„Celý svet je javisko a všetci muži a ženy sú len herci. Majú svoje odchody a zjavenia; každý človek hrá mnoho rolí počas svojho života.“

— William Shakespeare (1564 – 1616), anglický dramatik a básnik

Roly Alexandra Baka, tie späté s javiskom, ale aj tie životné, skutočne sú rozmanité. Režisér, herec, všestranný kultúrny pracovník, organizátor kultúrnych podujatí, syn, brat, strýko, kamarát, kolega, narodil sa 7. októbra 1969 v Starej Pazove, kde ukončil základnú, strednú všeobecnú a obchodnú školu. V Rume sa vyučil za poľnohospodárskeho technika a následne externe študoval v Novom Sade v škole ANIMA, a to za režiséra – bábkara u profesora Tibora Vajdu.

Svoju divadelnú kariéru začal roku 1985 a dodnes zostal v slovenskom divadle Vladimíra Hurbana Vladimírova, ktoré pôsobí v rámci Slovenského kultúrno-umeleckého spolku hrdinu Janka Čmelíka zo Starej Pazovy. Ako herec hral v dvadsiatich štyroch divadelných predstaveniach: Pipi dlhá pančucha, Krvavá svadba, Zem a záveje, Tri vrecia zemiakov, S. O. S., Nešťastná Kafína, Kubo, Cesta okolo sveta za 80 dní, Hrdinovia, Prebuď sa, Katarína, Zberné stredisko, Keď vejú jarné víchre, Krčma na hlavnej hradskej, Maratónci bežia čestné kolo, Tamo daleko a Kováči – všetky v staropazovskom slovenskom divadle, ako aj v predstaveniach Jazvy v Kysáči, Konečná stanica v Kulpíne, Vírus v Rume, O snoch, krídlach a psovi Hurikánovi v Partizánskom, Všetko o ženách v Novej Pazove, Večera bláznov v Starej Pazove v KUS Branka Radičevića a Zuzka Turanová a Podozrivá osoba v profesionálnom Slovenskom vojvodinskom divadle v Báčskom Petrovci.

Alexander Bako začal režírovať v pazovskom divadle roku 1993 v predstavení Trasovisko. Okrem tohto predstavenia, v divadle VHV v Starej Pazove režíroval predstavenia: Rozprávka o Budulínčeku, Denník Anny F., Kto zabil Linnu Somerovú, Dvadsať minút s Anjelom, Posledná prekážka, Cesta okolo sveta za 80 dní, Maratónci bežia čestné kolo, Matka, Traja umelci a drak Samuel, Čertove obrázky, Zberné stredisko, Podfukár, Pohreb, alebo sen strýca Miloša, Kováči. Okrem práce v pazovskom divadle, Alexander Bako režíroval aj v Kysáči predstavenie Potopa sveta a v Rume predstavenie Pohreb, pričom text aj preložil zo slovenčiny do srbčiny, tiež v Kulpíne Pohreb a Konečná stanica, v Nových Banovciach režíroval predstavenia: Pani ministrová, Herkules a morské jazdy, Pop Ćira a pop Spira, Bolo raz v Srieme a Zlá žena, v KUS Branka Radičevića zo Starej Pazovy: Večera bláznov, v Novej Pazove Bratia a sestry, Popanštená kotrba, Všetko o ženách, Putovné divadlo Šopalović, Počuješ, matka, môj plač?, v slovenskom divadle VHV Domu kultúry 3. októbra v Kovačici: Nepobehuj tu nahá!, Podozrivá osoba v profesionálnom Slovenskom vojvodinskom divadle v Báčskom Petrovci a Sluha dvoch pánov v Slovinskom divadle z mesta Stično. S predstavením Kováči SD VHV SKUS hrdinu Janka Čmelíka zo Starej Pazovy v roku 2023 získal prvú cenu na Republikovej prehliadky ochotníckych divadiel. Doteraz režíroval 34 divadelných predstavení. Zúčastnil sa mnohých profesionálnych a ochotníckych festivalov ako herec, ale aj ako režisér. Okrem iných, účinkoval aj na divadelných festivaloch: Malo pozorje (Nový Sad), BITEF (Belehrad), MES (Sarajevo), Divadelná Nitra a Scénická žatva (Slovensko), Juvaskulla a Mikkeli (Fínsko), ARCUSFEST (Budapešť, Maďarsko), BRAMS (Belehrad), Svetový festival ochotníckeho divadla Halden (Nórsko), Festival festivalov Trebinje (Bosna a Hercegovina), Macedónsky republikový festival, TREMA fest (Ruma), REPASSAGE fest (Ub), FEDRAS (Malo Crniće), Gardoš (Zemun) a na všetkých divadelných festivaloch, ktoré organizujú Zväzy ochotníkov Vojvodiny a Srbska.

