30. mája 2022 – 30. júna 2022

Zriaďovatelia Ceny Samuela Tešedíka vyzývajú organizácie Slovákov žijúcich v zahraničí so sídlom mimo územia Slovenskej republiky, aby navrhli potenciálnych ocenených na rok 2022.

Spoločnosť pre edukáciu a kultúru v Nadlaku, Asociácia slovenských pedagógov v Srbsku a Čabianska organizácia Slovákov akozriaďovatelia Ceny Samuela Tešedíka vyzývajú organizácie Slovákov žijúcich v zahraničí so sídlom mimo územia Slovenskej republiky, ako aj organizácie so sídlom v SR, ktoré majú vo svojom predmete činnosti problematiku Slovákov žijúcich v zahraničí, aby podľa Štatútu Ceny Samuela Tešedíka navrhli potenciálnych ocenených na rok 2022, a to najneskôr do 30. júna 2022 (mailom na: hlasznik@gmail.com, biapascu@gmail.com).

Cena Samuela Tešedíka sa udeľuje každoročne počnúc rokom 2012 spravidla trom osobám za splnenie jednej alebo viacerých z nasledovných podmienok:

a) za vynikajúcu pedagogickú, organizátorskú a riadiacu prácu v oblasti slovenského národnostného školstva v zahraničí;

b) za didakticko-metodickú prácu vykonávanú v prospech vzdelávania v slovenskom jazyku v zahraničí;

c) za mimoriadnu voľnočasovú činnosť vyvíjanú pre deti a mládež v slovenských komunitách v zahraničí;

d) za celoživotné dielo, ktorým sa vytvoril významný príspevok trvalej hodnoty pre rozvoj slovenskej vzdelanosti v zahraničí.

Zriaďovatelia ceny môžu udeliť každoročne aj maximálne päť pamätných listov Samuela Tešedíka za mimoriadne úspechy dosiahnuté v oblasti školstva a vzdelávania, za prínos a tvorivosť v oblasti výchovno-vzdelávacej práce s deťmi a mládežou v komunitách zahraničných Slovákov, za vzornú reprezentáciu školy v súťažiach národnostných škôl v domovských krajinách alebo v zahraničí, za celoživotný prínos v oblasti výchovy a vzdelávania, pri príležitosti životného jubilea.

Cenu udeľujú zriaďovatelia v spolupráci so Svetovým združením Slovákov v zahraničí.

Doterajšími laureátmi Ceny Samuela Tešedíka sú:

za vynikajúcu pedagogickú, organizátorskú a riadiacu prácu v oblasti slovenského národnostného školstva v zahraničí: Zuzana Medveďová z Maďarska (2012), Edita Pečeňová z Maďarska (2013), DagmarHupková zo Slovenska (2014), Pavel Hlásmik z Rumunska, Jaroslav Miklovic zo Srbska (2016), Mária Andrášiková zo Srbska (2017), Matejdeszová KengyelováMatejdeszová Kengyelová, z Maďarska, Anna Medveďová zo Srbska, Tatiana Naďová zo Srbska, Bianca Unc z Rumunska (2018), Zuzana Lauková z Maďarska (2020), Mária Czégéňová z Maďarska, Svetlana Zolňanová zo Srbska (2021);
za didakticko-metodickú prácu vykonávanú v prospech vzdelávania v slovenskom jazyku v zahraničí: Rudolf Jaroš z Rumunska (2012), Pavel Bujtár z Rumunska, PavelTomáš zo Srbska (2014), Ľudmila Šomráková z Rumunska (2017), Ján Kukučka z Rumunska, Monika Szelényiová z Maďarska (2019), Anna Hrková zo Srbska (2020);
za mimoriadnu voľnočasovú činnosť vyvíjanú pre deti a mládež v slovenských komunitách v zahraničí: Anna Kapusniaková z Rumunska (2015), Vlatko Miksád z Chorvátska (2016), Juraj Súdi zo Srbska (2019), Ružena Červenská zo Srbska (2020);
za celoživotné dielo, ktorým sa vytvoril významný príspevok trvalej hodnoty pre rozvoj slovenskej vzdelanosti v zahraničí: Viera Boldocká zo Srbska,Anita Murgašová zo Slovenska (2012), Ján Kaňa zo Srbska, Oľga Suchánská z Rumunska (2013), Libuše Pestiová z Maďarska (2014), Judita Kaszalová Szabadová z Maďarska, Ján Kopčok zo Srbska (2015), Anna Molnárová z Maďarska (2016), Anna Kondačová z Maďarska (2017), Katarína Čamborová zo Slovenska (2019), Miroslav Ivan Ambruš z Rumunska (2020), Štefan Beracko z Rumunska (2021).

Pamätné listy Samuela Tešedíka získali:

za prínos a tvorivosť v oblasti výchovno-vzdelávacej práce s deťmi a mládežou v komunitách zahraničných Slovákov: Andrej Kuric z Chorvátska, Martin Listmajer zo Srbska (2015), Veronika Árendášová z Maďarska, Darina Poliaková zo Srbska (2016), Mária Kotvášová Jonášová zo Srbska, Valéria Petőfiová z Maďarska, Alžbeta Vancu z Rumunska (2017), Piroška Majernyiková z Maďarska, Mária Miškovicová zo Srbska, Anna Molnárová z Rumunska, Margita Žagarová z Chorvátska (2018), Mária Karolína Bonțea z Rumunska, Zuzana Čičeľová Kerbeľová z Maďarska (2019), Felix Chilla z Rumunska, Jozef Kvasnovský z Chorvátska, Štefan Sýkora z Rumunska, Erika Zemanová Palecsková z Maďarska (2020), Ruženka Ďuríková zo Srbska, Miluška Koniariková z Rumunska (2021);
za celoživotný prínos v oblasti výchovy a vzdelávania pri príležitosti životného jubilea: Anna Karolína Dováľová z Rumunska (2015), Jarmila Jonášová zo Srbska (2021);
za vzornú reprezentáciu školy v súťažiach národnostných škôl v domovských krajinách alebo v zahraničí: Mária Štefanková z Rumunska (2016), Jaroslava Števková zo Srbska (2019);
za mimoriadne úspechy dosiahnuté v oblasti školstva a vzdelávania pri príležitosti životného jubilea Ingrid Zachorecová zo Slovenska (2018).
NÁVRHOVÝ LIST na stianutie.

V sídle Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku v Nadlaku v dňoch 19. až 22. mája 2022 prebiehala medzinárodná konferencia.

