Ctení vysokopostavení hostia, milé dámy, vážení páni,

dovoľte mi laudacio na tohtoročného laureáta Ceny Ondreja Štefanka za príspevok k rozvoju a propagácii slovenskej literatúry tvorenej v slovenskom zahraničnom svete Martina Prebudilu začať jeho veršami z básne a rovnomennej zbierky Všetko je svetlo: Tenká je svetelná hranica / medzi snom a dňom / medzi svetlom a temnom / ale nič nie je také ako sa zdá / sú to iba jemné tajomstvá / nekonečna.

Náš tohtoročný laureát sa totiž vo svojej tvorbe opakovane zamýšľa nad hodnotovým systémom súčasného človeka, ale aj nad tou neskutočnou hranicou medzi našimi snami a realitou, medzi našimi túžbami a každodennosťou, medzi pravdou a lžou, medzi šťastím a bolestivou skutočnosťou, medzi životom a smrťou…

Martin Prebudila sa narodil 25. mája 1960 v Obrenovci v Srbsku. Žije a tvorí v Starej Pazove, pracuje v Novom Sade. Gymnázium skončil v Starej Pazove (1979) a štúdium slovenského jazyka a literatúry na Katedre slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade (1987). Vyučoval slovenský jazyk a literatúru na základnej škole v Novom Sade (1983 – 1984), bol turistickým sprievodcom v Belehrade, t. j. na Jadranskom pobreží (1985 – 1986), novinárom v týždenníku Hlas ľudu (1988 – 1989) v Novom Sade. Pracoval ako redaktor kultúrnej rubriky v Redakcii programu v slovenskej reči Televízie Nový Sad (1989 – 2005). Od roku 2005 je redaktorom v Slovenskej redakcii Novosadského rozhlasu a od 1. júla 2017 šéfredaktorom v tejto redakcii.

Do literatúry vstúpil pred štyridsiatimi rokmi básnickou zbierkou Dážď do tváre, k čomu sa do roku 2020 priradilo ďalších sedem básnických zbierok: Život na plejbek (1987), Horeznačky (1992), Namiesto kodicilu (2001), Takmer o ničom (2010), Nezamkýnaj prázdny dom – výber básní (2010), Tri bodky v dvoch vytiach… (2014), a najnovšie zbierka Všetko je svetlo (Spolok slovenských spisovateľov, Bratislava, 2020), ktorá predtým vyšla v preklade Ladislava Čániho do srbčiny pod názvom Sve je svetlost (2020).

Autorom je dvoch kníh poviedok pre deti: Pozemšťan Milan a Vincent bez ucha (1996) a V Anninom sne črieda koní bdie (2007). Vyskúšal si pero aj ako autor divadelnej hry Záložák (1998) a troch bibliofílií, v ktorých prezentoval svoje tak verše v slovenskej, ako aj srbskej reči.

Publikoval aj dva romány, ktoré vyšli aj v preklade do srbčiny a rumunčiny: Rezervista bez rezervnej kože (2000), No tak, usmej sa… (2012) a najnovšie tento román vyšiel aj na Slovensku – No tak, usmej sa… (Vydavateľstvo slovenského spisovateľa, Bratislava 2019).

Zbierku krátkych poviedok vydal pod názvom Príbehy z čiernej skrinky (SVC, Báčsky Petrovec, 2013).

Osobitnou staťou v jeho tvorbe sú monografické vydania: Život ako veľké divadlo – monografia o divadelnom tvorcovi Jurajovi Ondríkovi (2007), Sny a hviezdy profesora Michala Filipa – profesora na Katedre slovakistiky FF v Novom Sade a kultúrneho dejateľa (2015), MAKAN, (o režisérovi Jánovi Makanovi k jeho 60-tke, 2015), KIŠGECI (monografia o prof. Dr. Jánovi Kišgecimu k jeho 75. narodeninám, 2017), Pavel Chrťan – Master Chef Carving (2020), Jozef Maďar Život a sen – cez objektív (o kameramanovi slovenskej redakcie TV Vojvodina, 2020) a Anna Marićová – zvyky, obyčaje a povery Slovákov v Starej Pazove – k nedožitej 70-tke profesorky Dr. slovakistiky na FF v Novom Sade, 2021).

Od roku 2002, teda dve desaťročia, je zostavovateľom ročenky Pazovský kalendár, v ktorom zvečňuje kultúrnu, národopisnú a jazykovú inakosť staropazovského prostredia. Táto ročenka je zhmotnením jeho lásky k domovu, úcty k predkom, na ktorých nám nedá zabudnúť. Sám bohato prispieva ku kultúrnej svojskosti mestečka na 45. rovnobežke, na pol cesty medzi severným pólom a rovníkom.