Okrem divadelných predstavení, Alexander Bako režíroval a hral v takmer 80 rozhlasových drámach, jednu sám aj napísal, hral vo filme Emira Kusturicu Čierna mačka, biely kocúr, filme Básnik, filme Návrat (Return) spolu s výnimočným hercom Johnom Savageom, nakrúcal aj film Sny Martina Jonáša, 45 minút a sám režíroval film Borba i nada (2015), ktorý bol odmenený ako najlepší filmový projekt v tom roku vo Vojvodine. Napísal vyše 70 textov pre humoristické miniatúry (skeče), ktoré spolu s kolegami mnohokrát prezentoval po celej Vojvodine.

Od roku 1997 pracuje v staropazovskom Stredisku pre kultúru ako organizátor kultúrnych aktivít, predovšetkým slovenských podujatí, ale najviac pri organizácii profesionálnych a ochotníckych divadelných predstavení a koncertov. V rokoch 2008 – 2012 bol riaditeľom a v rokoch 2016 a 2017 vykonával funkciu zástupcu riaditeľa tejto obecnej ustanovizne. Členom správy SKUS hrdinu Janka Čmelíka je od roku 1998 a desať rokov bol podpredsedom tohto spolku. Osem rokov bol podpredsedom MOMS Stará Pazova a desať rokov aj členom správnej rady. Od roku 2000 je členom Miestneho spoločenstva a viac rokov bol aj členom Výkonnej rady Miestneho spoločenstva. Bol aj poslancom v obecnom parlamente a v rokoch 2014, 2015 a 2016 bol podpredsedom staropazovského zhromaždenia. Keď ide o umelecké funkcie, Alexander Bako bol 8 rokov predsedom Slovenského divadla VHV zo Starej Pazovy, dlhoročným predsedom komisie pre divadlo v NRSNM, 12 rokov členom Pokrajinskej rady pre scénickú činnosť, dvanásťkrát umeleckým vedúcim festivalov 3 x Ď a Divadelný vavrín, štrnásťkrát členom porôt na pokrajinských prehliadkach, viackrát umeleckým vedúcim na obecných a sriemskych prehliadkach. Od roku 2022 je členom Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny, v rámci ktorej je aj predsedom Výboru pre kultúru. Už druhé mandátne obdobie je členom Správnej rady Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov.

Alexander Bako bol mnohokrát oceňovaný, a medzi najvýznamnejšie ocenenia patria: Najlepší ochotnícky herec Srbska, Najlepší ochotnícky režisér Srbska (dvakrát), Najlepšia ochotnícka scénografia Srbska (dvakrát), Najlepší ochotnícky herec Vojvodiny (dvakrát), Najlepšia ochotnícka réžia Vojvodiny (štyrikrát), Najlepšia ochotnícka scénografia Vojvodiny (šesťkrát). Na Slovenskej divadelnej prehliadke Alexander Bako bol viackrát odmenený ako najlepší herec prehliadky, trikrát dostal cenu za najlepšiu scénografiu, až päťkrát za najlepšiu réžiu, hudbu, a raz sa mu do rúk dostala aj Cena Tomáša Hriešika Máška. Na detskom festivale 3 x Ď bol vyhlásený za najlepšieho režiséra a scénografa. Na festivale REPASSAGE fest, na ktorom účinkovali víťazi až zo šiestich štátov bývalej Juhoslávie, bol vyhlásený za najlepšieho režiséra a scénografa. Okrem týchto cien, Alexander Bako získal aj viac ako dvadsať diplomov na rôznych menších festivaloch vo Vojvodine a v regióne.

