, študentka Vysokej školy múzických umení v Bratislave, Iveta Kováčová, ktorá na úvod programu zahrala Etudu cis mol op. 2 č. 1 Alexandra Skriabina a neskôr zaspievala aj vlastnú skladbu Strom, pre ktorú text napísal Samuel Kováč. Program vernisáže moderovala pracovníčka ÚKVS Danica Vŕbová.
Vladimír Valentík do expozície zaradil diela pätnástich autorov, ktorí vyštudovali práve odbor grafiky a za uplynulých 50 rokov sa viac-menej sústavne venovali tomuto náročnému odvetviu výtvarného umenia. Na výstave sú prezentované grafiky Pavla Popa, Jozefa Klátika, Pavla Čániho, Michala Kiráľa, Martina Kizúra, Zdenky Márie Madackej, Jany Viergovej, Vesny Opavskej, Milana Grňu, Daniely Markovej, Martiny Karavla Hlodovej, Maríny Čániovej, Any Andrejićovej, Aleny Klátikovej a Emílie Valentíkovej-Labáthovej. Vystavené práce sú realizované v širokej škále grafických techník a to od klasického linorytu, akvatinty, litografie, rôznych kombinovaných techník až po súčasné podoby využívania digitálnej tlače.
Na výtvarnej scéne vojvodinských Slovákov sa voľná grafika začína častejšie objavovať a intenzívnejšie rozvíjať v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a to predovšetkým vďaka výtvarníkom, ktorí sa v tom čase školili na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Boli to Pavel Pop (1948 – 2009) a Jozef Klátik (1949), zhodou okolností obaja pochádzajúci zo Starej Pazovy, ku ktorým treba pridať aj meno Vladimíra Kardelisa (1944) z Kysáča, ktorý však po absolvovaní štúdia zostal žiť a pôsobiť na Slovensku. Aj Pop aj Klátik študovali u tých najvýznamnejších slovenských grafikov druhej polovice 20. storočia a to u Albína Brunovského, Vincenta Hložníka a Oresta Dubaya, čo bolo dostatočnou zárukou, že títo, v tom čase mladí umelci, na výtvarnú scénu vstúpia s poriadne vysoko nastavenou latkou.
Po nich nasledovalo niekoľko výtvarníkov, ktorí sa školili doma, teda v Novom Sade a v Belehrade. Sú to predovšetkým Pavel Čáni (1953), ktorý grafiku vyštudoval v Novom Sade a postgraduálne štúdium absolvoval v Belehrade, Michal Kiráľ (1955 – 1995), ktorý vyštudoval odbor úžitkovej grafiky na Fakulte úžitkového umenia v Belehrade a Martin Kizúr (1957), absolvent Fakulty výtvarných umení v Belehrade, ktorý od roku 1991 žije a pôsobí v Austrálii, ale napriek tomu zostal prítomný na našej výtvarnej scéne a pravidelne vystavuje svoje práce, predovšetkým na petrovskom bienále. Uvedení autori vytvorili silný základ súčasnej grafiky vojvodinských Slovákov a ich opus už teraz možno hodnotiť ako výnimočný a bezpochyby zostane trvalou hodnotou našej kultúry. Po nich nasledovali ďalšie generácie umelcov a tak dnes možno hovoriť o úctyhodnom počte školených grafikov, ktorí tvoria zaujímavú a bohatú výtvarnú scénu. Túto scénu charakterizuje veľká rôznorodosť individuálnych poetík pohybujúcich sa od klasickej figurálnej tvorby po abstrakciu a rôzne konceptuálne prejavy súčasného umenia. Je preto zvláštne, že napriek polstoročnej tradícii slovenskej grafiky v Srbsku, táto výstava prakticky prvýkrát separátne prezentuje grafickú tvorbu vojvodinských Slovákov. Počet prezentovaných autorov a kvalita ich diela nám už teraz sugerujú, že treba rozmýšľať aj o podstatne ambicióznejšie koncipovanej výstave, ktorá by kultúrnej verejností predstavila ucelenejší obraz grafickej tvorby slovenských výtvarníkov v Srbsku.
