Slovenčina – Stránka 7 – Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov

Fenomén insitnej maliarskej tvorby v Kovačici má dlhú a bohatú tradíciu. Traduje sa, že roku 1939 prví v Kovačici začali maľovať Martin Paluška a Ján Sokol. Neskoršie, po druhej svetovej vojne sa im pridali aj Michal Bíreš, Vladimír Boboš, Martin Jonáš a Ján Kňazovic. Organizovane začali pôsobiť v rámci výtvarného krúžku Kultúrno-osvetového spolku Pokrok roku 1951, ktorý môžeme považovať za predchodcu Galérie insitného umenia. Pri príležitosti osláv 150. výročia založenia Kovačice a príchodu Slovákov, kovačickí maliari roku 1952 organizovali prvú spoločnú výstavu. Galéria sedliakov – maliarov, respektíve Galéria insitného umenia, bola založená 15. mája 1955 a bola to prvá dedinská galéria v bývalej Juhoslávii. Svoj výstavný priestor mala v rámci kovačického kultúrneho strediska Domu kultúry 3. októbra. Svoju vlastnú budovu dostala roku 1989 po renovovaní a úprave starého dedinského domu a tam sídli dodnes.

Galéria insitného umenia v Kovačici zoskupuje v súčasnosti 22. maliarov, organizuje im samostatné a spoločné výstavy, vydáva patričný propagačný materiál a organizuje a koordinuje výstavy kovačických maliarov doma a v zahraničí. Každoročne organizuje ústrednú spoločnú výstavu členov galérie – Kovačický október. Galéria insitného umenia vykonáva aj zberateľskú funkciu a v súčasnosti vo svojom fonde vlastní viac ako 1000 obrazov 37. maliarov. Galéria spravuje aj Spomienkový dom Martina Jonáša. Najvýznamnejší maliari, členovia Galérie insitného umenia v Kovačici boli Martin Jonáš, Zuzana Chalupová a Ján Kňazovic. Netreba však zabúdať, okrem zakladateľskej generácie maliarov, ani na tvorivý prínos do kovačického insitného umenia bratov Veňarskovcov, Jána Strakúšeka, Jána Garaja, Alžbety Čížikovej, Ondreja Pilcha a padinských maliarov, ktorých za členov galérie v Kovačici prijali roku 1971: Michala Povolného, Jána Husárika a neskoršie aj Martina Markova a pravdaže aj ďalších maliarov. V súčasnosti medzi najvýznamnejších členov Galérie insitného umenia v Kovačici patria najstaršie členky Eva Husáriková a Katarína Karlečíková ale aj Ján Glózik, Pavel Hajko, Zuzana Vereská, Pavel Cicka, Ján Žolnaj a ďalší mladší maliari. Všetci uvedení maliari spoločne tvorili a tvoria svetoznámy fenomén kovačickej maliarskej insity, založený na dedinských žánrových motívoch, znázorňujúcich okrášlený, nie vždy ľahký život slovenského sedliaka pri práci na poli v minulosti, alebo vo svojom hospodárskom dvore a tiež aj v interiéroch sedliackeho domu počas sviatočných dní. Zároveň, takmer všetky zvyky a obyčaje z našej minulosti dostali svoj trvalý monument na plátnach kovačických maliarov – členov Galérie insitného umenia v Kovačici.

Kovačickí maliari začali so svojou tvorbou prekonávať lokálne rámce a prenikať do sveta už roku 1957, keď ich obrazy boli zaradené do expozície prestížnej výstavy Naivni umetnici Jugoslavije usporiadanej v Belehrade, Záhrebe, Ľubľane a Skopji a zavítali roku 1961 v rámci výstavy Naivni slikari Jugoslavije do Londýna, Viedne, Budapešti, Paríža, Moskvy, Ríma, Leningradu, či ďalekého Sao Paola. Do expozície boli zaradené práce až deviatich Kovačičanov. Tak kovačickí maliari začali chodiť do sveta, ale aj svet začal chodiť do Kovačice. Roku 1989 do Kovačice zavítali svetoví insitní a ľudoví umelci so svojimi prácami z Indonézie, Cypru, Kolumbie, Kuby, Uruguaja, Tuniska a Venezuely, vystavovali ich už v novej budove Galérie insitného umenia v Kovačici. Aj mnohí iní hostia zo sveta začali navštevovať Kovačicu, galériu a maliarov a medzi nimi boli napríklad Francois Mitterand, neskoršie francúzsky prezident, Gerald Ford, neskorší prezident USA, španielsky kráľ Juan Carlos, hudobník Mstislav Rostropovich, skupina The Rolling Stones, futbalista Pelé, kozmonauti z chýrečnej posádky Apolla, herci Alain Delon, Franco Nero, Ursula Andressová…