Roku 2005 bol za svoju prácu a úspechy odmenený najväčším uznaním Zväzu ochotníkov Srbska – Zlatým odznakom, v roku 2011 dostal plaketu Svetlosť za najlepšieho jednotlivca v oblasti kultúry v obci Stará Pazova, ako aj plaketu Miestneho spoločenstva za veľký prínos v oblasti kultúry v tejto obci. Roku 2013 dostal aj cenu Đorđa Damjanova Đekšu za skvelú prácu s ochotníckymi súbormi a v rokoch 1999, 2009 a 2023 Plaketu Peđu Jovanovića za mimoriadný prínos divadelníctvu v Srieme. V roku 2024 sa mu opäť do rúk dostala plaketa Svetlosť, tentokrát za veľký prínos v oblasti kultúry v obci Stará Pazova.

Po všetkom uvedenom môžeme iba konštatovať, že Alexander Bako svojou tvorbou ovplyvnil vývoj nielen staropazovského divadelníctva, ale aj slovenského divadelníctva v Srbsku v širšom kontexte, za čo si zaslúži náš obdiv. Divadlo žije, kým žijú ľudia, ktorí ho tvoria a ktorí divadlom žijú. Preto Alexandrovi želám veľa síl, zdravia a inšpirácie, aby aj budúce roky svojho života trávil na doskách, ktoré znamenajú svet.

Danica Vŕbová

Ctení laureáti, vážení prítomní, je mi veľkým potešením a zároveň aj cťou, že môžem pri príležitosti odovzdania prestížnej Ceny Pro Cultura Slovaca niekoľko slov povedať o laureátovi Jánovi Nemčekovi, ktorý získal cenu za prínos v oblasti hudobného umenia.

Keď sa v Kovačici spomenie priezvisko Nemčekovci, hneď sa v mysli vynorí známa hudobne založená rodina. Totiž Nemčekovci už v minulom storočí boli chýreční muzikanti. No najvyššie z nich zatiaľ docielil Ján Nemček – hudobný pedagóg, huslista, organizátor hudobných podujatí, zakladateľ a vedúci zábavného mládežníckeho orchestra Vzlet, umelecký vedúci Hudobno-folklórneho súboru V šírom poli hruška, primáš v ľudovom orchestri Rosička, iniciátor vzniku a vedúci speváckych skupín Bohémi, Rovina a Sláviky, kantor, dirigent, korepetítor, výrobca sláčikových hudobných nástrojov, reštaurátor, hudobný mecén , proste hudobník srdcom a dušou.

Ján Nemček sa narodil v Kovačici v roku 1949. V rodisku zakončil základnú školu,  v Belehrade absolvoval strednú hudobnú školu Stevana Mokranjca a konzervatórium. Hre na hudobné nástroje sa venuje od 7. roku života. Najprv to bola hra na husliach, ktorú študoval u svojho strýka, neskôr si osvojil hru na viacerých nástrojoch. Časom sa vypracoval, bez pochlebovačného preháňania, na erudovaného hudobníka, uznávaného majstra-virtuóza.