Výstava bude pre verejnosť otvorená do 9. septembra 2022.
Text: Ladislav Čáni, foto: Nataša Simonovićová
V dňoch 5. – 7. augusta v Zuberci na Orave odznel 46. ročník Podroháčskych folklórnych slávností, ktorých sa zúčastnili aj predstavitelia vojvodinských Slovákov – KOS Jednota z Hložian a SKOS Detvan z Vojlovice.
Folklórne aktivity pomaly, ale iste pokračujú tam, kde pred dvomi rokmi zastali. Folklórne festivaly v zahraničí tak po dvojročnej prestávke opäť vítajú zahraničných hostí, menovite aj tých zo Srbska. Táto skutočnosť podnietila sprostredkovateľa folklórnych zájazdov Jána Slávika, aby do tohtoročných folklórnych slávností v Zuberci zapojil aj našich predstaviteľov.
Centrom prvého dňa festivalu bol Oravský Biely Potok, malebná osada neďaleko Zuberca. Festival štartoval krojovaným sprievodom účastníkov festivalu cez osadu, ktorý končil v areáli javiska. Na piatkovom koncerte sa predstavili: detský folklórny súbor Osľárik a ženská spevácka skupina z Oravského Bieleho Potoka, FS Oravan senior z Nižnej nad Oravou, FS Hriňovčan z Hriňovej a samozrejme, naši reprezentanti – KOS Jednota z Hložian a SKOS Detvan z Vojlovice.Hložanci, ako aj Vojlovičania na tento zájazd pripravili bohaté kultúrno-umelecké body, v ktorých sa vystriedali ich tanečné skupiny, ale aj spevácke, mužské a ženské. Obecenstvo počas troch festivalových dní spevom oslovil aj sólista Vladimír Kriška z Hložian. Hložanci sa na výstupy chystali pod dozorom choreografa a umeleckého vedúceho Jaroslava Krišku, kým sa o umelecký prejav Vojlovičanov postaral umelecký vedúci a choreograf Vladimír Kolárik.
Pôvodný plán, aby sa sobotňajší koncert pod názvom Obrazy z Dolnej zeme uskutočnil v zuberskom amfiteátri, pokazil dážď. Koncert, pod čiu réžiu, scenár a prípravu sa podpisuje Ľubomír Jarolín, bol realizovaný na nádvorí Múzea oravskej dediny. Dážď však milovníkov ľudovej kultúry nezastavil pred sledovaním tohto programu, a tak naši predstavitelia vystúpili pred plným obecenstvom.
Úspešný výkon Vojlovičania aj Hložanci podali aj v poslednom koncertnom pásme Podoby slovenského folklóru, kde svoje tradičné tance a spevy predstavili spolu s FS Jánošíček z Brna. Tento vydarený zájazd naši predstavitelia realizovali za podpory Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov.
Text a foto: Danica Vŕbová
Aradská oblasť Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku usporiada v období od 22. – 25. septembra 2022 v Nadlaku 22. Prehliadku sólistov slovenskej ľudovej piesne Cez Nadlak je…
Z tejto príležitosti pozývame aj jedného alebo dvoch sólistov z Vašej lokality (školy alebo organizácie). Spevákov môže sprevádzať maximálne jedna osoba.
Prosíme, aby ste nám účasť na prehliadke obratom písomne potvrdili na priloženej prihláške a zároveň zaslali aj znotovaný materiál alebo audionahrávku dvoch piesní – jedna pomalá a jedna rýchla (viď pravidlá) – s ktorými Vaši sólisti vystúpia v rámci programu (pre podrobnejšie informácie – priložené materiály).
Organizátori zabezpečujú pre účastníkov ubytovanie a stravu na celú dobu pobytu. Cestovné a poistenie hradí vysielajúca strana alebo účastník.
Poznamenávame, že prítomnosť účastníkov v Nadlaku od štvrtka do nedele je nutná, pretože každý súťažiaci skúša s orchestrom vo štvrtok, zúčastňuje sa skúšok v piatok a sobotu, vystupuje v rámci súťažných koncertov v piatok a sobotu (každý deň po jednej piesni) a v nedeľu sa zúčastňuje galakoncertu a vyhlásenia výsledkov.