Kovačickí maliari namaľovali desiatky tisíc obrazov roztrúsených po celej bývalej Juhoslávii a po celom svete, ale najbohatšiu a najväčšiu zbierku ich maliarskej tvorby vlastní práve domáca kovačická Galéria insitného umenia, základný pilier tohto umeleckého fenoménu, ktorý celé tvorivé maliarske teleso drží pospolu a vzpriamene. Kovačické insitné umenie v súčasnosti predstavuje najvýznamnejší dosah slovenskej menšinovej kultúry nie iba v Srbsku, ale aj na celej Dolnej zemi a možno že aj v celom slovenskom zahraničí. Zatiaľ sa žiadnej slovenskej komunite vo svete nepodarilo dostať na Reprezentatívny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO okrem tej slovenskej v Srbsku, vďaka jej kovačickým maliarom. Rozhodol to tak Medzinárodný výbor pre zachovanie nehmotného kultúrneho dedičstva na svojom 19. zasadnutí 3. decembra 2024 v Asuncióne v juhoamerickom Paraguaji. Pri príležitosti 70. výročia založenia Galérie insitného umenia, ktoré si pripomenieme v týchto dňoch, udelenie nášho najvyššieho spoločného dolnozemského uznania Ceny Pro Cultura Slovaca je určite správnym rozhodnutím. Nech sa kovačickým maliarom a Galérii insitného umenia aj naďalej darí a nech aj do budúcna šíria dobré meno slovenskej dolnozemskej kultúry.

Vladimír Valentík

Profesor Jaroslav Čukan je slovenský etnológ a kulturológ, ktorý veľkú časť svojej bádateľskej kariéry venoval Slovákom žijúcim v zahraničí, zvlášť na Dolnej zemi. Na stopy jeho práce môžeme naraziť v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku aj Chorvátsku.

Jaroslav Čukan sa narodil 13. októbra 1954 v Hruboňove, neďaleko Nových Sadov v okrese Nitra, no časť rodiny z otcovej strany pochádzala z lazu Novina pri Kšinnej (okres Bánovce nad Bebravou). Otec bol učiteľ, mama úradníčka v štátnom závode. Základnú školu vychodil v Nových Sadoch, pokračoval v štúdiu na Gymnáziu Párovská v Nitre (1970 – 1974), následne vyštudoval národopis na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1974 – 1978).

V pracovnej sfére jeho prvé kroky viedli do Národopisného múzea v Liptovskom Hrádku, kde pôsobil ako odborný pracovník – muzeológ v rokoch 1978 – 1983. Nové príležitosti mu priniesla pracovná pozícia vedúceho oddelenia vedeckého výskumu v Etnografickom ústave SNM v Martine, ktorú vykonával v rokoch 1983 – 1991. V Liptovskom Hrádku aj Martine pripravil množstvo výstav, no aj umeleckých programov v rámci folklórnych festivalov vo Východnej a Detve. Niekoľko rokov pôsobil aj ako člen ochotníckeho divadla a speváckeho zboru v Liptovskom Hrádku. Práve prostredníctvom družobných kontaktov Hrádočanov s Erdevíčanmi prvýkrát pričuchol ku krajanskej kultúre vo Vojvodine. V roku 1988 obhájil kandidátsku prácu na Univerzite Komenského v Bratislave.

Ďalší pracovný život ho priviedol do Nitry, kde sa stal v roku 1991 vysokoškolským pedagógom a spoluzaložil Katedru folkloristiky a regionalistiky. V roku 1995 bol habilitovaný za docenta v odbore etnografia. V roku 2002 bol prezidentom Slovenskej republiky Rudolfom Schusterom vymenovaný za profesora v odbore folkloristika. Medzi habilitačným a inauguračným konaním stihol v roku 1999 založiť novú Katedru manažmentu kultúry a turizmu, ktorú viedol až do roku 2016 (študijný program riadenie kultúry a turizmu sa vyučoval už od roku 1998). Od tohto obdobia pôsobí na pracovisku ako profesor a garant študijného programu.

Jaroslav Čukan realizoval desiatky výskumných aktivít na Slovensku, v slovenskom zahraničí aj v ďalekej Sýrii (mimochodom, v Rakke natrafil na komunitu Sloveniek, ktoré sa vydali za Sýrčanov študujúcich v bývalom Československu, a napísal o nich štúdiu). Neprešľapoval na mieste ani minútu, vždy vedel začať nové a nové aktivity, entuziasticky prekračoval horizonty nepoznaného, nebál sa náročných výziev. Práve naopak, tvrdenia nedá sa, nejde to, to je nemožné, ho ešte viac vyburcovali, doslova vždy akoby zapálili šnúru vedúcu k výbušnine. Pochybovanie a skepticizmus boli pre neho najlepšou motiváciou dokázať, že všetko sa dá, keď sa chce. Jaroslav Čukan, neskromne konštatujem, sa vždy vedel obklopiť ľuďmi, ktorí ho obohacovali, udržiavali „v prevádzkovej teplote“, posúvali ďalej či aspoň stabilizovali v ťažších chvíľach. Na akademickej pôde mnohým pomohol. Nezištne opravoval a preštylizovával záverečné práce všetkých stupňov, aby boli čo najlepšie. Vedome si uberal percentá zo svojej publikačnej činnosti, aby rástli skôr mladší kolegovia. Na obhajobách záverečných prác či vedeckých radách neúnavne argumentoval v prospech budúcnosti zverencov aj pracoviska. Niektorí z nich na to už síce zabudli alebo sa tak aspoň tvária, no J. Čukanovi nikdy nešlo o honor. Práve naopak, je veľmi skromný, pre svoj život nepotrebuje veľa hmotných statkov ani okázalých zážitkov. Najradšej je na milovanej chalupe na lazoch v Kšinnej, kde si v symbióze s prírodou vychutnáva otcovskú hrudu, pokoj šumiaceho lesa a občasnú prítomnosť kamarátov a rodiny.