V sídle Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku (DZSČR) v Nadlaku v dňoch 19. až 22. mája b. r. prebiehala medzinárodná konferencia Osobnosti dolnozemských Slovákov v literatúre a umení v organizácii Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku (KVSIK ) a DZSČR.

Konferencia začala slávnostným odovzdaním Ceny Ondreja Štefanka za rok 2022, o čom 6. marca rozhodla porota v zložení: predsedníčka KVSIK Ľudmila Šomráková, dcéra Ondreja Štefanka Tatiana Štefanková, Bianca Unc a nositelia ceny Ondreja Štefanka: Edita Pečeňová, Katarína Melegová-Melichová, Michal Babiak a Pavel Hlásnik. Toto vysoké uznanie za príspevok k rozvoju a propagácii slovenskej literatúry tvorenej v slovenskom zahraničnom svete v tomto roku získali Pavel Bujtár z Rumunska, na ktorého predniesol laudácio Patrik Šenkár a Martin Prebudila zo Srbska, na ktorého laudácio mala Katarína Melegová-Melichová. Cenu Ondreja Štefanka za príspevok k rozvoju, organizovaniu a diverzifikovaniu kultúrneho života a spolkovej činnosti v slovenskom zahraničnom svete získala Alžbeta Hollerová Račková z Maďarska, na ktorú laudácio predniesla Alžbeta Uhrinová.

Na udelení cien boli prítomní aj vysokopostavení hostia tak z Rumunska, ako aj zo zahraničia: podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky Milan Laurenčík, štátna tajomníčka Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky Svetlana Síthová, veľvyslanec SR v Rumunsku JE Karol Mistrík, poslanec DZSČR v Parlamente Rumunska a predseda DZSČR Adrián Miroslav Merka, predseda ÚSŽZ s delegáciou Milan Ján Pilip, slovenský hovorca v Parlamente Maďarska Anton Paulík, senior SEAVC seniorátu v Rumunsku Ľudovít Bobčok, podpredseda CSS v Maďarsku František Zelman, predseda MSS Branislav Kulík, členka VR NRSNM a Národnej osvetovej komisie Srbska a tajomníčka SZSZ Svetlana Zolňanová a ďalší predstavitelia inštitúcií z Rumunska, Srbska, Maďarska a Slovenska. Hostí privítal prvý podpredseda DZSČR a podpredseda SZSZ Pavel Hlásnik. Program slávnostného udelenia cien Ondreja Štefanka moderovala podpredsedníčka KVSIK a generálna tajomníčka DZSČR Bianca Unc.

Počas soboty a nedele prebiehala medzinárodná konferencia na tému Osobnosti dolnozemských Slovákov v literatúre a umení, na ktorej odznelo 25 referátov 27 autorov, kým siedmi ďalší autori, ktorí sa nemohli prezenčne zúčastniť tohto podujatia, dodajú príspevok do zborníka.

Zo Srbska sa konferencie zúčastnili: Martin Prebudila s príspevkom Dolnozemské potulky s Ondrejom Štefankom; Katarína Melegová-Melichová Tvorivosť je rečou vesmíru; Vladimír Valentík s príspevkom Michal Kiráľ – priekopník modernej úžitkovej grafiky; Ján Chrťan hovoril o Uchovávaní tradícií v dielach Janka Čemana; Anna Medveďová o Zástoji rodiny Feríkovej v kultúrnom vývine a hudobnej svojbytnosti vojvodinských Slovákov; Daniela Marková hovorila o sochárovi Jánovi Stupavskom, Annamária Boldocká-Grbićová s príspevkom Rozjímanie nad puncom osobnosti a diela učiteľa a spisovateľa Pavla Grňu a akademického maliara Milana Súdiho v slovenskej provincii.

Medzi siedmimi autormi, ktorí sa nemohli podujatia zúčastniť a ktorých príspevky budú zaradené do zborníka sú z našich radov: Jarmila Hodoličová s témou 120 rokov od narodenia Adely Čajakovej-Petrovičovej (1901 – 1976); Ján Kišgeci – Osobnosť generála Hadíka a Anna Séčová-Pintírová si zvolila tému Umelecká a dokumentačná pozostalosť akademickej maliarky Zuzky Medveďovej.

Keďže v príspevkoch odzneli aj nepresné alebo nepravdivé údaje, v diskusii organizátori a niektorí účastníci sa dožadovali od účinkujúcich zodpovednosti a sebakritickosti, lebo po štrnástich ročníkoch tak konferencie ako aj po vydaných zborníkoch, ktoré dosiahli úroveň, také referáty, ktoré ani témou ani úrovňou nezodpovedajú, do zborníka zaradené nebudú. Už vlani zo zborníka z uvedených príčin vystali niektoré príspevky.

Text: Katarína Melegová Melichová, fotografie: Ondrej Melich

Pozri aj:
LAUDACIO na Martina Prebudilu

Katarína Melegová-Melichová

19. mája 2022

Ctení vysokopostavení hostia, milé dámy, vážení páni,

dovoľte mi laudacio na tohtoročného laureáta Ceny Ondreja Štefanka za príspevok k rozvoju a propagácii slovenskej literatúry tvorenej v slovenskom zahraničnom svete Martina Prebudilu začať jeho veršami z básne a rovnomennej zbierky Všetko je svetlo: Tenká je svetelná hranica / medzi snom a dňom / medzi svetlom a temnom / ale nič nie je také ako sa zdá / sú to iba jemné tajomstvá / nekonečna.

Náš tohtoročný laureát sa totiž vo svojej tvorbe opakovane zamýšľa nad hodnotovým systémom súčasného človeka, ale aj nad tou neskutočnou hranicou medzi našimi snami a realitou, medzi našimi túžbami a každodennosťou, medzi pravdou a lžou, medzi šťastím a bolestivou skutočnosťou, medzi životom a smrťou…

Martin Prebudila sa narodil 25. mája 1960 v Obrenovci v Srbsku. Žije a tvorí v Starej Pazove, pracuje v Novom Sade. Gymnázium skončil v Starej Pazove (1979) a štúdium slovenského jazyka a literatúry na Katedre slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade (1987). Vyučoval slovenský jazyk a literatúru na základnej škole v Novom Sade (1983 – 1984), bol turistickým sprievodcom v Belehrade, t. j. na Jadranskom pobreží (1985 – 1986), novinárom v týždenníku Hlas ľudu (1988 – 1989) v Novom Sade. Pracoval ako redaktor kultúrnej rubriky v Redakcii programu v slovenskej reči Televízie Nový Sad (1989 – 2005). Od roku 2005 je redaktorom v Slovenskej redakcii Novosadského rozhlasu a od 1. júla 2017 šéfredaktorom v tejto redakcii.

Do literatúry vstúpil pred štyridsiatimi rokmi básnickou zbierkou Dážď do tváre, k čomu sa do roku 2020 priradilo ďalších sedem básnických zbierok: Život na plejbek (1987), Horeznačky (1992), Namiesto kodicilu (2001), Takmer o ničom (2010), Nezamkýnaj prázdny dom – výber básní (2010), Tri bodky v dvoch vytiach… (2014), a najnovšie zbierka Všetko je svetlo (Spolok slovenských spisovateľov, Bratislava, 2020), ktorá predtým vyšla v preklade Ladislava Čániho do srbčiny pod názvom Sve je svetlost (2020).

Autorom je dvoch kníh poviedok pre deti: Pozemšťan Milan a Vincent bez ucha (1996) a V Anninom sne črieda koní bdie (2007). Vyskúšal si pero aj ako autor divadelnej hry Záložák (1998) a troch bibliofílií, v ktorých prezentoval svoje tak verše v slovenskej, ako aj srbskej reči.

Publikoval aj dva romány, ktoré vyšli aj v preklade do srbčiny a rumunčiny: Rezervista bez rezervnej kože (2000), No tak, usmej sa… (2012) a najnovšie tento román vyšiel aj na Slovensku – No tak, usmej sa… (Vydavateľstvo slovenského spisovateľa, Bratislava 2019).

Zbierku krátkych poviedok vydal pod názvom Príbehy z čiernej skrinky (SVC, Báčsky Petrovec, 2013).

Osobitnou staťou v jeho tvorbe sú monografické vydania: Život ako veľké divadlo – monografia o divadelnom tvorcovi Jurajovi Ondríkovi (2007), Sny a hviezdy profesora Michala Filipa – profesora na Katedre slovakistiky FF v Novom Sade a kultúrneho dejateľa (2015), MAKAN, (o režisérovi Jánovi Makanovi k jeho 60-tke, 2015), KIŠGECI (monografia o prof. Dr. Jánovi Kišgecimu k jeho 75. narodeninám, 2017), Pavel Chrťan – Master Chef Carving (2020), Jozef Maďar Život a sen – cez objektív (o kameramanovi slovenskej redakcie TV Vojvodina, 2020) a Anna Marićová – zvyky, obyčaje a povery Slovákov v Starej Pazove – k nedožitej 70-tke profesorky Dr. slovakistiky na FF v Novom Sade, 2021).

Od roku 2002, teda dve desaťročia, je zostavovateľom ročenky Pazovský kalendár, v ktorom zvečňuje kultúrnu, národopisnú a jazykovú inakosť staropazovského prostredia. Táto ročenka je zhmotnením jeho lásky k domovu, úcty k predkom, na ktorých nám nedá zabudnúť. Sám bohato prispieva ku kultúrnej svojskosti mestečka na 45. rovnobežke, na pol cesty medzi severným pólom a rovníkom.

Martin Prebudila sa dlhšie venuje prekladaniu zo srbčiny do slovenčiny a opačne. Zo slovenčiny do srbčiny preložil viacero básnických zbierok a niekoľko prozaických diel známych slovenských autorov zo Slovenska. Sú to: Daniel Hevier, Jozef Leikert, Dana Podracká, Jaroslav Rezník, Ľubomír Feldek, Rút Lichnerová, Milan Richter, Miroslav Demák, Ladislav Čáni, Jozef Urban, Ľuboš Jurík, Ivana Dobrakovová, Katarína Mikolášová, Jozef Banáš, Ľudovít Števko, Marek Mahút, Maroš Puchovský.

Časopisecky boli zverejnené na Slovensku početné preklady básní viacerých popredných srbských autorov a knižne vyšli diela súčasných srbských literátov: Dragana Jovanovića Danilova (2015), Radomira Andrića (2016), Ivana Negrišorca (2017), Zorana Đerića (2017), Janka Vujinovića (2018), Matiju Bećkovića (2019), Veselina Dželetovića (2020), Milovana Vitezovića (2020), Nebojšu Kuzmanovića (2020), Vladu Kanića (2021), antológia Odkaz ukrytý medzi lupeňmi (2021) a preklad z ruštiny veršov Sany Valiyevej (2020). Na niektorých prekladoch spolupracoval s Miroslavom Demákom a Zdenkou Valentovou-Belićovou.

Je predstaviteľom strednej generácie slovenského literárneho života vo Vojvodine a patrí do literárneho zoskupenia – Generácia X. V tvorbe sa zamýšľa nad hodnotovou orientáciou súčasného človeka. Je členom Spolku vojvodinských spisovateľov, Združenia spisovateľov Srbska, Spolku slovenských spisovateľov, Klubu nezávislých spisovateľov na Slovensku a Slovenského centra PEN.

Nositeľom je Ceny Nového života za roky 2010 a 2014, Zlatého odznaku Kultúrno-osvetového spoločenstva Srbska za rok 2018, Ceny Zlatý kruh Belehradského aforistického kruhu za rok 2018 a Eurydikinej lýry na 10. medzinárodných básnických stretnutiach Orfej na Dunaji 2021 v Kostolci.

Literát, prekladateľ, novinár Martin Prebudila, je aj vášnivým milovníkom divadla. Je mu cudzia márnomyseľnosť, či samoľúbosť a jeho mnohotvárne dielo je hlboko ľudské. Zrkadlí sa v ňom nielen život chlapca, ktorý dospieval bez otca, ale aj človeka, ktorého život bol doteraz poznačený mnohými tragickými stratami. Martin Prebudila sa jediný v našej literatúre vedel vysporiadať aj s vojnovými ťaženiami z deväťdesiatych rokov, ktoré sme akože neviedli, ale v ktorých hynuli ľudia a ktoré rozsievali hrôzu a nešťastie. Našiel v sebe silu premôcť bolestný pocit z nenahraditeľných osobných strát, ale aj, citujem: „bezcenný pocit malého človeka v rovnošate, ktorý už nedokáže nasmerovať vlastný osud tam, kde nevládne hrôza, bieda, smrť a odporný pocit samoty. Odporný pocit zbytočnosti.“ (Rezervista bez rezervnej kože)

Literát, novinár, milovník umenia, bohém, ktorého mobilizovali a ktorý na vlastnej duši pocítil hrôzy vojny, ani nie po desaťročí vydal zo seba literárne svedectvo o nezmyselnosti vojny v románe Rezervista bez rezervnej kože. Po tejto tvorivej očiste počas ďalších dvoch desaťročí publikoval, čo vlastných, čo prekladových, viac ako 40 titulov. Jeho tvorbu charakterizuje jednak melanchólia, osamotenosť, či intimita, ale aj irónia, a napriek ranám osudu, nevyčerpateľná sila tvorivého ducha a úcta k životu. Ako človeka ho tie tragické hrôzostrašné skúsenosti zocelili, neutopil sa v pocitoch sebaľútosti a svetabôľu. Naopak, aj ako človek, aj ako literát, je nepoddajný dobovým spoločenským a politickým požiadavkám.

Preto je jeho dielo silným literárnym prínosom k sebaúcte človeka a našinca v inojazyčnom prostredí a zároveň dáva svoj vzácny a pevný prínos k mostom medzi kultúrami a národmi. Je to o to vzácnejšie, že aj v súčasnosti sa v Európe nezmyselne a kruto búrajú mosty, rozsieva sa strach, smrť a nešťastie.

Milý Martin,

dovoľ mi vo vlastnom mene a v mene zriaďovateľov tejto ceny popriať Ti aj ďalej tvorivú vášeň a zdravie do ďalších rokov, veľa vzácnych knižiek, ktorými prehovoríš aj o nám blízkych pocitoch a nadčasových témach. V nás budeš mať istých čitateľov aj v budúcnosti. Prajeme Ti, aby v Tvojich ďalších dňoch a rokoch bolo hodne svetla a radosti, ktorú dnes nachádzaš aj v mladej rodinke Tvojej dcéry Anny.

Za Tvoje doterajšie literárne počiny Ti úprimne ďakujeme a k Cene Ondreja Štefanka srdečne blahoželáme.

V Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov sa v stredu 11. mája uskutočnila vernisáž výstavy obrazov akademického maliara Jána Agarského.

Výstavou Snové záhrady akademického maliara Jána Agarského zo Starej Pazovy Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov nadviazal na podobné aktivity, ktorými našej kultúrnej verejnosti kontinuálne predstavuje súčasné výtvarné umenie vojvodinských Slovákov. Jednou zo zásad ústavu je predstavovať predovšetkým to najreprezentatívnejšie z našej kultúrnej ponuky a dielo Jána Agarského toto kritérium dnes jednoznačne spĺňa. Ústav túto výstavu usporiadal pri príležitosti autorovho životného jubilea, ktorý sa totiž v tomto roku dožije svojej šesťdesiatky.

O diele Jána Agarského na vernisáži hovoril náš popredný kritik Vladimír Valentík a v hudobnej časti programu vystúpil Marek Stupavský, jeden z našich najtalentovanejších mladých hudobníkov, v súčasnosti študent postgraduálneho štúdia na Akadémii umenia v Novom Sade, ktorý si pre túto príležitosť pripravil dve nokturná francúzskeho skladateľa Erika Satieho.

Ján Agarský je na našej výtvarnej scéne prítomný už štyri desaťročia, nakoľko svoje práce prvýkrát vystavoval v Starej Pazove v roku 1982. Narodil sa 30. novembra 1962 v Starej Pazove. Základnú školu skončil v rodisku a Strednú umeleckú školu Bogdana Šuputa zakončil v Novom Sade. Školenie pokračoval na Vyššej pedagogickej škole v Belehrade a potom i na Akadémii umenia v Novom Sade, kde vyštudoval maliarstvo u profesora Jovana Rakidžića. Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave istý čas navštevoval doplnkové štúdium maľby u profesora Jána Bergera. Členom je Združenia výtvarných umelcov Srbska, Spoločnosti voľných výtvarných umelcov v Bratislave, Umeleckej besedy Slovenska a Združenia výtvarných umelcov Vojvodiny. Svoje práce vystavoval na osemnástich samostatných a početných skupinových výstavách doma a v zahraničí. Získal viaceré ocenenia: Cenu Galérie NOVA na salóne Sriem v Sriemskej Mitrovici, Cenu Galérie Lazar Vozarević v Sriemskej Mitrovici, Výkupnú cena NRSNM na 9. Bienále v Báčskom Petrovci, Cenu Karola Miloslava Lehotského na 14. Bienále v Báčskom Petrovci, Plaketu najúspešnejší výtvarný umelec na umeleckej kolónii Borkovac v Rume.

Ján Agársky na výstave Snové záhrady vystavuje 30 obrazov realizovaných technikou akryl na plátne a autor sa na nich venuje problémom výtvarného spracovanie krajiny. V aktuálnej tvorbe Jána Agarského sa stretávajú niektoré skúsenosti postimpresionizmu, expresionizmu a fovizmu s estetikou súčasného umenia a senzibilitou dnešnej doby. Platí to predovšetkým pre koloristické vyjadrenie námetov, ktoré odstupuje od veristického maľovania prírody. Agarského kolorit je preexponovaný a vo funkcii vyjadrenia estetických hodnôt obrazu, ktoré zároveň na pozorovateľovi zanechávajú silný emocionálny dojem. Krajinomaľby Jána Agarského nie sú reálne zábery prírody, sú to metafory snovej krajiny, akéhosi strateného raja.

Je zaujímavé, že sa Ján Agarský k motívu krajinky, ktorý dominuje v jeho súčasnej produkcii, dopracoval dosť neobvyklým a netradičným spôsobom. Zaužívaným názorom v dejinách umenia je totiž ten, že abstraktné umenie je výsledkom postupnej estetickej a kompozičnej redukcie a štylizácie znázorňovaného predmetného sveta, ako to bolo napr. u jedného z priekopníkov abstraktného umenia Wassilya Kandinského. Avšak Ján Agarský sa k svojim krajinomaľbám dopracoval z abstrakcie, ktorej sa predtým dlhodobo venoval. Jeho abstraktné obrazy, ktoré síce obsahovali istú mieru asociatívnosti, až po autorovom rozhodnutí konkretizovať niektoré detaily obrazu, nadobudli jednoznačný charakter krajinomalieb.

Takýto, v istom zmysle, retrográdny postup je však úplne v súlade s moderným chápaním umeleckého diela, aký nastolili postmoderna, prípadne aj niektoré iné súdobé estetické koncepcie. Autor vlastne takýmto spôsobom uzatvára kruh sukcesívnej dekonštrukcia a opätovnej konštrukcie obrazu. Predmetný svet je najprv transformovaný na základné výrazové a estetické prostriedky výtvarného jazyka, z ktorých autor následne, v novom synchrónnom a diachrónnom kontexte, opätovne vytvára obrazy znovuobjavenej krajiny a ponúka ich ako východisko a útočisko pre našu, v mnohom, problémovú existenciu, ktorá prejavuje čoraz viac znakov odcudzenosti od úchvatného sveta prírody.

Výstava bude pre verejnosť otvorená do 27. mája 2022.

Text: Ladislav Čáni, Foto: Danica Vŕbová a Ján Agarský

27. apríla 2022 – 31. júla 2022

Spoluzakladatelia a spoluorganizátori festivalu Zlatý kľúč vypisujú výzvu na tvorbu nových skladieb v žánri populárnej hudby.

Spoluzakladatelia a spoluorganizátori

festivalu Zlatý kľúč

vypisujú

V ý z v u

na tvorbu nových skladieb v žánri populárnej hudby

Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, Obec Báč, Miestne spoločenstvo Selenča, Združenie pre ochranu kultúry, tradície a umenia Selenča a Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov ako spoluzakladatelia a spoluorganizátori Festivalu slovenskej populárnej hudby Zlatý kľúč vyzývajú skladateľov, upravovateľov, textárov a interpretov, aby svojou účasťou, teda tvorbou prispeli k zveľaďovaniu našej slovenskej hudobnej produkcie v rámci 41. ročníka tohto celomenšinového festivalu, ktorý sa uskutoční v tradičnom jesennom termíne bežného roka v Selenči.

Všeobecné podmienky účasti:

Záujemcovia môžu zasielať neobmedzený počet zatiaľ nezverejnených skladieb, ale iba tie najúspešnejšie postúpia do súťaže a získajú nárok na úpravu skladby a hudobnú postprodukciu. Skladby budú vo finálovom koncerte súťažiť o ceny za najlepšiu interpretáciu, text, ako aj o prvé, druhé a tretie miesto za skladbu.

• Texty skladieb a ich interpretácia majú byť v slovenskom jazyku;

• Súťažné skladby nemôžu byť komerčne vydané ani verejne predvedené pred dňom Festivalu Zlatý kľúč;

• Trvanie skladby nemá presahovať dĺžku 4 minút;

• Festivalu sa môžu zúčastniť aj autori a interpreti z okolitých štátov (Rumunsko, Maďarsko, Chorvátsko) za uvedených podmienok, ale mimo súťaže;

• Autori skladieb sú povinní do 31. júla 2022 zaslať notový materiál s textom, prípadne návrh úpravy skladby (nie je záväzné a môže byť aj na audio zápise) na adresu:

Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov

Njegošova 16/II/7

21 000 Nový Sad;

E-mail: office@slovackizavod.org.rs, ustavprekulturu@gmail.com.

• Prihláška na festival musí obsahovať údaje o autorovi skladby (meno a priezvisko, kontaktovú adresu a telefónne číslo), meno a priezvisko autora textu a žiaduce je uviesť aj návrhy na autora úpravy skladby a interpreta.

Autori skladieb, ktoré budú zaradené do programu festivalu, budú môcť aktívne partricipovať na konečnej podobe piesní v spolupráci so zvoleným hudobným producentom.

Ďalšie informácie o festivale Zlatý kľúč získate na čísle 021 54 55 70 alebo na stránke www.slovackizavod.org.rs

V stredu 13. apríla v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov odznel koncert vážnej hudby, na ktorom sa predstavili mladí hudobníci zo Starej Pazovy a Nového Sadu.
Jedným z poslaní Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov je aj podpora mladých talentov na poli umenia a kultúry. Afirmácia našich profesionálnych umelcov a približovanie ich tvorby širšej verejnosti je niečo, na čom sa Ústav snaží sústavne pracovať. Svoje hudobné zručnosti na včerajšom koncerte tak mali možnosť prezentovať súrodenci Anna Havranová-Ilićová a Igor Havran zo Starej Pazovy s korepetítorkami Sanjou Prgonjićovou a Sanjou Radulovićovou.

Koncert príhovorom otvoril riaditeľ ÚKVS Vladimír Francisty, a nechýbali ani vzácni hostia: Libuška Lakatošová, predsedníčka Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny a Branislav Kulík, predseda Matice slovenskej v Srbsku.

Klaviristka Sanja Prgonjićová zo Starej Pazovy na úvod koncertu zahrala populárnu pieseň autora Roberta Pešuta – Magnifica Pukni, zoro vo vlastnej úprave pre klavír. Sanja na klavíry začala hrať už ako osemročná, následne vyštudovala na belehradskej Fakulte hudobných umení. Je nositeľkou viacerých cien a odmien z republikových a medzinárodných súťaží a členkou početných hudobných telies.

Nasledovný bod patril mladému žiačikovi, ktorého profesorom je Igor Havran. Huslista Boris Bezrukov z Nového Sadu je šesťročný chlapík, ktorý na husliach hrá už dva roky a už sa mu podarilo získať ocenenia. Na koncerte zahral na výbornú časť prvej vety Riedingovho husľového koncertu.

Anna Havranová-Ilićová v hudbe sa cíti ako doma. Strednú hudobnú školu ukončila v Zemune. Štúdium gitary pokračovala v Prahe na Akadémii múzických umení, no v súčasnosti pokračuje v štúdiu na Akadémii umení v Novom Sade. Počas pobytu v Prahe mala príležitosť zoznámiť sa s početnými svetovo uznávanými gitarovými pedagógmi a interpretmi, s rozličnými technikami hry a širokým repertoárom. Okrem gitary, jej záľubou je aj spev, obzvlášť pravoslávnej duchovnej hudby, a tak je od roku 2019 žiačkou školy byzantského duchovného spevu Jána Damaskina v Novom Sade. Na koncert prichystala skladbu Maria Castelnuova-Tedesca: Koncert pre gitaru D-dúr. Vystúpila za klavírneho sprievodu Sanje Prgonjićovej.

Igor Havran je študentom druhého ročníka doktorandského štúdia na Akadémii umení v Novom Sade u profesora Floriána Baláža. Základné a master štúdiá ukončil pod dozorom profesora Róberta Lakatoša. Je huslistom vo Vojvodinskom symfonickom orchestri, členom je quarteta Argo a niektorých iných hudobných telies. Predstavil sa skladbou Ludwiga van Beethovena, a to prvou vetou Sonáty pre husle a klavír, číslo 5. Klavírny part hrala talentovaná klaviristka z Nového Sadu Sanja Radulovićová.

Koncert, ktorého zámerom bolo priblížiť svet, čaro a význam vážnej hudby v interpretácii mladých profilovaných hudobníkov, známou srbskou ľudovou piesňou Tamo daleko upravenou pre klavír uzavrela klaviristka Sanja Prgonjićová.

Text: Danica Vŕbová, foto: Nataša Simonović

27. Festival divadelných inscenácií dolnozemských autorov – DIDA v organizácii Ochotníckeho divadla Janka Čemana z Pivnice sa konal počas dvoch víkendov od 1. do 10. apríla.

Prvý festivalový víkend

V piatok 1. apríla roztočil sa divadelný víkend v Pivnici. Bohatý program 27. festivalu DIDA aj tento raz pozostával z početných divadelných predstavení, ale aj sprievodných podujatí v podobe výstav a literárnych večierkov. Prvé z takýchto podujatí slávnostne otvorili v piatkový podvečer v foyeri Ochotníckeho divadla Janka Čemana. Išlo o vernisáž troch výstav, teda o výstavu plagátov predstavení, ktoré účinkujú na festivale DIDA, samostatnú výstavu obrazov Anny Babiakovej Zachované od zabudnutia a výstavu fotografií spomienok na hercov Jozefa Chrčeka a Jána Kmeťka DIDA dáva divy.

Výstava plagátov predstavení účinkujúcich na festivale DIDA konala sa už piatykrát. Tohto roku o cenu za najkreatívnejší plagát súťažilo 9 originálnych plagátov, a zaujímavou novinkou je to, že v ich hodnotení sa zúčastnili aj používatelia sociálnych sieti, ktorí mali možnosť stlačiť „like“ na ten plagát, ktorý považujú za najlepší, a to na oficiálnej Facebook stránke OD Janka Čemana do piatku 8. apríla.

Profesorka výtvarnej kultúry na dôchodku Anna Babiaková, ktorá počas pracovného veku pôsobila aj na Základnej škole 15. októbra v Pivnici pripravila výstavu pod názvom Zachované od zabudnutia. Kurátorom výstavy bol Zvonimír Pudelka, akademický maliar a výtvarný kritik, ktorý podotkol, že je výstavou zachytený priesek autorkinej tvorby. Slova sa ujala aj samotná autorka prajúc všetkým krásny zážitok z vystavených prác.

Treťou časťou vernisáže bola výstava fotografií DIDA dáva divy – spomienky na Jozefa Chrčeka a Jána Kmeťka, veľkých divadelných umelcov, ale aj ľudí. O výstave hovoril Vladimír Brňa, podpredseda Organizačného výboru tohtoročného festivalu, ktorý vo svojom príhovore vyjadril o. i. aj potešenie z toho, že na vlaňajšom ročníku festivalu DIDA k hlavným oceneniam pribudli aj mená týchto dvoch velikánov: cena za najlepšie divadelné predstavenie nesie meno Jána Kmeťka, kým cena za najlepší herecký výkon dostala pomenovanie podľa herca, ktorý získal najviac týchto cien – Jozefa Chrčka. Počas vernisáže boli premietané úryvky videonahrávok z vystúpení týchto dvoch predčasne zosnulých hercov a česť otvoriť výstavu sa dostala Vladimírovi Francistymu, riaditeľovi Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov, ktorý túto výstavu finančne podporil. Riaditeľ ÚKVS využil túto príležitosť vyzvať prítomných milovníkov divadla, aby sa zapojili do fotokonkurzu tejto ustanovizne, ktorý tohto roku prebieha v znamení divadelného života vojvodinských Slovákov.

Všetky tri výstavy boli nainštalované vo foyeri OD Janka Čemana. Vernisáž, ako aj otvárací program, moderovala Kvetoslava Imreková-Šusterová a pesničkami ju spestril pivnický Komorný zbor Nádeje pod taktovkou Anky Stojnevovej.

Nasledovalo slávnostné otvorenie 27. festivalu DIDA. Prítomným sa v mene Organizačného výboru festivalu prihovoril jeho podpredseda Vladimír Brňa vyjadrujúc potešenie z faktu, že sa festival, i keď prešlo sotva pár mesiacov po jeho minulom ročníku, podarilo organizovať v obvyklom termíne a vrátiť mu medzinárodný charakter. Otvárací ceremoniál svojou prítomnosťou poctili aj riaditeľ ÚKVS Vladimír Francisty, predseda MSS Branislav Kulík, evanjelický kňaz pivnický Ján Záhorec a Anna Čapeľová, predsedníčka Výboru pre kultúru NRSNM, ktorá festival formálne otvorila. Motto tohtoročného festivalu nachádzame v poviedke Potkani Michala Kámaňa – Janka Čemana: Zameniť nevedomosť vedomosťou, to je liek. Odbornú porotu aj tohto festivalového ročníka tvorí osvedčená trojica: Zuzana Tárnociová, predsedníčka, Vladimír Valentík a Zuzana Týrová, členovia.

Po slávnostnom otvorení, piatkový večer patril hosťom zo Slovenska. Minuloroční víťazi festivalu Palárikova Raková, Divadlo mladých Šuňava v zastúpení Občianskeho združenia Šumiháj zahrali veselohru Jozefa Gregora Tajovského Ženský zákon v réžii Vladimíra Benka. V sobotu 2. apríla sa obecenstvu predstavili najprv Padinčania, Neformálny divadelný súbor Fedor teatar satirickou hrou Kabaret 2 autora a režiséra Fedora Popova. Nasledovala prezentácia aktuálnych knižných vydaní Slovenského vydavateľského centra z Báčskeho Petrovca – Vítanie jari s knihou.

Sobotňajší divadelný večer končil výstupom divadelného súboru KUS Zvolen z Kulpína, ktorý sa predstavil satirickou komédiou Skúsené, neskúsené a tie iné autora Jeana Anouilha v réžii Maríny Dýrovej. Nedeľňajšie poobedie 3. apríla poznačila prezentácia knihy o našom významnom kameramanovi Jozefovi Maďarovi: Jozef Maďar – život a sen cez objektív, v rámci ktorej boli premietané aj jeho autorské mini-filmy vzťahujúce sa na život v jeho rodnej dedine – Pivnici. Divadelný víkend končil inscenáciou Čiara, ktorú v réžii Jane Urbančekovej-Fejzulahi na motívy hry Ljiljany Lašićovej Kuća sa prozorom nacvičili ochotníci divadelnej odbočky Kultúrno-osvetového spolku Jednota z Hložian.

Druhý festivalový víkend

Program 27. ročníka festivalu DIDA pokračoval aj počas uplynulého víkendu. V piatok 8. apríla predstavili sa domáci herci – Ochotnícke divadlo Janka Čemana z Pivnice divadelnou inscenáciou pre deti a dospelých Pusťte basu do rozhlasu. Autorkou predlohy je Viera Benková, kým réžiu podpisuje Ľuboslav Majera. Po nich javisko pivnického Domu kultúry patrilo Divadlu VHV z Báčskeho Petrovca. Inscenáciu spracovanú na motívy hry Stoličky autora Eugéneho Ionesca pod názvom Tak sa to vraví režírovala Marína Dýrová.

Divadelná sekcia Slovenského kultúrneho centra Pavla Jozefa Šafárika z Nového Sadu v sobotu 9. apríla zahrala veselohru autora Vlada Moresa WC story. Túto duodrámu režíroval Rastislav Zorňan. Po výstupe šafárikovcov sa v Klube poľnohospodárov konala prezentácia dvojjazyčnej knihy aforizmov Chytanie sa slamky – Hvatanje za slamku autora Aleksandra Pavića, profesora na pivnickej ZŠ 15. októbra. Sobotňajší večer uzavreli Erdevíčania, divadelníci z tamojšieho Slovenského kultúrno-osvetového spolku Erdevík. Zahrali experimentálnu drámu autora Jana Hrubíka Tsunami v réžii Vladimíra Šerfézyho.

Nedeľňajší večer patril slávnostnému vyhodnoteniu festivalu, plagátov, ale aj literárnej súťaži Píšeš? Píšem! a na záver sa Slovenské vojvodinské divadlo z Báčskeho Petrovca predstavilo drámou autorky Gianiny Cărbunariu Kebab v réžii Svetlany Gaškovej.

Výsledky festivalu

Z príhovoru moderátorky festivalu Kvetoslavy Imrekovej-Šusterovej dozvedeli sme sa, že sa počas dvoch divadelných víkendov predstavilo 9 divadiel a 7 sprievodných podujatí. Podčiarkla aj to, že je Ochotnícke divadlo Janka Čemana založené v roku 1994, a to práve 10. apríla, teda v záverečný deň festivalu oslávilo 28. narodeniny. Následne predniesla správu poroty hodnotiacej plagáty, ktorá pracovala v zložení: Andrea Merníková-Šimonová, grafická dizajnérka, Miroslav Pap, kulturológ a novinár a Tiana Kolárová, študentka a fotografka zo záľuby. Rozhodli sa udeliť 2 rovnoprávne ceny, a to pre plagát kulpínskeho predstavenia Skúsené, neskúsené a tie iné autora Mira Horváta, ako aj pre Kebab Slovenského vojvodinského divadla autorky Ireny Lomenovej. Podľa výsledkov online hlasovania, teda podľa počtu získaných „like-ov“ na oficiánej Facebookovej stránke OD Janka Čemana najväčší počet hlasov získal plagát predstavenia Ženský zákon Divadla mladých zo Šuňavy.

Keď ide o výsledky divadelných súbor, porota (Z. Tárnociová, Z. Týrová a V. Valentík) hodnotila takto: Cenu Janka Čemana za inscenáciu najautentickejšieho obrazu života dolnozemských Slovákov udelila divadelnej skupine SKOS Erdevík, Cenu Jána Kmeťka – za najúspešnejšie divadelné predstavenie vyhrali novosadskí šafárikovci, ktorí nás zároveň budú reprezentovať na Palárikovej Rakovej v Čadci. 1. cenu za herecký výkon, teda cenu Jozefa Chrčeka získal Pivničan Jaroslav Šimon, 2. cenu získala Jana Petrusová z Erdevíka, kým sa tretia cena dostala Anastázii Ondríkovej z Padiny. Posudzovacia komisia sa aj tohto roku rozhodla udeliť osobitnú cenu za úspešný spoločný herecký výkon mladým pivnickým hercom za stvárnenie úloh hudobných nástrojov v predstavení Pusťte basu do rozhlasu. Vyhodnotenie 27. festivalu DIDA bolo možné sledovať aj online prostredníctvom FB stránky OD Janka Čemana. Odmeny ocenením hercom a režisérom udeľovali Andrea Merníková-Šimonová, predsedníčka organizačného výboru festivalu a Vladimír Brňa, podpredseda organizačného výboru. Ceny za nový dramatický text, dramaturgiu a ani Cena Elenky Hložanovej tohto roku neboli udelené.

5. ročník literárnej súťaže Píšeš? Píšem! hodnotila porota v zložení: Mária Kotvášová-Jonášová, spisovateľka, Ján Chalupka, dramaturg a dramatička a režisérka Katarína Mišíková-Hitzingerová. Na súťaž prišlo 189 súťažných príspevkov, a to v kategórii poézia: 141 básní, próza: 26 prozaických textov, dramatický text: 11 divadelných hier, filmový scenár: 1 a text piesne: 10 súťažných textov piesní. Autori pochádzajú z Pivnice, Kulpína, Kovačice, Báčskeho Petrovca, Starej Pazovy, Hložian, Nového Sadu, Nového mesta nad Váhom, Topoľčian, Starej Ľubovne, Bratislavy, Nitrianskej Stredy, Banskej Bystrice, Spišského Bystrého, Zvolena, Šenkvíc, Nižnej Kamenice, Novej Bane, Svidníka a Trenčína. Nositeľkou hlavnej ceny stala sa Edita Ďurčová. V kategórii filmového scenára porota sa rozhodla neudeliť cenu, iba čestné uznanie Draganovi Karlečíkovi. V kategórii divadelnej hry 1. miesto vyhral Ján Žolnaj, 2. miesto patrí Márii Vrškovej a 3. Adamovi Kolárovi, kým čestné uznanie získala Marianna Ibrahimi. Najlepší text piesne napísal Pavol Fekete, druhý najlepší napísala Marianna Ibrahimi a tretí Adam Kolár, čestné uznanie padlo do rúk Silvie Dubovskej. V kategórii poézie najúspešnejšou bola Emma Tomková, druhé miesto obsadili Magdaléna Martišková a Ema Jeleňová, tretie si podelili Anna Lažová a Petra Častvenová. Čestné uznania získali: Marek Jaroš, Tamara Blatnická, Soňa Čandíková a Dušan Hanko. Kategóriu prózy porota ohodnotila takto: 1. miesto získala Martina Krnáčová, 2. Martin Mišúň a 3. Ines Gedrová. Čestné uznania udelili Tine Strenkovej a Igorovi Zabunovovi.

Patrónmi 27. festivalu DIDA boli Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny a Zhromaždenie Obce Báčska Palanka. Festival podporili aj Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Pokrajinský sekretariátu pre kultúru, verejné informovanie a styky s náboženskými spoločenstvami a Pokrajinský sekretariát pre vzdelávanie, predpisy, správu a národnostné menšiny – národnostné spoločenstvá.