Potvrdenie o účasti a znotovaný materiál (prípadne audionahrávku) prosíme odoslať najneskôr do 29. augusta 2022. Prihlášku a znotovaný materiál prosíme zaslať elektornicky (mailom) na adresu: jucancristina@yahoo.com, alebo klasickou poštou (315500 Nadlac, str. Independentei nr. 36, jud. Arad, Romania).
Vzhľadom na pretrvávajúcu pandémiu si Vás dovoľujeme upozorniť, že v závislosti od vývoja situácie Vás budeme priebežne informovať o prípadných špecifických opatreniach, respektíve o zmenách, ktoré by tieto opatrenia implikovali.
Od 28. júla do 27. augusta sa v Kultúrnom centre Srbska v Paríži koná výstava Pavla Surového, grafického dizajnéra a fotografa z Kysáča. Výstava prezentuje bohatstvo rozmanitosti ľudových krojov národov Balkánu. Záštitu nad touto rozprávkovou a fantazmagorickou výstavou s názvom Couronne má Ministerstvo kultúry a informovania RS.
Tvorba Pavla Surového je špecifickou reinterpretáciou ľudových odevov ako nehmotného kultúrneho dedičstva. Surový odvážne komponuje tradičné prvky a prezentuje ich z originálnej perspektívy, ktorá špecifickým spôsobom mení estetické a tradičné modely. Výstava Couronne, ktorá kladie dôraz na spojení tradície a spirituality, prezentuje originálne a autentické ľudové kroje Balkánu.
Názov výstavy Couronne má trojaký význam: na jednej strane označuje obdobie vzniku kolekcie fotografií s narážkou na obdobie pandémie ochorenia COVID-19 (koróna), na strane druhej autor si všíma odevy kráľovského pôvodu a po tretie, na fotografiách dominujú tradičné svadobné korunky a party. Etnografickým výskumom sa autor vo svojich prácach snažil poukázať na zhodu archaických ľudových krojov s kráľovskými európskymi odevmi. Obzvlášť dôležitým prvkom jeho umeleckého prístupu je chápanie ženskej krásy ako ahistorickej, teda nadčasovej estetickej kategórie.
Cez umelecké objavovanie mystiky ľudových krojov, povier a mýtov z rôznych období sa prihovára archetyp Afroditinej krásy. Autor sa snaží o moderný etno-art koncept a nový prístup k tradičnému dedičstvu, ktorý cez alegóriu spája minulosť a budúcnosť. Jeho tvorba je výsledkom hľadania ideálu večnej krásy, duchovnej inšpirácie, ktorá inšpiruje jeho umenie, je to hľadanie snov a nedosiahnuteľnej večnosti, výrazu, ktorý mení pohľad na ženy, náboženstvo, históriu a tradície a napokon je to aj experiment a filozofická hra, ktorá provokuje a mení zakorenené dogmy a vzorce správania.
„Parížske publikum bude mať exkluzívnu príležitosť vidieť fotografie špeciálne pripravené a nafotené pre Paríž. Parížania tak budú môcť vidieť aj svoju kráľovnú Teréziu, kráľovnú Máriu Antoinettu, Madame de Pompadour, všetky oblečené v ľudových krojoch, ktoré výrazným spôsobom korešpondujú s francúzskym kráľovským odevom, k čomu som ako autor a fotograf dospel po komplexnom výskume ľudových odevov Balkánu.“ poznamenal Pavel Surový.
V Starej Pazove predstavili kapitálne dielo – monografiu Tradičná piesňová kultúra Slovákov v Starej Pazove v Srbsku autorky Mgr. art. Kristíny Lomenovej, PhD. Prezentácia sa uskutočnila najprv 28. júla na Hurbanovskej fare v Starej Pazove v organizácii Slovenského evanjelického a. v. cirkevného zboru Stará Pazova a o deň neskôr aj v miestnostiach SKUS hrdinu Janka Čmelíka v organizácii MOMS Stará Pazova a tohto spolku.