Pri príležitosti životného jubilea sme profesorovi Čukanovi nedávno vydali pamätnú publikáciu s podtitulom „Nespútaný“. Táto charakteristika profesora Čukana úplne vystihuje jeho naturel. Nespútaný Jaroslav Čukan. Nespútaný preto, že sa ho nikdy nikomu nepodarilo spútať. Spútať formálnosťou, konvenčnosťou, pravidlami, nariadeniami, príkazmi, pripútať na jedno miesto, zacykliť. Je naozaj svojský, kto ho nepozná, môže byť pri prvom stretnutí aj prekvapený. Možno aj pri druhom. Niekedy dokáže prekvapiť aj tých, ktorí ho poznajú dlhšie. Vždy niečo vymyslí. A práve to je to korenie, tá esencia, fluidum, ktoré robí ľudí neprehliadnuteľnými.

Cena Pro Cultura Slovaca sa udeľuje významným osobnostiam v kontexte krajanskej kultúry. Jaroslav Čukan si za celoživotné dielo túto cenu bezpochyby zaslúži. Pri tejto príležitosti ponúkame stručný výpočet najdôležitejších aktivít laureáta v kontexte kultúry zahraničných Slovákov. Spočiatku pomáhal budovať už spomenuté družobné kontakty ochotníkov z Liptovského Hrádku s partnermi z Erdevíku. Neskôr, už ako vedecko-pedagogický pracovník univerzity, sa zúčastňoval interdisciplinárnych výskumných táborov v Maďarsku, ktoré organizoval Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku. Materiálové príspevky z týchto výskumov sú súčasťou mnohých zborníkov, resp. boli prezentované na vedeckých konferenciách.

Prvým pokusom o monografické spracovanie slovenského minoritného spoločenstva je publikácia Kultúrne tradície v Erdevíku – Korene a súčasnosť z roku 2005. Jaroslav Čukan sa v nej pokúsil charakterizovať faktory formovania slovenskej erdevíckej kultúry.

Vďaka kontaktom s kolegami z DZSČ v Rumunsku uskutočnil autorský kolektív z Katedry manažmentu kultúry a turizmu FF UKF v Nitre opakované, krátkodobé terénne výskumy v dvoch susediacich lokalitách Sedmohradského rudohoria – Borumlaku a Varzali. Pri uvádzaní tejto monografie do života v roku 2006 nám Ondrej Štefanko poradil ďalšiu neprebádanú lokalitu – Butín v rumunskom Banáte. Monografia vznikla v roku 2008.

Následne sa pozornosť výskumného tímu pod vedením prof. Jaroslava Čukana zamerala na vojvodinské prostredia. Využijúc staré družobné kontakty, prítomnosť početných slovenských študentov zo Srbska aj vzácnu spoluprácu s Milinkou Sklabinskou, vznikli monografie obcí Pivnica (2010), Boľovce (2011), Silbaš (2012) a Vojlovica (2015). V roku 2014 si autorský kolektív „odskočil“ do susednej chorvátskej Slavónie, kde pripravil monografiu o slovenskej dedine Soľany.

V rokoch 2016 – 2020 bol prof. Čukan hlavným riešiteľom veľkého výskumného projektu zameraného na mapovanie a hodnotenie kultúrneho potenciálu dolnozemských Slovákov. Jeho výsledkom boli zatiaľ štyri monografie – z prostredia Chorvátska (2017), Banátu a Sriemu vo Vojvodine (obidve 2018) a Rumunska (2019). Ďalšie – z Báčky a Maďarska, sú vo fáze prípravy.

Predposlednou vydanou knižnou publikáciou autorského kolektívu z UKF v Nitre je takmer encyklopedické dielo Dolnozemské odtiene slovenskej kultúry z roku 2021. V ňom zúročili poznatky z mapovania a hodnotenia kultúrneho potenciálu, pričom sa venujú popisu, vysvetľovaniu a analýze vybraných zaujímavých a špecifických kultúrnych javov vo všetkých štyroch skúmaných štátoch. Publikácia ako jediná vyšla vo farbe – okrem textov obsahuje aj bohatý autorský fotografický materiál.