V poslednom ročníku strednej školy sa zapojil do ochotníckej činnosti Kovačice. Stal sa členom ľudového orchestra v súbore V širom poli hruška ( hral na base) a v roku 1974 sa stal umeleckým vedúcim súboru. Vyhľadával a upravoval pesničky pre sólo spevákov a spevácke skupiny. V roku 1984 jeho zásluhou vyšla platňa a kazeta so slovenskými ľudovými pesničkami v podaní speváckej skupiny Sláviky a v roku 2004 aj ľudový orchester Rosička pod jeho vedením vydal kazetu a CD. Rovnako pod jeho dozorom kovačickí speváci a kovačické spevácke skupiny naspievali zo 200 pesničiek v Novosadskom rozhlase. Ako organizátor a umelecký vedúci súboru V širom poli hruška sa zaslúžil o rozvoj slovenskej ľudovej hudby tak v Kovačici ako aj vo Vojvodine. So súborom koncertoval nie len vo všetkých slovenských vojvodinských osadách ale aj na mnohých festivaloch a podujatiach v Srbsku , tiež na Slovensku, Rumunsku, Nemecku, Rakúsku, Česku, Macedónsku…

Krátko pracoval v Základnej škole mladých pokolení v Kovačici ako učiteľ hudobnej výchovy. V období rokov 1974 až 1980 pracoval ako pedagóg šesťročnej hudobnej školy v Pančeve vysunuté oddelenie v Kovačici. Vyškolil dve generácie mladých hudobníkov. Mnohých ovplyvnil hudbou a aj dnes sa ňou zaoberajú.

Zo dvadsať rokov zodpovedne a so cťou pôsobil v kovačickom cirkevnom zbore. Bol kantorom a zároveň aj dirigentom, korepetítorom evanjelického cirkevného spevokolu Ján Čaplovič. Ich repertoár pozostával z cirkevných, národnostných a hymnických piesní. V roku 2012 vydali CD pod názvom Nebeský bože.

Medzi všetkými prácami Jána Nemčeka nepochybne vyniká zhotovovanie sláčikových nástrojov. Je to inak rodinná tradícia. Všetko začalo v roku 1945, keď jeho dedo kúpil husle do štvorčlenného rodinného orchestra a keďže boli štyria, štyria bratia, ostatní traja si hudobné nástroje následne vyrobili sami. Unesený ich prácou a najmä výsledkom práce aj sám začal tvoriť.

Od prvého výrobku, ktorý zdobí Jánovu, inak bohatú zbierku, ubehlo bezmála 50 rokov. Postupne sa zdokonaľoval. Listoval v odborných knihách, no ako zdôrazňuje, veľkou oporou mu bola spolupráca s Lýdiou Pařnik-Tanasijević, inak je to prvá žena výrobkyňa huslí, potomkyňa známeho kráľovského výrobcu huslí Pražana Karla Pařnika, s ktorého dlátami aj dnes hrdo majstruje. Doteraz vyrobil viac ako 500 sláčikových nástrojov, z čoho zo 300 huslí, 60 viol, 40 čiel. Vyhotovil aj viac ako sto tambúr a 6 koncertných gitár.

Ján Nemček zhotovuje hudobné nástroje ojedinelým spôsobom – výlučne dlátom, hoblíkom, teda ručnou technikou, ktorú používali aj majstri ako Amati a Stradivarius. Okrem toho zaoberá sa aj reštauráciou. Osobitné miesto v jeho zbierke patrí husliam z roku 1510 s podobizňou Sulejmana Nádherného. Za svoj veľký úspech, keď ide o výrobu huslí , pokladá aj vyučovanie a výrobu sláčikových nástrojov na dvoch stredných školách na Slovensku v Zvolene a v Banskej Bystrici. Sláčikovému remeslu tam vyučil 4 generácie žiakov.

V poslednom období žije a tvorí v rodisku. A hlavným ťažiskom jeho práce je práve výroba sláčikových nástrojov, najmä huslí. „Husle sú moja radosť, môj život. S nimi žijem svoj sen.“ – zvykne hovoriť.

V jeho unikátnych husliach sa spája výnimočná kreativita, šikovnosť, neha, krása a láska. Láska majstra k pretrvávajúcej vášni – hudbe a k peknote.

Z množstva ocenení , ktoré zdobia rodinný dom  navštevovaný turistami z celého sveta, spomeniem iba niektoré: Jeho pričinením a pod jeho taktovkou ľudový orchester Rosička získal na festivale orchestrov v Rume štyrikrát za radom medaily: bronzovú, dve strieborné a zlatú. Takisto pod jeho taktovkou dievčenská spevácka skupina Sláviky na štátnom festivale v Leskovci roku 1970 získala prvú cenu. V januári roku 1996 sa stal splnomocnencom vtedajšieho ministra kultúry Slovenskej republiky Ivana Hudeca pri organizovaní husľovej výroby na Slovensku , roku 1999  primátor mesta Zvolen mu udelil plaketu čestného občana, 2019 roku Ministerstvo kultúry a informovania Srbska mu udelilo uznanie Kulturni obrazac za obetavú prácu v rozvoji kultúry v Srbsku, v tom istom roku získal aj Veľkú plaketu hudobného festivalu Carevčevi dani za výnimočný prínos v rozvíjaní a šírení ľudovej hudby , v roku 2023 mu Kovačická obec pri príležitosti životného jubilea udelila Zlatú medailu. V tom istom roku pri príležitosti Dňa štátnosti Srbska prezident Aleksandar Vučić mu odovzdal vysoké vyznamenanie Zlatú medailu za zachovanie tradície sláčikových nástrojov. Na všetky ocenenia, ďakovné listiny, diplomy, plakety, medaily je hrdý, nesmierne si ich váži , no ako sám uznáva: „Boh mi dal talent a je to pre mňa najskvelejšia medaila a najväčším uznaním či blaženým pocitom , sú jemné tóny, ktoré vyludzujú moje husle z koncertných siení takmer po celom svete.“

Ján Nemček je v súkromí jednoduchý, skromný, ponorený do svojej záľuby, do svojho umenia. Z neživého dreva vyhobľuje hudbu, ktorá zošľachťuje srdcia ľudí, je balzamom na dušu. A ako hovorí, jeho život naplnil tým, čo ho baví. A hádam aj preto viac ako 20 rokov obdarúva víťaza renomovaného festivalu huslistov Carevčevi dani v meste Veliko Gradište – husľami – vlastnoručne vyrobenými.

Vážený pán Nemček, dovoľ mi, v tejto slávnostnej a vzácnej chvíli, vo vlastnom mene a v mene zriaďovateľov ceny Pro Cultura Slovaca popriať Ti najprv pevného zdravia, potom hojnej požehnanej tvorivosti, rodinnej spokojnosti a v neposlednom rade veľa usmievavých tvárí na vašom, ako ho mnohí nazvali, čarokrásnom dvore umenia. Nech Tvoj život pretrváva oživený sen.

Ďakujem.

Mária Kotvášová Jonášová

Zdenka Obšustová je diplomovaná etnologička, knihovníčka a kultúrna pracovníčka.

Zamestnaná je ako knihovníčka v padinskej odbočke Obecnej knižnici Kovačica, kde ako etnologička pracuje aj v krajovej zbierke knižnice. Najviac sa venuje práci v oblasti organizovania podujatí, programov, tribún, kreatívnych dielní, prezentácií kníh, literárnych stretnutí.

Zdenke táto zložitá a predovšetkým veľmi zaujímavá práca nie je neznáma. Už ako mládežníčka v 80-tých rokoch minulého storočia pracovala vo vtedajších mládežníckych organizáciách. V roku 1984 sa spolupodieľala na založení združenia Hudobnej mládeže Padina, kedy sa pričinila aj ako spoluzakladateľka vtedajšieho festivalu piesní ZAFES. V tom období bola aj hlásateľkou vysielania Mikrofón mladých novosadského rozhlasu v slovenskom jazyku.

Zdenka Obšustová sa narodila 23. augusta 1959 v Belehrade. Základnú školu skončila v rodisku a Gymnázium Mihajla Pupina v Kovačici. Študovala na Filozofickej fakulte Univerzity v Belehrade a získala titul diplomovaného etnológa.

Pracuje na organizácii podujatí, ktoré má na starosti knižnica, ale spolupracuje aj s inými inštitúciami, ustanovizňami, združeniami, jednotlivcami v Padine a širšie. V roku 2014 organizovala zapájanie padinských kultúrnych ustanovizní a združení do Európskej noci múzeí. Ako odborná poradkyňa a autorka sa podieľala na realizácii početných výstav v organizácii knižnice, Spolku žien Padina, Slovenského etnografického múzea Petráš Padina. Spolupracuje s ustanovizňami a združeniami v Padine na projektoch zachovávania kultúrneho dedičstva Slovákov a na zachovávaní identity slovenskej enklávy v Srbsku.

Je spoluorganizátorkou, a od roku 2019 aj organizátorkou Babinkových stretnutí venovaných spomienke na básnika Michala Babinku. V roku 2020 napísala námet vysielania 45. Babinkových stretnutí, ktoré realizovala Televízia Obce Kovačica.

Organizátorkou je početných tradičných letných kreatívnych dielní pre deti, ktoré sa realizujú v Padine počas letných prázdnin. Spolu s Elenkou Haníkovou je autorkou knihy Zachovajme od zabudnutia – tradičný odev žien v Padine. Pre svoju prácu získala v roku 2022 Cenu Obce Kovačica pre oblasť kultúry. V roku 2023 získala bronzovú plaketu NRSNM za výnimočný prínos v oblasti kultúry slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku. V roku 2016 s kolegyňou Evou Taubertovou získala 1. cenu Obce Kovačica za výnimočný prínos v oblasti kultúry a zachovávania kultúrneho dedičstva.

V knižnici, spolu s kolegyňou Evou Taubertovou, bola iniciátorkou zakladania programu Vedecké bohatstvo Padiny, ktorého cieľom je sprítomniť verejnosti skutočnosť, že okrem spoločenského, hospodárskeho a duchovného rozvoja počas viac ako 200-ročného jestvovania Padina mala aj vedecký rast. V roku 2012 knižnica realizovala prvé stretnutie univerzitných profesorov a vedeckých pracovníkov padinského pôvodu.

Zdenka Obšustová vo svojej práci dáva osobitný dôraz na organizovanie podujatí, programov a prezentácií, v ktorých predstavuje verejnosti mladých neafirmovaných umelcov z Padiny (Svet umenia, Môj svet, Jesenné stretnutia v knižnici), a na ten spôsob afirmuje nové sily v kultúre, umení a literatúre.

Zdenka má skvelú spoluprácu s Národnostnou radou slovenskej národnostnej menšiny, Slovenským vydavateľským centrom, Ústavom pre kultúru vojvodinských Slovákov a slovenskými médiami.

Keď Zdenku Obšustovú požiadate o nejakú informáciu, ona vám s radosťou a odborne pomôže. Myslíme si, že práve tento pamätný list, ktorý sa jej dostane do rúk, bude korunou jej prínosu v oblasti kultúry a zachovávania kultúrneho dedičstva. V roku, v ktorom oslávi svoje 65. narodeniny, prajeme jej pevné zdravie a šťastné dôchodcovské dni.

Anna Halajová

Jozef Maďar – mág svetla a kamery

Vážené dámy a páni,

pri dnešnom slávnostnom odovzdávaní ocenení Pro Cultura Slovaca 2024 dovolím si povedať niekoľko slov o jednom z odmenených o Jozefovi Jožkovi Maďarovi, s ktorým sa poznáme už celých 35 rokov, takmer celý jeden pracovný vek. Táto naša dlhodobá spolupráca a kamarátenie sa vyvrcholili pred pár rokmi, presnejšie povedané koncom roku 2020, keď sme spolu s kolegom a ďalším dôverným belehradským priateľom Josipom Babelom redigovali a na vydanie pripravili vzácnu monografiu pod názvom JOZEF MAĎAR, ŽIVOT A SEN CEZ OBJEKTÍV.

Vtedy som do knihy napísal úvodný text Jozef Maďar – mág svetla a kamery, v ktorom som nehovoril mnoho o Jožkovom bohatom profesijnom živote a diele, ale viac som sa bol zameral práve na tú našu spoluprácu a niektoré aj celkom osobné „dobrodružstvá“, či priam na naše životné príbehy.