Monografiu v roku 2021vydal Ústav hudobnej vedy SAV. Je to prvá monografia tohto typu, ktorá je zameraná na piesňovú tradíciu jednej lokality z prostredia vojvodinských Slovákov. Autorka monografie je mladá vedecká pracovníčka tohto ústavu, Dr. Kristina Lomenová (1989), staropazovská rodáčka, ktorá po ukončení vzdelávania na Vysokej škole múzických umení a získania titulu a vedeckej hodnosti PhD. na toto pracovisko nastúpila v roku 2017 a venuje sa vedecko-výskumnej práci v oblasti etnomuzikológie.
Táto publikácia patrí medi monografie analyticko-syntetického typu a po prvýkrát predkladá komplexný obraz tradičnej piesňovej kultúry Slovákov v Starej Pazove, v ktorom sa prelínajú historické, etnografické, etnomuzikologické, hudobno-teoretické a kultúrno-antropologické aspekty. Monografia je pokusom, alebo len začiatkom, o systematické spracovanie piesňovej tradície jednej lokality. Pri jej písaní autorka čiastočne nadviazala na svoju dizertačnú prácu. Predpokladom vzniku tejto monografie bola viacnásobná práca v teréne. Dokumentované zvukové záznamy boli následne transkribované do notačnej podoby, vďaka ktorej bolo možné uskutočniť dôslednú etnomuzikologickú analýzu. Tá v značnej miere prispela k viacerým poznatkom v súvislosti s pazovskou ľudovou piesňou.
Monografia sa zaoberá piesňovou tradíciou slovenského etnika jednej z lokalít na území dnešnej Vojvodiny – Starej Pazovy. Už pri prvom kontakte so slovenskou pazovskou ľudovou piesňou si nemožno nevšimnúť jej špecifickosť a osobitosť. Aj z tohto dôvodu o ňu v minulosti prejavili záujem viacerí odborníci a bádatelia, najmä zahraniční. Avšak značná časť ich práce spočívala v dokumentácii piesňového materiálu. Teoretická reflexia bola ešte začiatkom tohto storočia pomerne skromná. Autormi nepočetných, no významných štúdií zahraničných autorov sú Ladislav Leng a Svetozar Švehlák. Najväčší prínos na poli teoretickej reflexie pazovských piesní možno pripísať etnomuzikológovi z prostredia vojvodinských Slovákov Martinovi Kmeťovi, ktorý sa vo svojich viacerých štúdiách venoval vybraným okruhom skúmania pazovských piesní.
Koncepcia celej monografie bola vytvorená tak, aby čitateľa vtiahla do skúmanej problematiky, poznamenala autorka. Prvé dve kapitoly majú preto veľký význam najmä z hľadiska jej celkového kontextu. Poukazujú na historický kontext, príčiny a dôsledky, resp. samotný vznik slovenských enkláv v 17. storočí (Kapitola I). Autorka sa v nich podrobne venuje dejinám dokumentačnej činnosti a teoretickej reflexie ľudových piesní v Starej Pazove (Kapitola II), ktoré doposiaľ neboli podrobnejšie preskúmané. V nasledujúcej kapitole je priblížený opis vlastných terénnych výskumov autorky: kedy boli výskumy uskutočnené, aké boli ich ciele, kto sa na výskume podieľal (Kapitola III). Na základe poznatkov z terénnu mohol vzniknúť text o spevných príležitostiach, tých z minulosti, rovnako ako aj tých súčasných (Kapitola IV). Samotná hudobná charakteristika piesňového repertoáru predstavuje o niečo rozsiahlejšiu kapitolu, v ktorej sa autorka zamerala na existenciu a výskyt jednotlivých hudobnoštýlových vrstiev v piesňach zo Starej Pazovy (Kapitola V). Je výsledkom niekoľkoročnej analýzy, v rámci ktorej prišlo aj k prehodnoteniu niektorých názorov. Za významný príspevok tejto kapitoly možno považovať aj opis ozdobného spevu tejto lokality. Najrozsiahlejšia kapitola je venovaná opisu piesňových druhov a žánrov, s ktorými sa autorka v Starej Pazove počas výskumov stretla (Kapitola VI). Zároveň v nej hľadá odpovede na otázku, prečo sú jednotlivé žánre podstatne zastúpenejšie, zatiaľ čo iné úplne absentujú. Posledná kapitola je pokusom o zhodnotenie stavu piesňovej tradície v Starej Pazove, zároveň je pokusom o hľadanie odpovedí na viaceré otázky v súvislosti s jej špecifikami (Kapitola VII).