Martin Prebudila sa dlhšie venuje prekladaniu zo srbčiny do slovenčiny a opačne. Zo slovenčiny do srbčiny preložil viacero básnických zbierok a niekoľko prozaických diel známych slovenských autorov zo Slovenska.  Sú to: Daniel Hevier, Jozef Leikert, Dana Podracká, Jaroslav Rezník, Ľubomír Feldek, Rút Lichnerová, Milan Richter, Miroslav Demák, Ladislav Čáni, Jozef Urban, Ľuboš Jurík, Ivana Dobrakovová, Katarína Mikolášová, Jozef Banáš, Ľudovít Števko, Marek Mahút, Maroš Puchovský.

Časopisecky boli zverejnené na Slovensku početné preklady básní viacerých popredných srbských autorov a knižne vyšli diela súčasných srbských literátov: Dragana Jovanovića Danilova (2015), Radomira Andrića (2016), Ivana Negrišorca (2017), Zorana Đerića (2017), Janka Vujinovića (2018), Matiju Bećkovića (2019), Veselina Dželetovića (2020), Milovana Vitezovića (2020), Nebojšu Kuzmanovića (2020), Vladu Kanića (2021), antológia Odkaz ukrytý medzi lupeňmi (2021) a preklad z ruštiny veršov Sany Valiyevej (2020). Na niektorých prekladoch spolupracoval s Miroslavom Demákom a Zdenkou Valentovou-Belićovou.

Je predstaviteľom strednej generácie slovenského literárneho života vo Vojvodine a patrí do literárneho zoskupenia – Generácia X. V tvorbe sa zamýšľa nad hodnotovou orientáciou súčasného človeka. Je členom Spolku vojvodinských spisovateľov, Združenia spisovateľov Srbska, Spolku slovenských spisovateľov, Klubu nezávislých spisovateľov na Slovensku a Slovenského centra PEN.

Nositeľom je Ceny Nového života za roky 2010 a 2014, Zlatého odznaku Kultúrno-osvetového spoločenstva Srbska za rok 2018, Ceny Zlatý kruh Belehradského aforistického kruhu za rok 2018 a Eurydikinej lýry na 10. medzinárodných básnických stretnutiach Orfej na Dunaji 2021 v Kostolci.

Literát, prekladateľ, novinár Martin Prebudila, je aj vášnivým milovníkom divadla. Je mu cudzia márnomyseľnosť, či samoľúbosť a jeho mnohotvárne dielo je hlboko ľudské. Zrkadlí sa v ňom nielen život chlapca, ktorý dospieval bez otca, ale aj človeka, ktorého život bol doteraz poznačený mnohými tragickými stratami. Martin Prebudila sa jediný v našej literatúre vedel vysporiadať aj s vojnovými ťaženiami z deväťdesiatych rokov, ktoré sme akože neviedli, ale v ktorých hynuli ľudia a ktoré rozsievali hrôzu a nešťastie. Našiel v sebe silu premôcť bolestný pocit z nenahraditeľných osobných strát, ale aj, citujem: „bezcenný pocit malého človeka v rovnošate, ktorý už nedokáže nasmerovať vlastný osud tam, kde nevládne hrôza, bieda, smrť a odporný pocit samoty. Odporný pocit zbytočnosti.“ (Rezervista bez rezervnej kože)

Literát, novinár, milovník umenia, bohém, ktorého mobilizovali a ktorý na vlastnej duši pocítil hrôzy vojny, ani nie po desaťročí vydal zo seba literárne svedectvo o nezmyselnosti vojny v románe Rezervista bez rezervnej kože. Po tejto tvorivej očiste počas ďalších dvoch desaťročí publikoval, čo vlastných, čo prekladových, viac ako 40 titulov. Jeho tvorbu charakterizuje jednak melanchólia, osamotenosť, či intimita, ale aj irónia, a napriek ranám osudu, nevyčerpateľná sila tvorivého ducha a úcta k životu. Ako človeka ho tie tragické hrôzostrašné skúsenosti zocelili, neutopil sa v pocitoch sebaľútosti a svetabôľu. Naopak, aj ako človek, aj ako literát, je nepoddajný dobovým spoločenským a politickým požiadavkám.

Preto je jeho dielo silným literárnym prínosom k sebaúcte človeka a našinca v inojazyčnom prostredí a zároveň dáva svoj vzácny a pevný prínos k mostom medzi kultúrami a národmi. Je to o to vzácnejšie, že aj v súčasnosti sa v Európe nezmyselne a kruto búrajú mosty, rozsieva sa strach, smrť a nešťastie.

Milý Martin,

dovoľ mi vo vlastnom mene a v mene zriaďovateľov tejto ceny popriať Ti aj ďalej tvorivú vášeň a zdravie do ďalších rokov, veľa vzácnych knižiek, ktorými prehovoríš aj o nám blízkych pocitoch a nadčasových témach. V nás budeš mať istých čitateľov aj v budúcnosti. Prajeme Ti, aby v Tvojich ďalších dňoch a rokoch bolo hodne svetla a radosti, ktorú dnes nachádzaš aj v mladej rodinke Tvojej dcéry Anny.

Za Tvoje doterajšie literárne počiny Ti úprimne ďakujeme a k Cene Ondreja Štefanka srdečne blahoželáme.