V pondelok 15. augusta 2022 zomrela vo veku 70 rokov Dagmar Mária Anoca, významná osobnosť slovenského kultúrneho života v Rumunsku. Všestranná rodáčka z Nadlaku sa nezmazateľne zapísala do oblasti kultúry, literatúry, literárnej vedy, pedagogiky, ako aj poetickej a publicistickej tvorby v slovenskom dolnozemskom prostredí, za čo bola ocenená aj cenou Pro Cultura Slovaca a medailou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.Z textu laudatia od prof. Dr. Kataríny Šebovej Maruzsovej pri príležitosti odovzdávania ceny Pro Cultura Slovaca 2021 vyberáme:
„Dagmar Mária Anoca sa natrvalo zapísala do dejín dolnozemskej literatúry, kultúry, literárnej a lingvistickej vedy, o čom popri jej impozantnej publikačnej aktivite svedčia početné knižné vydania jej diel, z ktorých vyniká monografia Slovenská literatúra v Rumunsku (2002, 2010, Vydavateľstvo Ivana Kraska, Nadlak). Význam monografie spočíva medzi iným v tom, že sa jej autorka ako prvá podujala na napísanie literárnohistorickej monografie v oblasti dolnozemskej literatúry. V knihe zmapovala, systematizovala a syntetizovala vývinové oblúky literatúry Slovákov v Rumunsku, popritom sa venovala aj širším dolnozemským kultúrnohistorickým súvislostiam a vypracovala aj odbornú terminológiu platnú aj v širšej dolnozemskej literárnej vede.

Monografia sa stala autorkiným emblematickým dielom, ku ktorej prilieha aj jej ďalší významný vedecko-pedagogický skutok – vypracovala koncepciu vyučovania dolnozemskej literatúry s osobitným dôrazom na literatúru Slovákov v Rumunsku, pre študentov slovakistiky bukureštskej univerzity – ktorú vedenie školy prijalo a zaradilo medzi povinne voliteľné predmety učebných plánov. Dagmar Mária Anoca so svojimi dejinami literatúry Slovákov v Rumunsku a zavedením predmetu – dolnozemská literatúra – do učebného programu univerzity, prispela k zavŕšeniu procesu konštituovania sa literatúry Slovákov v Rumunsku.

Dagmar Mária Anoca sa narodila 28. decembra 1951 v rumunskom Nadlaku. Jej rodičia Mária Suchanská Anoca a Vasile Anoca boli nadlackou spoločnosťou uznávaní a vysoko ctení pedagógovia, ktorí stáli pri zrode a rozvíjaní slovenského stredného školstva v Rumunsku. Písali a prekladali učebnice, koncipovali učebné osnovy, neustále sa prekutávali v knihách, čo Dagmar sledovala od malička. Vďaka tejto inšpiratívnej rodinnej atmosfére sa u nej už v detstve prejavil záujem o knihy, a obvzlášť o literatúru. Nie náhodou ju rodičia vychovávali v domienke, že bude spisovateľkou. V priebehu času dokázala, že prognóza rodičov bola správna.

Po ukončení slovenskej sekcie nadlackého lýcea (1970) vedie jej cesta na univerzitu v Bukurešti, kde začína študovať slovenčinu a rumunčinu. Jej výber aprobácie predurčuje rodinná tradícia pestovania rovnako akceptovaných, harmonicky sa prelínajúcich dvoch jazykov a kultúr: kultúru matky Slovenky a kultúru otca Rumuna. Pocit dvojdomovosti od mladi vníma a prežíva prirodzene, stáva sa východiskom jej tolerantného, otvoreného a prijímajúceho postoja k iným kultúram. Prejavom toho je v súčasnosti napríklad členstvo v národnostnej komisii Zväzu spisovateľov Rumunska, v ktorej sa sledujú a oceňujú najhodnotnejšie literárne diela autorov rôznych národností žijúcich v Rumunsku.

Od roku 1971 pokračuje v štúdiach svojej pôvodnej aprobácie na FFUK v Bratislave. Dostáva sa tu do bezprostredného kontaktu s najnovšími poznatkami z oblasti slovenskej literárnej vedy a lingvistiky, ktoré podnetne pôsobia na jej neskoršiu profesijnú kariéru. Zaujmú ju napr. prednášky profesora Jozefa Minárika o slovenskej ľudovej slovesnosti, ktoré sa pre ňu stali oporným bodom pri výskume nadlackej slovenskej ľudovej tvorby. Vo svojej monografii Literatúra Slovákov v Rumunsku ju vníma ako základ, na ktorom sa rozvinula neskoršia slovenská literatúra v Rumunsku. V súvislosti s jazykom ľudovej slovesnosti zase nadväzuje na znalosti získané z dialektológie u profesora Pavla Ondrusa. Jej pohľad na poéziu podnetne ovplyvnili významní súdobí básnici Milan Rúfus a Pavol Bunčák, ktorí toho času prednášali na univerzite súčasnú slovenskú a svetovú literatúru. Bratislave môže ďakovať aj za stretnutie a nadviazanie kontaktov s dolnozemskými študentmi zo Srbska a z Maďarska. Jej stretnutie so študentmi z Dolnej zeme z dnešného pohľadu možno vnímať ako zárodok oživotvorenia od druhej polovice 80. rokov minulého storočia sa postupne formujúcej a rozrastajúcej dolnozemskej kultúrnej vzájomnosti.