Po desiatich rokoch iných publikačných aktivít sa tím vrátil k monografickým dielam o jednotlivých lokalitách vydaním publikácie o báčskej obci Bajša (2025), ktorá je aktuálne posledným dielom v tejto oblasti. Od roku 2024 je prof. Čukan súčasťou riešiteľského kolektívu ďalšieho veľkého projektu zameraného na výskum pracovných migrácií z Rumunska a Vojvodiny na Slovensko a ich vplyvu na slovenské minoritné spoločenstvá.

Na záver dodávam, že činorodosť laureáta v prostredí zahraničných Slovákov nepriniesla bohaté výsledky len z hľadiska počtu publikácií, ale výrazne prispela k formovaniu terminológie v oblasti etnických procesov a tradičnej kultúry, metodológie terénneho výskumu aj vedecko-pedagogického rastu členov výskumných tímov. Ich súčasťou, okrem prof. Čukana, boli najčastejšie Boris Michalík, Michal Kurpaš, Roman Zima, Silvia Letavajová, Peter Chrastina, Ladislav Lenovský, Ivana Kontriková Šusteková, Marián Járek, Miroslav Pap, Tamás Pluhár či Viktor Ďurakov.

Vážený pán profesor, srdečne Ti blahoželáme pri príležitosti udelenia Ceny Pro Cultura Slovaca a prajeme Ti veľa zdravia a tvorivého elánu do ďalšej práce.

V Nitre 2. mája 2025

Prof. PhDr. Boris Michalík, PhD.

„Ako učiteľka, v rámci 42-hodinového pracovného času bola som prinútená zobrať si nejakú aktivitu. Bol to folklór. Zaoberala som sa ním náhodou, potom ma to začalo baviť. Začala som skúmať tance, vyhľadávať ľudí, ktorí sa voľakedy zaoberali tancom. Začala som sa učiť slovenské ľudové tance a zapisovať ich opisne – tak, ako som vedela.” – týmito slovami sa laureátka Pamätného listu Pro Cultura Slovaca na rok 2025 Mária Miškovicová v knihe Slovenské ľudové tance (Matica slovenská v Srbsku, 2014) zmieňuje o svojej celoživotnej vášni, priekopníctve v oblasti folklorizmu vojvodinských Slovákov.

Nie div, že je meno Márie Miškovicovej zlatými písmenkami zapísané do vojvodinskej folkloristiky. Takmer nemožno hovoriť o slovenských ľudových tancoch vo Vojvodine bez toho, aby sa spomenulo toto významné meno. Pôvodom z Hložian, ako učiteľka väčšinu svojho pracovného veku strávila na tamojšej Základnej škole Jozefa Marčoka Dragutina, odkiaľ r. 1989 odišla do dôchodku. Ako pedagogička sa zaslúžila o odchovanie generácií Hložancov. Avšak svoju lásku k deťom prepojila s láskou k slovenským ľudovým tradíciám a stala sa priekopníčkou v oblasti tanečnej choreografie vojvodinských Slovákov. Ako sama hovorí, stalo sa to úplne náhodou. Nacvičovala najprv detské súbory na základnej škole, z čoho sa postupne dopracovala k nacvičovaniu početných skupín v rámci Kultúrno-osvetového spolku Jednota, kde bola aktívne činná od r. 1962 – vyše 50 rokov. K tejto práci pristupovala systematicky a odborne, starostlivo sa venovala nielen zapisovaniu ľudových piesní a tanečných kompozícií, ale aj zapisovaniu, tiež nacvičovaniu detských hier. Od prvého roku učiteľského pôsobenia Máriu Miškovicovú zaujali práve detské hry. Často dávala žiakom za úlohu porozprávať sa doma s rodičmi a starými rodičmi o tom, ako sa hrávali, keď boli aj sami deťmi.

Absolvovala vyše 20 seminárov z oblasti folklóru, na ktorých neraz vystupovala aj v úlohe odbornej prednášateľky. Svoje odborné štúdie z oblasti slovenských ľudových tancov z Vojvodiny zverejňovala v publikáciách Zväzu hudobných spolkov Vojvodiny. Jej dlhodobá zberateľská a dokumentačná činnosť v tejto oblasti vyústila aj v podobe knižných vydaní, kde zverejnila výsledky svojich terénnych výskumov, v ktorých dopodrobna opísala naše folklórne dedičstvo: Detské hry (Akciová spoločnosť tlačiareň Kultúra, Báčsky Petrovec, 2003) a Slovenské ľudové tance (Báčsky Petrovec: Matica slovenská v Srbsku, 2014). Tieto publikácie sú zatiaľ jediné publikácie tohto druhu o vojvodinskom slovenskom tanečnom folklóre (okrem publikácie Milice Ilijin Slovenské tance vo Vojvodine, ktorá je však inak koncipovaná).

Prvú choreografiu detských ľudových hier na javisku prezentovala s detskou skupinou hložianskeho KOS Jednota roku 1983. Odvtedy sa ich vystriedali na desiatky – či tých detských alebo v prednese dospelých – a všetky mali jedno spoločné – pôvodný, čiže autentický vojvodinský materiál s minimálnou javiskovou štylizáciou. Neustále sa v tejto oblasti zdokonaľovala, a už desaťročia sa choreografi a umeleckí vedúci učia od nej a snažia sa nasledovať jej stopy. Asi niet väčšieho uznania, ako je byť vzorom početným nasledovateľom.

Za sústavnú priekopnícku a cieľavedomú prácu Mária Miškovicová získala množstvo uznaní, uvedieme iba niekoľko: Rad práce so strieborným vencom SFR Juhoslávie, Zlatý odznak Kultúrno-osvetového spoločenstva SR Srbska, chartu za rozvoj Obce Sombor, pamätný list Samuela Tešedíka, uznanie Obce Báčsky Petrovec, chartu KOS Jednota z Hložian, atď. Po tom, ako som jej telefonicky oznámila, že je laureátkou Pamätného listu Pro Cultura Slovaca, keďže sa nám pre jej narušený zdravotný stav žiaľ nedarí osobne stretnúť, úplne dojatá, že sme na ňu nezabudli a že si jej životné dielo mimoriadne vážime, uzavrela, že je toto jeden z najkrajších skutkov, akého sa vo svojom vysokom veku dožila – aby jej práca na poli zachovania a rozvíjania kultúry a tradícií vojvodinských Slovákov bola uznávaná a ocenená i v slovenskom dolnozemskom kontexte.

K deväťdesiatke, ktorú oslávila minulého novembra, blahoželáme jej aj Pamätným listom Pro Cultura Slovaca, ako znak hlbokej úcty a poklony k jej prínosu k zachovaniu a propagácii slovenskej dolnozemskej kultúry, umenia a tradícií a k jej obdivuhodnému celoživotnému dielu, ktoré už desaťročia prináša pôžitok generáciám slovenských folkloristov.

Ad multos annos, majstrová.

Danica Vŕbová

22. apríla 2025 – 31. júla 2025

Spoluzakladatelia a spoluorganizátori

festivalu slovenskej populárnej hudby Zlatý kľúč

vypisujú

V ý z v u

na tvorbu nových skladieb v žánri populárnej hudby

Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, Obec Báč, Miestne spoločenstvo Selenča, Združenie pre ochranu kultúry, tradície a umenia zo Selenče, KUS Jána Kollára zo Selenče a Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov ako spoluzakladatelia a spoluorganizátori Festivalu slovenskej populárnej hudby Zlatý kľúč vyzývajú skladateľov, upravovateľov, textárov a interpretov, aby svojou účasťou, teda tvorbou prispeli k zveľaďovaniu našej slovenskej hudobnej produkcie v rámci 44. ročníka tohto celomenšinového festivalu, ktorý sa uskutoční v tradičnom jesennom termíne bežného roka v Selenči.

Všeobecné podmienky účasti:

Záujemcovia môžu zasielať neobmedzený počet zatiaľ nezverejnených skladieb, ale iba tie najúspešnejšie postúpia do súťaže a získajú nárok na úpravu skladby a hudobnú postprodukciu. Skladby budú vo finálovom koncerte súťažiť o ceny za najlepšiu interpretáciu, text, ako aj o prvé, druhé a tretie miesto za skladbu.

• Texty skladieb a ich interpretácia majú byť v slovenskom jazyku;

• Súťažné skladby nemôžu byť komerčne vydané ani verejne predvedené pred dňom festivalu Zlatý kľúč;

• Trvanie skladby nemá presahovať dĺžku 4 minút;

• Festivalu sa môžu zúčastniť aj autori a interpreti z okolitých štátov (Rumunsko, Maďarsko, Chorvátsko) za uvedených podmienok, ale mimo súťaže;

• Autori skladieb sú povinní do 31. júla 2025 zaslať notový materiál s textom, prípadne návrh úpravy skladby (nie je záväzné, a môže byť aj na audiozázname) na adresu:

Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov

Arsu Teodorovića 11,

21 000 Nový Sad;

alebo na

e-mail: ustavprekulturu@gmail.com.

• Prihláška na festival musí obsahovať údaje o autorovi skladby (meno a priezvisko, adresu a telefónne číslo), meno a priezvisko autora textu a žiaduce je uviesť aj návrhy na autora úpravy skladby a interpreta.

Autori skladieb, ktoré budú zaradené do programu festivalu, budú môcť aktívne participovať na konečnej podobe piesní v spolupráci so zvoleným hudobným producentom.

Ďalšie informácie o festivale Zlatý kľúč získate na čísle 021 54 55 70 alebo na stránke www.slovackizavod.org.rs.

Vo veku nedožitých 94 rokov zomrel výtvarník a výtvarný pedagóg Jaroslav Šimovič.

Jaroslav Šimovič sa narodil 24. apríla 1931 v Kysáči. Detstvo trávil v Kysáči, Pivnici a Petrovci, kde začal navštevovať ľudovú školu u učiteľky Emy Kubányovej. Na jeho výtvarné nadanie upozornil ešte v škole Ján Čajak ml. Výtvarnícke formovanie Jaroslava Šimoviča pokračovalo na petrovskom Gymnáziu, najmä v rámci kresliarskeho krúžku vedeného Oľgou Garayovou Babylonovou a Viačeslavom Vovom Rovnevom. Jaroslav Šimovič už ako žiak gymnázia ilustroval časopis Sunac (16 čísel), ktorý sa dostal i na výstavu do Prahy. Ilustrácie poskytoval neskoršie i pre Hlas ľudu, Ľudový kalendár a časopis pre deti Naši pionieri. Roku 1953 pre Slovenské národné slávnosti vypracoval plagát, ktorý sa používal i v súčasnosti. Okrem toho omaľovával kulisy pre bábkové divadlo a vypracoval i početné plagáty pre petrovské kino, ktoré bolo v Šimovičovom dome na Širokej ulici.

V päťdesiatych rokoch sa prejavil aj ako výtvarný kritik na stranách časopisu Nový život. Prvú samostatnú výstavu svojich prác usporiadal v Petrovci roku 1954, keď zakončil Vyššiu pedagogickú školu (odbor kreslenie a matematika) v Novom Sade a začal pracovať na petrovskom Gymnáziu ako výtvarný pedagóg. Jeden rok strávil aj na Akadémii úžitkového umenia v Belehrade. Po vojenčine, roku 1957, sa stal výtvarným pedagógom v Základnej škole Branka Radičevića v Šíde a tam sa dôkladne oboznámil s výtvarným dielom Savu Šumanovića. Potom pracoval v Rume. Výtvarne sa vzdelával v ateliéri Karlavarisa. V Belehrade študoval tvorbu Peđu Milosavljevića a Mila Milunovića. Roku 1961 sa presťahoval do Nového Sadu. Pracoval v ZŠ Vasu Stajića, ZŠ Sonje Marinkovićovej a ZŠ Svetozara Markovića Tozu.

Od roku 1992 bol na dôchodku. Roku 1971 sa stal členom Združenia výtvarných umelcov Srbska (ULUS), respektíve Vojvodiny (ULUV). Od roku 1975 tvoril v svojom ateliéri na Petrovaradínskej pevnosti. Realizoval vyše 40 samostatných výstav (najpočetnejšie v Novom Sade). Samostatne vystavoval aj v Bratislave roku 1989. Okrem maliarstva sa zaoberal i tapisériou. Petrovaradínsky Ateliér 61 vypracoval zatiaľ päť jeho tapisérií. Za výtvarnú tvorbu sa mu dostalo viacero uznaní a cien, z ktorých uvedieme Cenu novosadského salónu (2000), renomovanej vojvodinskej výtvarnej manifestácie a Cenu Cyrila Kutlíka za životné dielo roku 2001.

Jaroslav Šimovič vo svojom ateliéri na Petrovaradínskej pevnosti vytváral jedinečný výtvarný svet. Jeho výtvarnú tvorbu charakterizuje vyhľadávanie námetov a tém v minulosti a v rôznych kultúrnych tradíciách. Svoju pozornosť v tvorbe často venoval gréckej a rímskej antike, egyptskej a iným starovekým civilizáciám, ale aj slovenskej historickej tradícii. V tvorbe Jaroslava Šimoviča teda nachádzame hodne historických reminiscencií interpretovaných vo svetle jeho svojráznej palety a emócie. Námety pre výtvarnú tvorbu Jaroslav Šimovič vyhľadával aj v literatúre Shakespeara, Goetheho, Turgeneva alebo Tolstého. Tiež sa vyskúšal v maliarskych cykloch tematicky sa zamerať na poľnohospodárstvo, šach… Tak z jeho maliarskej zahľadenosti do minulosti vznikali figurálne kompozície, portréty a veduty ako svojrázna individuálna výtvarná reflexia milénia poznačená jedinečným šimovičovským ovzduším obrazu.

Rozpoznateľnosť tvorby Jaroslava Šimoviča spočíva akurát v jeho jedinečnom vyblednutom, šedom kolorite, ktorý jeho výtvarný prejav podfarbuje akousi jemnosťou a snivou vzdušnosťou. Vo funkcii tej základnej emócie sú i jeho voľné pohyby štetcom pri štylizácii čiastočne redukovaných tvarov.

Jaroslav Šimovič takmer rovnako dlho a rovnako často siahal aj po abstraktnom výtvarnom prejave, zachovávajúc podstatné charakteristiky svojho umeleckého prejavu. Voľnejším pohybom štetca a dôsledný v kolorite zachovával základné ovzdušie, či nádych svojho výtvarného prejavu vytvárajúc svojrázny abstraktný výraz pôsobivých emócií. Zabehaná bipolarita výtvarného prejavu Jaroslava Šimoviča vyúsťuje v jednu cestu a nekonečné pátranie po ideálnom obraze.

Česť jeho pamiatke!

Zábery z jeho výstavy v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov z roku 2011 si môžete pozrieť tu.

Organizátori 31. Detského folklórneho festivalu Zlatá brána srdečne Vás pozývajú, aby ste aj tohto roku boli jeho súčasťou. Festival sa bude konať 22. júna 2025 v Kysáči.

Vyplnené prihlášky a fotografie súboru zašlite najneskoršie do 5. 5. 2025 na adresu:
Kultúrne centrum Kysáč (KC Kysáč)
DFF ZLATÁ BRÁNA
Slovenská 22
21211 Kysáč,
alebo na e-mail: kis.kysac@gmail.com.

Prihlášku na 31. DFF Zlatá brána si stiahnete tuná: Prihlaska na 31. DFF Zlata brana Kysac 22.06.2025, Prihlaska na 31. DFF Zlata brana Kysac 22.06.2025.

Takmer 15 novinárov, hlásateľov alebo moderátorov z radov vojvodinských Slovákov (Banátu, Báčky a Sriemu) malo možnosť zdokonaľovať sa na workshope MODER(N)OVANIE, ktorý sa konal v rámci medzinárodného Erasmus + vzdelávacieho projektu Biblio. Workshop sa uskutočnil 24. marca 2025 v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov v Novom Sade.

Účastníci workshopu MODER(N)OVANIE (foto: Vladimír Valentík)

Lektor Peter Cítenyi, moderátor a redaktor banskobystrického štúdia Slovenského rozhlasu a televízie, priniesol témy ako sú: príprava relácie a jej moderovanie, čítanie spravodajského textu, rozhovor s respondentom a moderovanie festivalov. Frekventantov oslovili najmä inovatívne postupy v práci novinárov, hlásateľov a moderátorov, ale rozprávali sa aj o tom, ako pripraviť živé vysielanie, ako zdynamizovať a zmodernizovať priebeh festivalu, resp. rozhovor s respondentom. Hovorilo sa aj o dôležitosti spolupráce autora programu, moderátora a respondenta, ako aj o tipoch ako spestriť program, keď je potrebné, aby bol v menšinovom prostredí dvojjazyčný. Účastníci sa veľa pýtali a získavali vedomosti z vyskúšaných metód v praxi.

Workshop organizoval Slovenský kultúrny klub v Srbsku v rámci medzinárodného Erasmus + vzdelávacieho projektu Inovácia vzdelávacích postupov ako prostriedok inklúzie príslušníkov minority – Biblio.

Lektor workshopu Peter Cítenyi, moderátor a redaktor banskobystrického štúdia Slovenského rozhlasu a televízie

Posledná, v poradí tretia konferencia Erasmus + projektu Biblio, ktorú organizuje Slovenský kultúrny klub v Srbsku, sa tiež konala 24. marca 2025 v Novom Sade. Jej témou boli osobnosti dolnozemských Slovákov a zúčastnili sa jej odborníci z Maďarska, Slovenska a Srbska, predovšetkým pedagógovia vysokých a stredných škôl, ale aj odborníci z iných oblastí kultúry dolnozemských Slovákov.

Účastníkov privítali Vladimír Valentík, predseda Slovenského kultúrneho klubu v Srbsku a Zuzana Drugová, koordinátorka projektu za Univerzitu Mateja Bela v Banskej Bystrici. Prítomných pozdravila aj Anna Speváková, riaditeľka Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov, inštitúcie, v ktorej sa konferencia konala.

Konferencia priniesla nové poznatky o Danielovi Brozmannovi, historikovi Michalovi Žilinskom, lexikografovi Štefanovi Jančovičovi, architektovi Michalovi Plavcovi, politikovi a národovcovi Jankovi Bulíkovi, učiteľovi Jánovi Jašovi, výtvarníčke Mire Brtkovej, novinároch Samovi Kolárovi a Anne Nemogovej Kolárovej. Významné osobnosti, o ktorých sa na našom území vôbec zatiaľ nehovorilo sú štúrovec a evanjelický kňaz Pavel Orgován z Kysáča a prvý školený etnograf vojvodinských Slovákov Svetozár Švehlák. Program doplnili príspevky Portréty osobností kultúrneho a spoločenského života vojvodinských Slovákov v zbierkovom fonde ÚKVS a neznáma insita z Kovačice na príklade Katky z obrazov Zuzany Chalupovej.

V záverečnej diskusii okrem iného odznelo, že by bolo dobre pripraviť zborník príspevkov z konferencie, hoci aj online verziu. Prítomní na konferencii, okrem darčekov s logom Biblio, dostali aj čerstvo vytlačený zborník Dejiny kultúry vojvodinských Slovákov – zborník prác z medzinárodnej konferencie v Báčskom Petrovci, ktorá sa konala 19. februára 2024 tiež v rámci uvedeného projektu. Zborník zostavili Katarína Mosnáková Bagľašová a Vladimír Valentík a jeho tlač finančne podporil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Text: Katarína Mosnáková Bagľašová, foto: D. Vŕbová

Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov spolu s ďalšími organizátormi festivalu vyzývajú folklórne súbory, spevácke skupiny a orchestre, aby sa zúčastnili 53. Folklórneho festivalu Tancuj, tancuj…

53. FFTT sa bude konať 14. júna 2025 v Hložanoch.

Kritériá festivalu:

– Právo účasti na festivale majú predstavitelia kultúrno-umeleckých spolkov (KUS), kultúrno-osvetových spolkov (KOS), domov kultúry (DK), miestnych odborov Matice slovenskej v Srbsku (MOMS), gymnázií a iných kultúrnych ustanovizní a spolkov, ktoré pestujú slovenský folklór.

– Právo účasti na Folklórnom festivale Tancuj, tancuj… majú súbory s nasledujúcimi zložkami: ženská spevácka skupina; dievčenská spevácka skupina, mužská spevácka skupina, chlapčenská spevácka skupina, miešaná spevácka skupina, ľudový orchester a tanečná skupina. Pri hodnotení všetkých zložiek sa uprednostňuje pôvodný slovenský vojvodinský materiál.

Súbory môžu na Folklórnom festivale Tancuj, tancuj… vystúpiť:

– maximálne s tromi speváckymi skupinami (spevácke skupiny sú povinné aspoň jednu časť výstupu interpretovať jednohlasne, s hudobným alebo bez hudobného sprievodu),

– s dvomi tanečnými skupinami, ak sú vekovo rozdielne: mladšia a staršia tanečná skupina, ak vystúpia v dvoch rozdielnych kategóriách tancov. Súbor, ktorý vystupuje so spracovaným zvykom alebo obyčajou, nemá právo na výstup s inou tanečnou skupinou,

– s orchestrom.

Trvanie jednotlivých vystúpení na Folklórnom festivale Tancuj, tancuj…:

– trvanie výstupu tanečných skupín je maximálne 6 minút,

– maximálne trvanie spracovaného zvyku alebo obyčaje je 12 minút,

– maximálna dĺžka vystúpenia speváckych skupín je 4 minúty,

– maximálna dĺžka vystúpenia orchestrov je 4 minúty.

– Súbory nemôžu dva roky za sebou účinkovať na festivale s tými istými vystúpeniami.

Účastníci festivalu sú povinní svoje vystúpenia zladiť s kritériami festivalu. V prípade, že sa účastníci nedodržia určených pravidiel účasti na festivale, odborná porota ich vystúpenie vyradí zo súťažnej časti festivalu.

Prosíme predstaviteľov ustanovizní, spolkov alebo združení, aby nám najneskoršie do 25. apríla 2025 zaslali vyplnenú písomnú prihlášku na festival a fotografie účinkujúcich skupín.

Prihláška na účasť musí byť v súlade s Pravidlami festivalu, ktoré si môžete naštudovať a stiahnuť tuná: Pravidlá FF TT-4-5, Pravidlá FF TT.

Písomné prihlášky treba zaslať na mailovú adresu ÚKVS – ustavprekulturu@gmail.com alebo poštou na adresu:

Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov

Ul. Arsu Teodorovića č. 11,

21 000 Nový Sad.

Prihláška na stiahnutie: Prihlaska-2025

Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, SKUS hrdinu Janka Čmelíka, Obec Stará Pazova a Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov vyzývajú detské divadelné súbory zo Srbska, aby sa prihlásili na 31. Prehliadku slovenskej detskej divadelnej tvorby 3 x Ď, ktorá sa uskutoční 6. a 7. júna 2025 v divadelnej sieni Strediska pre kultúru v Starej Pazove.

Lehota na prihlasovanie účasti trvá do 12. mája 2025.

Prehliadka aj tohto roku ponúkne všetkým účastníkom hodnotný sprievodný program a príležitosť na nové divadelné kamarátstva.

Vyplnené prihlášky treba zaslať na e-mail: ustavprekulturu@gmail.com alebo poštou na adresu:

Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov

Arsu Teodorovića 11

21 101 Nový Sad

s poznámkou: Prihláška na 3 x Ď.

Prihlášku na 31. Prehliadku slovenskej detskej divadelnej tvorby 3 x Ď si stiahnete tuná: prihlaska_3-X-D-2025