Sú prinajmenej tri dôvody, prečo sa Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov rozhodol svoju výstavnú sezónu 2024 otvoriť práve samostatnou výstavou Jozefa Klátika. Tým prvý dôvodom, ktorý je samozrejme tým najzávažnejším, je samotná tvorba tohto akademického maliara, ktorou tento umelec už bezmála pol storočia obohacuje náš kultúrny priestor. Pritom nemáme na mysli iba kultúrny priestor vojvodinských Slovákov, ale i ten omnoho širší – vojvodinský, srbský, a v nie tak dávnej minulosti platilo to aj pre ten juhoslovanský. Jozef Klátik sa svojou tvorbou totiž zaradil medzi našich najvýznamnejších umelcov z konca 20. a začiatku 21. storočia a jeho výtvarné práce možno bez váhania začleniť medzi najvýznamnejšie prejavy našej súčasnej kultúry, najmä tej postavenej na modernistických základoch. 

Druhým dôvodom je skutočnosť, že na minuloročnej výstave Korene, na ktorej slovenskí akademickí výtvarní umelci každoročne vystavujú svoje práce malého formátu, odborná porota ocenila práve práce Jozefa Klátika a benefitom tohto ocenenia je aj právo na usporiadanie samostatnej výstavy.

Tretí dôvod súvisí so skutočnosťou, že sa Jozef Klátik 15. februára dožil svojho významného jubilea – 75. rokov života. Hoci si podobné jubileá najčastejšie pripomíname organizáciou retrospektívnych výstav, v prípade Jozefa Klátika to nebolo na dennom poriadku. Autor sa totiž rozhodol predstaviť svoju aktuálnu tvorbu a dovolíme si povedať celkom oprávnene, lebo výstava Medzné stavy potvrdila, že autor je na vrchole svojich tvorivých síl a nemusí a ani nemieni čerpať zo starej slávy.

Jozef Klátik vyštudoval voľnú grafiku v Bratislave u troch vrcholných predstaviteľov slovenského výtvarného umenia – Vincenta Hložníka, Albína Brunovského a Oresta Dubaya. Troch špičkových grafikov známych i za hranicami vtedajšieho Československa, ale i umelcov, ktorých dielo charakterizoval v zásade dosť tradičný výtvarný prejav, čo nie celkom korešpondovalo s umeleckým naturelom Jozefa Klátika. Ten totiž už počas štúdia dal najavo, že chce kráčať s dobou a nemieni holdovať tradícii. Dnes, po päťdesiatich rokoch aktívnej tvorby, možno konštatovať, že najvýraznejšou konštantou jeho vnímania umenia, je neustále prehodnocovanie umeleckých postupov, estetických hodnôt a hľadanie výtvarného jazyka, ktorý najlepšie vyjadrí duch doby, v ktorej autor žije a tvorí.

V samotných začiatkoch, v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia, práce Jozefa Klátika odzrkadľovali vplyvy fotorealizmu a pop artu, avšak autor neváhal rázne meniť svoju poetiku a tak sa veľmi rýchlo zaradil k najvýraznejším predstaviteľom vojvodinskej transavantgardy a postmoderny, aby postupne artikuloval vlastnú formu abstraktného neoexpresionizmu. V tomto období autor tvoril obrazy – asambláže silného subjektívneho gesta, nepravidelných tvarov, ktorých kompozičnú kostru tvoria náznaky geometrických tvarov, najčastejšie trojuholníka, kruhu a elipsy. Reagujúc na podnety doby Klátik postupne opúšťa svoju silne subjektívnu a gestuálnu formu a prikláňa sa k prečistenej podobe geometrickej abstrakcie, ktorá korešponduje s niektorými historickými umeleckými tendenciami, ako sú napr. suprematizmus Kazimira Maleviča a najmä neoplasticizmus Pieta Mondriana a jeho skupiny de Stijl. Samozrejme, Jozef Klátik tvorí v inej dobe a v úplne inom kontexte, avšak jeho pohnútky sú v zásade podobné tým, aké mali avantgardisti po prvej svetovej vojne – svetu plnom neistôt ponúknuť aký-taký model harmónie, skladu a istoty.

Klátik nekomentuje svet, ktorý je plný neistôt, v ktorom súbežne prebiehajú procesy progresu a regresu, svet, ktorý čoraz silnejšie čelí perspektívam všeobecnej skazy. Namiesto toho autor vytvára obrazy ako vzorce možnej istoty, harmónie. Avšak na rozdiel od rigidných pravidiel zástancov neoplasticizmu, Jozef Klátik svoje obrazy buduje predsa len o čosi voľnejšie. Aj na jeho obrazoch dominujú monochromatické plochy a čisté geometrické tvary, ale zďaleka to nie je také uniformné, ako si to vyžadoval Mondrian. Jeho farebnosť je voľnejšia, jeho kompozície sú dynamickejšie. Klátik síce ponúka model akejsi harmónie a istoty, ale je to iba zdanlivo. Autor svoje kompozície buduje tak, že ich posúva, ako to sám pomenoval, k medzným stavom. Každá kompozícia Jozefa Klátika je obrazom rovnováhy, ale so silným vnútorným pnutím, ktoré tú rovnováhu ohrozuje. Klátik nám zároveň ponúka model možného súladu a bezpečia, ale nezabúda nám nastaviť aj varovné zrkadlo.

Na výstave Medzné stavy autor vystavil dvadsaťtri obrazov realizovaných technikou akrylu na plátne, ktoré si milovníci výtvarného umenia budú môcť pozrieť v ÚKVS do 22. apríla 2024.

Text: Ladislav Čáni, fotografie: Danica Vŕbová