* * *

V Rádio-televízii Nový Sad som sa zamestnal na jar roku 1989 a prakticky odvtedy (nevyhnutne) som dlhé roky spolupracoval veľmi často, predovšetkým so skvelým človekom a nadovšetko vynikajúcim kameramanom Jozefom Maďarom. Za tých šestnásť rokov, čo som strávil v RTNS, neskôr RTV (1989 – 2005) s Jožkom sme natočili na stovky reportážnych príspevkov a viacero desiatok polhodinových dokumentárnych filmov. Spomínam si aj dnes s radosťou na svoju prvú zahraničnú cestu, keď sme spolu koncom septembra 1990 so šoférom Draškom Baralićom a kameramanom Miroslavom Ketelešom cestovali na starej ruskej lade do Bratislavy na Prvé stretnutie krajanov z Juhoslávie. Z dnešného aspektu ozajstnou mojou prvou služobnou novinárskou cestou do zahraničia bola cesta do dnešného susedného Chorvátska, presnejšie povedané, medzi tamojších Slovákov v Jelisavci, Markovci, Našiciach, kde prebiehal ich tradičný folklórny festival. Hovorím, v apríli 1989 som prišiel do TV Nový Sad a už začiatkom júna v tom istom roku veľký terén do Chorvátska – v mikrobuse výprava snov, čo vidieť na povestnej našej spoločnej novinárskej fotografii: redaktor Miroslav Králik, majster zvuku Ljubiša Sremčević, vodič a osvetľovač Draško Baralić, kameraman Jozef Maďar a mladý neskúsený novinár Martin Prebudila

Odvtedy, teda po tomto krásnom zájazde v Jelisavci, vždy keď som to mohol, na cestovný príkaz som písal práve tieto mená: Draško, Ljubiša, Jožka… A odvtedy celých šestnásť rokov sme spolu veľa kilometrov precestovali, veľa dobrých polhodinových Dúhoviek spolu urobili, z ktorých sa aj dnes niektoré často reprízovo vysielajú. Okrem sledovania bežných kultúrno-spoločenských podujatí, spoločne sme sa najviac zameriavali na našu vojvodinskú literatúru, divadlo a výtvarnú tvorbu. S Jožkom sme nakrútili desiatky portrétov našich spisovateľov, divadelníkov a asi najviac padinských a kovačických insitných maliarov, najmä predstaviteľov strednej staršej generácie, akými sú: Pavel Hajko, Ján Glózik, Marci Marko, Pavel Cicka…

O profesijnej a životnej ceste kameramana Jožka Maďara sa, vážení čitatelia, viac dozviete z bohatého a rozmanitého obsahu vzácnej a jedinečnej monografie, ktorú si náš jubilant právom zaslúžil, aby sa medzi obálkami našli všetky jeho doterajšie profesionálne cesty, záľuby a koníčky. Môže sa povedať, že Jožko keď si zvolil cestu, tak si vybral aj cieľ. Jedným z tých výsostných cieľov v jeho živote určite je a bude aj táto monografia. Aby všetko nevyznelo s veľmi vážnym prízvukom, dovolím si v celom tomto kontexte prezradiť Vám aj istú anekdotu, či už malú hádku s Jožkom Maďarom. Raz, neviem, kde to presne bolo, ale keď sme sa vracali domov z istého nahrávania, Jožko mi hlboko vážnym hlasom pripomenul: – Martin, odteraz aby si ma na odhláške vysielania podpisoval ako „direktor fotografie“, a nielen ako „kameraman“… – Vieš, ja mám na to diplom, na ktorom píše „direktor fotografije“… Neovládal som sa a polonahnevane som mu odvetil, že slovník slovenského jazyka nepozná takéto spojenie, že je on iba kameraman, aj keď špičkový, svetový. A ešte som dodal, že direktor je vlastne riaditeľ, správca – … a ty kde, komu direktoruješ, spravuješ?! A zase on: … mne tak píše v diplome, tak ťa pekne prosím na odhláške – direktor fotografie! Nevydržal som už viac: … – Dobre, tak budeš podpísaný ako generálny direktor fotografie! Generálny direktor…!