Druhá časť monografie predstavuje piesňovú zbierku slovenských ľudových piesní zo Starej Pazovy, ktoré boli zozbierané počas terénnych výskumov autorky v rokoch 2014-2018. Celkový počet, ktorý autorka dokumentovala v slovenskom jazyku v tejto lokalite, tvorí 378 piesňových záznamov, pričom v monografii autorka využila 360 piesňových záznamov. Do monografie sa nedostali napríklad niektoré neúplné piesne. Piesňová zbierka je koncipovaná z hľadiska piesňových druhov a žánrov, pričom pozostáva z piatich okruhov: k prvému patria piesne kalendárneho cyklu (jarné a zimné piesne), piesne životného cyklu človeka (detský folklór, uspávanky, svadobné piesne, pohrebné plače); piesne spojené s prácou a zamestnaním (vojenské piesne); lyrické piesne (ľúbostné piesne, vysťahovalecké piesne, sociálne piesne, humoristické piesne); naratívne piesne – balady.
Súčasťou monografie je aj zvuková antológia (na cd nosiči), ktorá sa opiera o dokumentované piesňové záznamy z terénnych výskumov autorky. Pri výbere piesní sa autorka snažila obsiahnuť všetky piesňové druhy a žánre, s ktorými sa v danej lokalite pri výskume stretla. Prihliadala aj na vyváženosť medzi ženskými interpretkami a mužskými interpretmi. Zvukové záznamy zároveň poukazujú aj na zastúpenie jednotlivých hudobno štýlových vrstiev, ako aj na bohatý ozdobný spev, ktorý je v Starej Pazove ešte stále prítomný. V neposlednom rade autorka prihliadala aj na samotnú kvalitu nahrávok a samotnú dĺžku piesní, pričom do ich podoby nezasahovala a nekrátila strofy.
Monografia ponúka množstvo nových informácií, ktoré sú významné z hľadiska súčasného výskumu piesní v Starej Pazove. Avšak výskum piesňovej tradície v tejto lokalite nemožno považovať za uzavretý. Poznatky, ktoré sú v monografii uvedené môžu byť významné ako pre lokálnych a dolnozemských Slovákov, tak i pre Slovákov zo Slovenska. Publikácia prináša prehľad o piesňovej tradícii Slovákov jednej lokality, avšak zároveň poukazuje na perspektívy ďalšieho výskumu. Môže slúžiť ako východisko uceleného charakteru (ktoré doposiaľ neexistovalo) odborníkom, ktorí sa budú venovať výskumu piesní tejto lokality v budúcnosti.
Súčasťou prezentácii monografie bol aj hudobný program. Na ukážku pazovské piesne na fare zaspieval Spevácky zbor Tília pod vedením profesorky hudby vo výslužbe Anny Đurđevićovej a vystúpili aj speváci Zlatko Chňupa, Jaroslava Vršková Opavská, Mária Kováčová, Mária Hrehorová, Katarína a Ján Šagovci. Detské uspávanky zarecitovala najstaršia cirkevníčka Katarína Forgáčová a z cédečka odzneli piesne v interpretácii Jána Pecníka a Pavla Lešťana. Na prezentácii, ktorá sa uskutočnila v spolku piesne zaspievali Jaroslava Vršková Opavská a Mária Hrehorová.