Text: Danica Vŕbová, foto: Igor Zabunov, Tiana Kolárová

V Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov vo štvrtok 7. apríla bola otvorená výstava majstra insitného umenia Pavla Hajka z Kovačice pod názvom Kde kohúty nespievajú, niet ani ľudí.
Dôležitou súčasťou činnosti ÚKVS je prezentácia výtvarného umenia vojvodinských Slovákov a táto je nemožná bez prezentácie tvorby insitných maliarov. Insitný maliar Pavel Hajko (1952) sa maliarskej tvorbe venuje už takmer polstoročie. Patrí medzi najvýznamnejších maliarov v rámci kovačickej školy insitného umenia narodených začiatkom druhej polovice minulého storočia. Umelec sa v tomto roku dožil svojich sedemdesiatin a aj to bol jeden z dôvodov, pre ktoré sa ústav rozhodol usporiadať mu samostatnú výstavu.

Prítomných milovníkov insitného umenia, členov maliarovej rodiny a predstaviteľov médií privítal riaditeľ Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov Vladimír Francisty. O tvorbe Pavla Hajka hovoril Vladimír Valentík, výtvarný kritik. V jeho príhovore bolo počuť, že výtvarnú tvorbu Pavla Hajka poznačil predovšetkým motív dedinského pestrofarebného kohúta umiestneného do rovinnej krajiny, na okraji dediny počas rôznych ročných období. Hajkove kohúty majú originálnu štylizáciu a výzor. Ich perie je neskutočne pestrofarebné a v takom sfarbení existuje iba na jeho plátnach.

Vernisáž hudobnými pásmami spestrila speváčka Tatiana Jašková za klavírneho sprievodu Đorđa Petriška. Nechýbal ani príhovor samotného autora malieb, ktorý sa poďakoval prítomným a všetkým tým, ktorí sa pričinili o vznik výstavy Kde kohúty nespievajú, niet ani ľudí.

Kohút ako výtvarný motív v tvorbe Pavla Hajka sa objavil už v jeho tvorivých začiatkoch, keď pri jeho zobrazení rozprávky o líške a kohútovi Hajko pochopil výtvarný a umelecký potenciál motívu kohúta. Kohút je solárny symbol, prinášajúci svetlo. Ako vták svetlonos, kohút zaháňa tmu a démonov noci. Jeho spev naznačujúci príchod dňa má akúsi očistnú silu. Hajkove kohúty môžeme pochopiť z jednej strany aj v tomto význame. Z druhej strany, kohút výrazne stelesňuje mužský kozmický princíp. Okrem mužského princípu – aktívneho žiadostivého kohúta na obrazoch Pavla Hajka jasne badať, alebo aspoň predpokladať, aj statický, zemitý, ženský princíp v podobe plodnej rovinnej krajiny. Odhaľujeme tu teda prapôvodnú insitnú kozmogonickú erotiku stelesnenú v kohútovi a krajine do ktorej je umiestnený.

Pavel Hajko vo svojej maliarskej tvorbe, či insitnej kozmogónii, motív kohúta takmer demiurgicky absolutizoval tak, že v rámci maliarskej insitnej tradície v Kovačici tento motív sa identifikuje predovšetkým ako „Hajkov motív“ a vždy asociuje na jeho meno a tvorbu.

Pavel Hajko sa narodil v roku 1952 v Kovačici. Základnú školu absolvoval v rodisku a v roku 1970 skončil strednú remeselnícku školu – odbor stolárstvo. Jeho talent si všimol svetoznámy insitný maliar Martin Jonáš, ktorému Hajko ešte ako žiak prinášal prvé kresby. Svoje maľby prvýkrát vystavoval roku 1974 na spoločnej výstave maliarov Kovačice. Od roku 1973 sa venuje výlučne svojmu umeniu. Členom Združenia kovačických insitných maliarov je od roku 1981. Už na začiatku pôsobenia sa mu podarilo vybudovať jedinečný štýl a výtvarný prejav, upútajúc na seba pozornosť verejnosti tvorbou, ktorá sa odlišuje od tvorby dovtedajších ľudových umelcov v Kovačici. Primárnym motívom Hajkových malieb od roku 1975 je kohút v plnej kráse jeho farebnosti. Hajkov kohút má vztýčený falický krk a jeho telo a chvost sú maľované sýtymi farbami. Ženský princíp symbolizujú tekvice, ale aj iné, doslova nezvyčajné predmety. Dokonca aj príroda občas nadobúda krivky ženského tela. Erotický náboj jeho obrazov je neraz odľahčený humorným nadhľadom autora. Žije a tvorí v Kovačici.

Výstavu tvorí 25 obrazov, ktoré si milovníci výtvarného umenia môžu pozrieť do 30. apríla.

Text a fotografie: Danica Vŕbová

Cenu Disrupt v kategórii kultúry a umenia získala Nadácia Miry Brtkovej za výstavu Mira Brtková / Reflexie, ktorú vlani na jar zorganizovali v Mestskom múzeu v Belehrade.

Výstava Reflexie priniesla prehľad tvorby Miry Brtkovej od roku 1964 do roku 2012 a v šestnástich celkoch nainštalovaných na prvom poschodí Mestského múzea mesta Belehrad predstavila najreprezentatívnejšie diela z tvorby umelkyne – viac ako 300 prác (z toho 60 sôch), ktoré vlastní Nadácia Miry Brtkovej z Belehradu.

Miru Brtkovú dnes odborná kritika radí medzi najvýznamnejšie osobnosti moderného výtvarného umenia Srbska, resp. bývalej Juhoslávie. Táto Slovenka narodená v Nových Bánovciach neďaleko Starej Pazovy, je priekopníčkou nových tendencií v srbskom umení druhej polovice minulého storočia. Vzdelanie získal v Belehrade a v Ríme, umeleckú kariéru si vybudovala predovšetkým v zahraničí a to v Taliansku. Po sebe zanechala veľký umelecký opus, ktorého časť kultúrna verejnosť mala možnosť vidieť aj na výstave Reflexie, v Múzeu mesta Belehrad, od 17. marca do 10. mája 2021. Táto výstava sa stretla s veľkým ohlasom a videlo ju takmer 24 000 návštevníkov. Pripomíname, že výber z diela Miry Brtkovej prezentoval aj Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov a to na výstave, ktorú usporiadal pri príležitosti jej nedožitých deväťdesiatych narodenín v roku 2020.

Text: Ladislav Čáni, fotografie: internet