Po tomto sme sa dobré dva týždne nerozprávali, ale v spolupráci sme pokračovali aj ďalej.

A fakt, Jožko mal pravdu, nielenže mu to písalo na diplome, ale napríklad v angličtine je funkcia kameramana nazývaná „Director of Photography“ (DP) a samotný výraz kameraman (camera operator) sa používa pre vyjadrenie muža, ktorý stojí priamo za kamerou – švenkra. U nás sa pojem kameraman udomácnil a obsahuje celú plejádu zamestnaní. Či už s diplomom alebo bez nej.

Skutočný profesionálny kameraman (samozrejme, s diplomom patričnej vysokej školy) je teda umelecký tvorca – dizajnér záberu. Je najbližší spolupracovník režiséra (mimo iných) a neoddeliteľnou súčasťou finálneho diela. Dáva mu svoj individualistický pohľad (dvaja kameramani nikdy nenakrútia to isté). Jozef Maďar je aj v tomto svojrázny, originálny a jedinečný.

Namiesto záveru iba úprimné vyznanie, že som rád, že poznám tohto predovšetkým dobrého človeka, že som mal česť a príležitosť s ním dlhé roky spolupracovať – s mágom svetla, jeho odtieňov a nezabudnuteľnými zábermi a obrazmi.

Jožko náš, gratulujem Ti ešte raz a zároveň Ti k tomuto prajem dobré zdravie a úsmev každý deň, aby si si našiel čas na odpočinok a relaxáciu a nielen robiť a robiť, keďže som najnovšie počul, že s kamerou už aj líhaš do postele a ráno sa s ňou prebúdzaš nedočkavý ísť niečo nahrávať.

V Novom Sade 18. 4. 2024

ŽIVOTOPIS JOZEFA MAĎARA

Narodil sa 16. 7. 1958 v Pivnici, kde aj zakončil základnú školu a vynikal v aktivitách tamojšieho foto-kino krúžku. Gymnázium skončil v Báčskej Palanke, kde počas študovania pokračoval v intenzívnych a pozoruhodných aktivitách vo Foto-kino krúžku SKUS Pivnica a pozdejšie vo Foto-kino klube. Prvýkrát asistoval pri kamere roku 1974 a od roku 1975 sa častejšie pripája výrobným štábom TVNS, kde bol povšimnutý ako šikovný asistent kameramana. Od roku 1978 pracuje v TVNS, čo mu sprostredkovalo Združenie filmových pracovníkov, riadne asistuje a občas samostatne nahráva príspevky. V období rokov 1983 – 1984 bol aj predsedom Foto-kino zväzu Vojvodiny.

Roku 1984 absolvoval Fakultu dramatických umení (Akadémia pre divadlo, film, rádio a TV) a natrvalo sa zamestnal v TVNS-RTV, kde pracuje dodnes, ako hlavný kameraman. V rámci RTV nakrúcal aj pre iné televízie, akými sú RTS, RTV Bratislava, televízie vo Francúzsku, Chorvátsku, Bulharsku atď. Precestoval početné štáty v Európe. Doteraz, v období 40 rokov práce v TVNS-RTV nakrútil vyše 1000 rôznych dokumentárnych, hraných, polohraných, hudobných vysielaní a TV filmov. Účinkoval na mnohých filmových a TV festivaloch doma a v zahraničí s rozličnými témami, ktoré boli v podobe filmovej a TV tvorby odmenené. Samostatne alebo kolektívne sa podieľal na prednáškach v oblasti fotografie, filmu a TV nakrúcania.  Je členom Združenia novinárov Srbska, Spolku novinárov Vojvodiny, Asociácie slovenských novinárov a Medzinárodnej federácie žurnalistov.

Martin Prebudila