Aktérmi prezentácie na fare boli Igor Feldy, senior sriemsky a farár staropazovský, Katarína Verešová, cirkevná archivárka Ústredného archívu SEAVC v Starej Pazove, kým rozhovor s autorkou monografie viedla Mária Vršková a v SKUS hrdinu Janka Čmelíka Libuška Lakatošová, predsedníčka spolku, Vladimír Francisty riaditeľ Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov a historik Jaroslav Miklovic.
Text a foto: Anna Simonovićová
Na malebnom nádvorí budovy Kapetan Mišino zdanje v Belehrade sa 13. júla, v rámci festivalu Teatrium, uskutočnila premiéra hry Tesla, svetlopis v čase autora a režiséra Miroslava Benku.
Náš popredný divadelný režisér, herec, scénograf a dramatik Miroslav Benka, ktorý s veľkým úspechom pôsobil na prestížnych divadelných scénach doma i v zahraničí, sa tentoraz rozhodol popasovať s neľahkou úlohou autorsky a režijne spracovať život a dielo veľkého srbského a svetového vedca a vynálezcu Nikolu Teslu, vykresliť dobu a okolností, v ktorých pôsobil a pripomenúť nám jeho neoceniteľný prínos ľudstvu. Samozrejme, autor predlohy a režisér Miroslav Benka sa neuspokojil iba s púhou rekapituláciu ináč vzrušujúceho a pohnutého životného príbehu tohto svetoznámeho vedca, ale sa cez optiku Teslovho idealizmu a humanizmu kriticky stavia k čoraz vypuklejším otázkam a problémom dehumanizácie a krutosti dnešného sveta.
Tak, ako sme si to zvykli pri inscenáciách tohto autora, hru charakterizuje predovšetkým atraktívne scénické podanie a citlivé a premyslené využívanie výtvarných, svetelných a hudobných prvkov vo funkcii budovania presvedčivej divadelnej narácie. Avšak Tesla, svetlopis v čase nie je klasickou hrou, je to akési benkovské oratórium, ktoré sprevádza zbor roľníkov z Teslovej rodnej Liky, ale aj zbor amerických podnikateľov. Dej hry sa odohráva v dome Nikolu Teslu, v jeho rodisku, v New Yorku, na Long Islande a v Teslových snoch. V prestavení sa voľne prelínajú rôzne obdobia života Nikolu Teslu riadené vnútornou logikou estetiky a etiky Miroslava Benku. Takto budovaný príbeh nám presvedčivo pripomína, že by sme nesmeli zabúdať na odkazy svetových velikánov, ktoré zostávajú trvalou a spoľahlivou hodnotou aj pre nové generácie.
Hereckú zostavu predstavenia tvoria: Dragoslav Ilić Ilke, Milan Nikitović, Vesna Stanković, Hadži Nenad Maričić, Nenad Ćirić, Lepomir Ivković, Vladan Gajović, Staša Nikolić, Marko Jakšić, Rastko Milutinović, Marko Čupić, Stefan Milivojević, Luka Jovanović, Luka Potparić, Mladen Lero, Luka Pavlović, Luka Mićević, Nikola Antonijević, Milena Brajković, Iva Kamešničanin…
Dramaturgičkou predstavenia je Andrea Poljak, scénografom Boris Maksimović a kostýmovou výtvarníčkou Nevena Milovanović. Autori piesní sú Miroslav Benka a Svetlana Spajić a asistentom réžie je Nikola Kljajić.
Dielo vzniklo v koprodukcii Divadla Teatrium a CEBEF (Centrum belehradských festivalov) s podporou Ministerstva kultúry a informovania a Zväzu divadelných umelcov Srbska. Hru produkčne podporili Národné divadlo v Belehrade, Atelje 212 a Kultúrne centrum Vladu Divljana.