Po návrate z bratislavských štúdií (1975) sa zapája do nadlackého kultúrneho života. Stáva sa členkou literárneho krúžku Ivana Krasku, v rámci ktorého sa aktívne podieľa na realizovaní tvorivého pracovného programu štrukturovaného jeho predsedom Ondrejom Štefankom. Púšťa sa do tejto práce plná elánu, zodpovedne a cieľavedome, pritom sa venuje aj písaniu básní, pripravuje svoju dizertačnú prácu, Jazyk a štýl Mila Urbana v komparačnom kontexte, ktorú obháji v roku 1980 v Bukurešti. Učí prváčikov na nadlackej ľudovej škole, a na ich podnet sa venuje detskej poézii (Knižka pre prvákov 1982) Neskôr sa zamestnáva v nadlackom lýceu, kde učí slovenčinu a rumunčinu. Do roku 1980 je členkou miestneho ochotníckeho divadla. Od roku 1982 študuje na Ľudovej škole umenia, na odbore dizajn. Spod jej pera vychádza aj prozaické dielo Kniha príbehov alebo poltóny, 1988. V roku 1992 konkurzným konaním sa dostáva na Univerzitu v Bukurešti, kde pôsobí až do odchodu do dôchodku (2018). Ako vysokoškolská pedagogička sa popri vyučovaní venuje aj písaniu vedeckých prác, o čom hovorí nasledovne „(…) píšem i s pocitom, že je to najlepšia cesta, ako slúžiť slovenskej kultúre v prostredí, kde žijem.“ Do zväzku Hľadanie sférického priestoru (1997) sú zaradené literárnokritické a esejistické, kým do knihy Literárne reflexie (1997) literárnoteoretické a komparatívne články a štúdie. V roku 1998 vychádza jej lingvistická práca Fonetika a fonológia slovenčiny, v ktorej porovnáva fonetické a fonologické javy slovenčiny a rumunčiny. Kniha Misellanea slovacica (2012) obsahuje výber článkov o jazyku, literatúre a kultúre Slovákov v Rumunsku.

V tvorbe Dagmar Márie Anoca zohráva dôležité miesto aj jej počtom a tematikou bohatá a rozsiahla publikačná činnosť. Písala články, príspevky rôzneho druhu a štúdie o rôznorodých témach – slovenská literatúra; slovenská literatúra v Rumunsku; rumunská literatúra; pedagogika; nadlacké ochotnícke divadlo; nadlacké výtvarné umenie; detská literatúra; preklad; lingvistika – ktoré vychádzali v nespočetných domácich a zahraničných časopisoch, zborníkoch, literárnych periodikách, spoločensko-kultúrnych časopisoch, atď. Uvádzame ich iba v limitovanom počte: Literárny týždenník; Slovenská reč; Irodalmi szemle; Barátság; Bárka; Slovenčinár; Ľudové noviny; Slavica Szegediensia; Romanoslavica; Arca; Kriterion; Neue Banater Zeitung; Literika; Orizont; Nový život; Létünk; Variácie (antológia); Naše snahy; Naše snahy plus; Dolnozemský Slovák; Rovnobežné zrkadlá – Oglinzi paralele atď. V posledných vymenovaných časopisoch v jednej osobe bola prispievateľka a redaktorka. Je členkou mnohých spolkov a združení, je laureátkou viacerých odborných a literárnych cien.

Pri hodnotení tvorby Dagmar Márie Anoca sa zvyčajne odvoláva na jej všestrannosť, vyplývajúcu z jej talentovosti a nekaždodennej rozhľadenosti umožňujúcej jej úspešne sa preukázať vo viacerých disciplínach. V jej kompletnej tvorbe možno identifikovať istú dominantnú črtu prerážajúcu druhové a žánrové hranice, nakoľko sa jej poézia a vedecké dielo rodí v procese sústavného kladenia si otázok a v zanovitom hľadaní odpovedí. Ťažko je určiť poradie jej prác na rebríčku kvality, veď v každej oblasti vytvorila trvanlivé hodnoty. Renomovaní posudzovatelia jej tvorby: Peter Andruška, Corneliu Barborică, Michal Harpáň, Michal Babiak, ako aj Patrik Šenkár sa však zhodli na tom, že je v prvom rade poetkou. Doteraz jej vyšli tieto básnické zbierky: Knihy rozlúčok 1985; Synonymia 1993 (za ktorú dostala cenu Zväzu spisovateľov v Rumunsku); Kniha stretnutí 1995; Ročné obdobia 1996; Melanchólia 2000; Stratený archetyp 2014; Renesančný kruh 2017.

Dagmar Mária Anoca svojou doterajšou všestrannou tvorbou – či ide o poéziu, vedecko-výskumnú činnosť, publicistickú a pedagogickú alebo inú kultúrnu aktivitu, celý svoj doterajší život šírila a šíri dobré meno slovenského dolnozemského umenia a kultúry doma a v zahraničí. Vytvára, prezentuje, propaguje a nezištne aj podporuje tieto fenomény, čím si zaslúžila uznanie svojho bližšieho a širšieho prostredia.“

Krajanský svet prišiel o mimoriadnu osobnosť, vyslovujeme úprimnú sústrasť príbuzným aj krajanom v Rumunsku a celej Dolnej zemi.

Zdroj: Portál Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí