Slováci vo Vojvodine nemajú iba jeden typ tradičného ľudového odevu. Má ho každá dedina a to v niekoľkých rôznych podobách. V základe by sme ich mohli deliť na letný a zimný variant. Potom môže byť pracovný, či sviatočný, ale aj reprezentatívny, príležitostný, každodenný, na tanec… Môžeme ho ešte deliť aj podľa veku nositeľa, či obdobia, z ktorého pochádza. Čiže hneď na základe tohto môže mať každá dedina viacero variantov tradičných ľudových odevov, takzvaných krojov.

Jedna vec je však spoločná pri všetkých typoch tradičného ľudového odevu. Ľudia sa snažili byť pekne oblečení, bez ohľadu na to, či boli gazdovia, alebo chudoba. Boli vždy upravení, zapásaní, pozapínaní, mali upravené účesy a mali všetky prvky a detaily, ktoré sa týkali lokálneho prostredia, čím sa vlastne odlišovali od iných. Pri mužskom odeve je to obuv, nohavice, košeľa (zapásaná), prusľak a kalap. Tieto prvky patria neodmysliteľne k sebe a iba vo výnimočných prípadoch by sa mali mládenci či muži inak obliekať. Samozrejme, pri širokých bielych gatách a bielej pracovnej košeli je iný princíp. Košeľa môže byť aj vykasaná, rukávy zahrnuté po lakte a dokonca aj bez prusľaku. Ale rovnaký odev z bielych gatí môže byť aj sviatočný. Vytvárajú ho doplnky a detaily, ako sú napríklad sviatočná keteňa, prusľak, ručníčok, gombíky, šatka okolo krku a podobne.

V ženskom variante sú odevné prvky lepšie zachované, akurát je potrebné poznamenať, že dievky a ženy dávali v minulosti veľký dôraz na úpravu hlavy. Vždy sa dbalo na účes, ako aj na pokrývku hlavy. Tieto veci podliehali módnym trendom a aj podľa toho, ako je hlava upravená, by sa mohlo definovať približné časové rozpätie, podľa ktorého sa oblieka. Vydaté ženy mali vždy čepiec a ručník na hlave, a v určitom období aj dievky nosievali vždy ručňíke. Okrem toho, bolo aj niekoľko tradičných typov viazania vrkočov. Pri sviatočných a parádnych odevoch bolo obliekanie zložitejšie a náročnejšie. Tak oblečené ženy sa menej hýbali a dbali na to, aby sa im sukne nenarušili a nezašpinili. Pri každodenných sukniach mali určitú voľnosť a najmä pri tých, čo nosili na tanec, mali aj určitý komfort.

Aj v súčasnosti je pre tanečníkov potrebné zabezpečiť pohodlie a bolo by dobre, aby sa najmä dievky cítili príjemne na javisku a počas vystúpenia. Pre scénické použitie je občas potrebné prispôsobiť tradičný ľudový odev na to, aby to bol vlastne kostým, v ktorom je možné adekvátne sa hýbať a tancovať. Niekedy je možné upraviť kostýmy podľa historických udalostí z daného obdobia, čo však nemusí byť vždy jednoduché, keď zoberieme do úvahy množstvo detailov.

Na 51. ročníku festivalu Tancuj, tancuj… v Hložanoch boli, z hľadiska ľudového odevu, zvlášť hodnotené spevácke skupiny, ľudové orchestre a tanečné skupiny.

Ľudové orchestre sú zvyčajne súčasťou folklórnych skupín a súborov. Je zvykom a vítané, aby muzikanti na javisku boli oblečení do krojov. Dievky muzikantky majú na tomto ročníku jednoznačne pochvalu, pretože sa snažia dodržať čo najviac elementov ľudového odevu. V prípade mužov sa to až tak jednoznačne nemôže povedať.

Pri speváckych skupinách často hráva iba jeden muzikant na harmonike. Zvyknú byť iba čiastočne v ľudovom odeve, čiže v moderných štofových čiernych nohaviciach a v košeli s predkom (bez prusľaka, kalapa…). V posledných rokoch sa muzikanti často striedajú a kombinujú medzi viacerými súbormi, takže nie sú unifikovaní so speváckou skupinou, čo nepredstavuje problém, pokiaľ nie sú v civile so slnečnými okuliarmi na hlave, ako bolo videné na javisku.

Pochvalu za dlhodobú snahu si zaslúžili súbory, ktoré majú často aj svoje veľké orchestre a sú aj krojovo oblečení podobne ako tanečníci. Po dôkladnejšej analýze tohto 51. ročníka festivalu Tancuj, tancuj… všeobecne však platí, že muzikanti sú oblečení iba v košeli s predkom a v čiernych nohaviciach, čo je iba symbolická čiastka tradičného ľudového odevu. Chýbajú rôzne súčasti odevu, odevné doplnky a detaily, ako sú napríklad prusľak, kabátik, ručňíčok, okrasné gombíky, sviatočná keteňa, šatka okolo krku a podobne.

Pri speváckych skupinách je možnosť predviesť krásu a pestrosť tradičných ľudových odevov v plnej paráde. Môžu sa tu prezentovať bohaté a slávnostné, najmä ženské odevy, v ktorých sa ináč netancovalo. Sviatočné sukne boli príliš drahé na to, aby sa dievky v nich vykrúcali a tancovali, dbalo sa na to, aby sa nepoškodili a nezašpinili.

Rôznosť a pestrosť ženských sukní sa podarilo prezentovať dievčenskej speváckej skupine FS Petrovčan, YMCA z Báčskeho Petrovca. Predpokladáme, že samotné speváčky pochádzajú, alebo predstavujú rôzne dediny, tak sa aj každá inak obliekla a odvážne ukázali, že aj v rôznosti môže byť predvedený jeden spoločný výstup.

Podobným princípom sa riadila aj ženská spevácka skupina z Erdevíka. Tu bolo vidno vynaloženú námahu, že boli popreberané sukne v skriniach starých materí. Z jednej dediny štrnásť speváčok, a každá inak oblečená, čo predstavuje bohatosť, krásu a rôznosť jednej dediny. Staršie ženy mali aj vhodne upravené hlavy s čepcom a ručníkom.

Ženská spevácka skupina Kultúrneho centra Kysáč výborne ukázala, ako sa hrdo nosia každodenné sukne – šifónke (svetľje, čevenje, bobavje a miškovcovke), v prípade dospelejších žien. To, že nejde o dievky, je vystihnuté čepcami a ručníkmi, ako aj dlhšími sukňami. Sukne boli dlhé, viacej popod koleno, ako je v súčasnosti zvykom, keď sú sukne krátke až ponad kolená. Takýto jav v minulosti nemohol byť nijako akceptovaný.

Mládenci z Lugu boli jednou z mála skupín, ktoré mali všetky elementy ľudového odevu (kalap, košeľu s predkom, prusľak, nohavice a čižmy). Do výrazu pekne prišli rôznofarebné košele s predkom, ako to bolo i v minulosti (nie iba modré).

Podobne pozitívnym dojmom zapôsobila aj mužská spevácka skupina z Aradáča, ktorá okrem výborného spevu vynaložila snahu aj na dodržanie noriem pri výbere odevu.

Hložianska mužská spevácka skupina má pekné, rovnaké kroje zo začiatku 20. storočia, ktoré sú celkovo zosúladené a robené podľa pôvodného hložianského mužského odevu. K tomu sú i kalapy, ktoré časovo patria do obdobia konca 19. storočia.

Pri výbere obuvi u chlapov by som do budúcnosti namiesto čižiem skôr odporúčal topánky (cipele), bačkory, alebo zepke, prípadne papuče, ktoré v minulosti boli považované za slávnostnú obuv. Čižmy mávali ľudia vo Vojvodine vo vlastníctve iba veľmi zriedkavo, čiže iba veľkí gazdovia. Bola to výlučne zimná obuv, ktorá sa napríklad občas vypožičiavala ženíchom na svadbu.

V tanečnej časti by som chcel vyzdvihnúť snahu seniorskej tanečnej skupine KUS Zvolen z Kulpína, ktorá nebola v rámci súťaže. Rôznosť pri ženských a mužských odevoch a kombinovanie civilných prvkov so staršími a novšími predstavuje reálnu situáciu v tradičnom odeve z obdobia polovice 20. storočia. Pri mužskom variante odevu bielych širokých gatí a bielej košeli použili aj šatku okolo krku, čo bolo bežné u mužov do polovice 20. storočia. Táto mohla byť v rôznych farbách. Takýto štýl odievania môžeme považovať za niečo najbližšie tomu, čo bolo autentické v 20. storočí. Následnou analýzou starých fotografií a výberom konkrétnych odevných prvkov a detailov sa môžeme priblížiť bližšie k obdobiu, v ktorom sa tanec odohráva.

Súbory boli hodnotené ako jednotlivé skupiny (nie celé súbory) pri prednese hudobných, speváckych a tanečných čísel. Odmenené boli tri konkrétne skupiny s rovnocennými cenami pre ľudový odev.

SKOS Erdevík zapôsobil výborným dojmom aj v ženskej aj v mužskej speváckej skupine. Oba kolektívy mali úplné a autentické ľudové odevy. Ženy mali rôzne sukne, aj viac aj menej sviatočné, použité pôvodné z ich dediny, a k tomu aj vhodnú obuv a adekvátne upravené hlavy podľa veku. Muži mali rôzne a pritom vhodne skombinované kompletné odevné súčiastky. Všetci mali kalapy, prusľaky, košele s predkom, nohavice, dokonca niektorí aj keteňu, a na nohách kapce, zepke, papuče a bačkory.

SKUS Slnečnica z Padiny predviedla rôznorodosť a pestrosť tradičného ľudového odevu vo všetkých zložkách. Vhodne boli oblečení tanečníci, speváci, muzikanti s pomocnými spevákmi. Citeľný bol dôraz na výber a kombinovanie jednotlivých detailov.

SKUS Pivnica a ich Folklórny súbor V pivnickom poli patria medzi súbory, ktoré dlhodobo a úspešne dodržujú zachované prvky v tradičnom ľudovom odeve. Tentokrát prekvapili úplne inými krojmi, ako zvyknú predvádzať, a vyšli zo svojich tradičných rámcov. Svoje „nové“, čiže staré odevy zo skríň starých materí ožili a predviedli na javisku v plnej paráde.

Z hľadiska časovej línie, ženské tradičné odevy na tomto ročníku festivalu by sme mohli zaradiť do obdobia 60. a 70. rokov 20. storočia. Tomuto nasvedčuje najmä dĺžka (krátkosť) sukní a absencia čepcov a ručníkov na hlave. Pokrývku hlavy v minulosti vydaté ženy nosili povinne, ale ich zväčša mali aj dievky. Ak by sme chceli k tomuto pridať reálny mužský odev, ktorý sa v tom období nosil, tak by to bol civilný oblek, alebo štofové nohavice a konfekčná košeľa, prípadne tradičná s vyšívaným predkom (nie iba modrá). K tomu prusľak, sako alebo kabátik, kalap, alebo čiapka a topánky, nie čižmy.

Tradičný mužský odev sa postupne prestal nosievať začiatkom 20. storočia a predtým mal trochu inú podobu. Z písaných zdrojov máme záznamy o dvoch základných typoch, ktoré sa nosievali aj v polovici 19. storočia, a miestami až do polovice 20. storočia. Takéto prvky môžeme nájsť pri dôkladnom pozorovaní aj na archívnych fotografiách, najmä u starších mužoch. Každý z odevných prvkov podliehal módnym trendom a sa menil.

Napríklad staršie kalapy, boli okrúhle na hornej časti a mali širokú strechu. Postupne sa nosievali vyššie, podobné cylindrom, neskôr im stred z hora zatláčali dovnútra, kým nemali na prednej časti špic a užšiu strechu, ako mestské klobúky. V zime sa nosievali aj kožušinové čapke (nevolali ich šubary). Od začiatku 20. storočia sa začali nosievať aj šité plátnové kačkety zo širmou.

Košele s vyšívaným predkom sa začali intenzívne nosievať v období rozpadu Rakúsko-Uhorska. Najväčší rozmach mali do polovice 20. storočia. Boli rôznych farieb a neboli iba modré. Často sa nosili v kombinácii s civilným oblekom. Starší typ košieľ bola čistá biela košeľa so zámikami, takzvaného panónskeho typu. Bola rozšírená skôr podľa geografického územia a nemala špeciálne národnostné prvky. Pracovné košele boli tkané z hrubšieho konopného plátna, a sviatočnejšie z jemnejšieho, prípadne kombinovaného s bavlnou. Aby si ľudia menej špinili golier, nosievali okolo krku uviazanú šatku. Šatky bývali rôznych farieb z farbiarskeho plátna. Najčastejšie však červená, prípadne čierna a modrá. Modrotlačové plátno sa tiež používalo aj na tenké košele, aj keď túto oblasť zatiaľ nemáme dostatočne preskúmanú.

Na košeli sa vždy nosieval prusľak. Výnimka bola pri žatve, alebo pri vysokých teplotách, pri práci v poli. Prusľaky boli rôznych strihov a mali rôzne okrasy. Najčastejšie vo forme drobných ozdôb zo šujtášov, alebo to boli veľké guľaté gombíky (guľigáše), ktoré sa zapínali na obe strany.

Nohavice poznáme dvojaké – široké a úzke. Široké, biele, z konopného plátna sú tzv. gaty. Gaty mohli byť najčastejšie troj-, štvor- a šesťpolové. Dvojpolové sa nosili v zime priamo na telo a boli ako spodné, na ktoré sa obliekli ešte ďalšie. Na tieto gaty sa nosila keteňa, ktorá chránila nohavice pred zašpinením. Mohla byť pracovná alebo sviatočná. Boli rovného strihu, nie s fodrou na spodnej časti. Úzke nohavice boli z kúpenského plátna tmavej farby. Starší typ mal na prednej strane kešeňu do ktorej išiel opasok a novšie už mali rozparok so zipsom, alebo gombíkmi. Mali rovný strih, ale sa občas vyskytovali aj jazdecké nohavice s rozšírenou stehennou časťou, tzv. rajtky. V Banáte boli aj nohavice z bieleho filcu.

Obuv bola v minulosti jednoduchá a v lete ľudia chodili často bosí. Nosievali najčastejšie bačkory, alebo zepke, prípadne papuče, ktoré boli za slávnostnú obuv. Začiatkom 20. storočia sa už často nosievali kúpenské topánky (cipeľe). Čižmy mávali ľudia vo Vojvodine vo vlastníctve iba veľmi zriedkavo, obyčajne iba veľkí gazdovia. Bola to výlučne zimná obuv. Ostarní mali v zime vnútri zepke, ktoré pri odchode von, obúvali do drvených cokuľí.

K tomu by som ešte mohol spomenúť ďalšie doplnky a detaily, ako sú napríklad ľevešťoke, saká, kabátiky, kacabajke, bundy,… a tak…

Mgr. Marijan Pavlov, etnológ