Vo štvrtok 14. júla Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov doslova praskal vo švíkoch. Konala sa totiž vernisáž výstavy Portréty nášho popredného maliara Pavla Popa. Výstava je súčasťou ambiciózneho projektu Umelecký maratón Pavla Popa, ktorý počas letných mesiacov početnými výstavami v galériách Nového Sadu kultúrnej verejnosti predstaví bohatý a rozmanitý opus tohto autora. Autorkami a hybnou silou projektu sú manželka Pavla Popa Nataša Milenović a maliarova dcéra Ana-Leda Pop. Vernisáž symbolicky zahájil virtuóz harmoniky a čerstvý nositeľ ceny Pro Cultura Slovaca Ondrej Maglovský, ktorý zahral ľudovú pieseň Keď pôjdem z Pazova, obľúbenú pieseň pazovského rodáka Pavla Popa. Následne prítomných privítal riaditeľ ústavu Vladimír Francisty a o vystavených prácach a význame Popovho diela hovoril výtvarný kritik Vladimír Valentík. Na záver vernisáže sa prítomným prihovorila aj Nataša Milenović.
Pavel Pop (1. 12. 1948 – 4. 7. 2019) vyštudoval grafiku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u Albína Brunosvkého a Vincenta Hložníka a patrí k našim najvýznamnejším a najproduktívnejším portrétistom, ktorý počas svojho života vytvoril bohatú galériu portrétov významných osobností, portrétov osôb z jeho intímneho okolia, ale i osobností súčasného kultúrneho a spoločenského života v Srbsku. Iba pre potreby ústavu namaľoval dvanásť portrétov významných osobností z minulosti kultúrneho a spoločenského života vojvodinských Slovákov a to Karola Miloslava Lehotského, Milana Michala Harminca, Vladimíra Hurbana Vladimírova, Paľa Bohuša, Jozefa Podhradského, Jána Branislava Mičátka, Leopolda Abafiho, Alberta Martiša, Félixa Kutlíka, Juraja Tušiaka, Jána Kmeťa, Ľudovíta Miloša Mičátka. Jeho portrétna tvorba sa vyznačuje vysokou remeselnou zručnosťou a vo väčšine prípadov má charakter reprezentatívneho akademicky poňatého portrétu, v ktorom sa dôraz kladie na reprezentačné zachytenie podoby a psychológie, resp. vnútornej podstaty maľovaného subjektu. V tomto zmysle je Pavel Pop dôstojným pokračovateľom najvýznamnejších portrétistov a zakladateľských osobností nášho súčasného výtvarného umenia Karola Miloslava Lehotského a Zuzky Medveďovej.
Výstava prezentuje celkovo dvadsaťšesť portrétov realizovaných prevažne technikou olejomaľby a niekoľko portrétov realizovaných technikou kresby. Podľa toho, koho portrétoval, Pavel Pop si volil aj subtílne variety umeleckého stvárnenia. Oficiálne portréty významných osobností charakterizuje istá strohosť podania zameraná na zvýraznenie ich dôstojnosti a dosiahnutého spoločenského významu. Pri maľovaní rodinných príslušníkov a priateľov sa vo väčšej miere prejavuje lyrickosť podania a snaha o zachytenie psychologického portrétu a ľudských a charakterových vlastností znázorňovaných osobností. Pri portrétoch maľovaných „na objednávku“ autor kládol dôraz na dôkladnej technickej prepracovanosti, vernom zachytení podobizne, ktorá musí byť rozpoznateľná a v istom zmysle aj páčivá pre tých, ktorý ich poznali.
Značná časť tvorby Pavla Popa bola realizovaná vo forme jeho osobného dialógu s najvýznamnejších osobnosti dejín svetového výtvarného umenia a preto sa ani táto výstava neobišla bez Popovho pokusu o reinterpretáciu známeho portrétu. V tomto prípade toho najznámejšieho, portrétu Mona Lisa Leonarda da Vinciho. Na prvý pohľad je to slušne zvládnutá kópia presláveného portrétu svedčiaca o Popovej kresliarskej a maliarskej zručnosti, nebyť jedného detailu. Mona Lisa, alebo La Gioconda, Pavla Popa má modré oči. Tento detail možno vnímať ako drobný žartík autora, ale i ako jeho skrytý odkaz a komentár všeobecne uznávanej modly, čo Mona Lisa jednoznačne je.Výstava bude pre verejnosť otvorená každý pracovný deň do 9. augusta 2022.
Výstava bude pre verejnosť otvorená každý pracovný deň do 9. augusta 2022.