Juraj Rohoň

veršovec a evanjelický kňaz

15. augusta 1773 – 22. októbra 1831 )

Veršovec a evanjelický kňaz Juraj Rohoň sa narodil 15. augusta 1773 v turčianskom Hornom Kalníku, neďaleko Martina na Slovensku. Pochádzal z roľnickej rodiny Juraja Rohoňa a Zuzany, rod. Madázovej. Do základnej cirkevnej školy chodil pravdepodobne v Hornom Jasene alebo v Dolnom Kalníku, zatiaľ čo prvú triedu evanjelického artikulárneho gymnázia vychodil v Necpaloch. Roku 1786 odišiel na školenie do Banskej Štiavnice, kde zakončil gramatiku, syntax a rétoriku.

Na odporúčanie štiavnického profesora Michala Járošiho (ktorému v rokoch 1791 a 1798 venoval svoju po rade druhú atretiu básnickú bibliofíliu) a kysáčskeho farára Františka Jesenského v auguste 1795 prišiel do Petrovca, kde sa v rodine tamojšieho farára Ondreja Stehlu stal vychovávateľom jeho syna Jána (ktorý si neskôr zobral jeho sestru za ženu). Odtiaľ 17. septembra 1796 odišiel za učiteľa do Kulpína, kde na slovenskej ľudovej škole pobudol do 16. júna 1801. Tam vykonával aj mnohé cirkevné povinnosti a bol aj účtovníkom u baróna Josipa Brnjakovića, árendátora tamojšieho Stratimirovićovského panstva. Vo Zvolene 20. júna 1801 zložil kandidátsku skúšku a bol ordinovaný za evanjelického kňaza. Už 12. júla 1801 bol uvedený do kňazského úradu v Hložanoch. Tam sa roku 1827 stal seniorom báčansko-sriemskeho seniorátu a tam spolu s Michalom Godrom a Pavlom Jozefom Šafárikom roku 1829 založil čitateľskú spoločnosť Sociatas slavica, ktorá však po Rohoňovej smrti, Godrovom odchode do Pešti (27. októbra 1831) a Šafárikovom odchode do Prahy (6. apríla 1833) zanikla.

Rohoň zomrel na choleru 22. októbra 1831 v Hložanoch. Bol ženatý, mal synov Juraja, učiteľa (zomrel roku 1838), a Jána, evanj. farára, i dcéru Karolínu (neskôr vydatú za Daniela Abafiho, matku spisovateľa Leopolda Branislava Abafiho). Rohoňov vnuk (Jurajov syn) Ferdinand (1823 — 1884) bol náboženský spisovateľ, hudobný skladateľ a učiteľ, zatiaľ čo jeho pravnuk (Ferdinandov syn) Jozef Viktor Rohoň (1845 — 1923) bol priekopník slovenského vojvodinského ochotníckeho divadelníctva a neskôr lekár, paleontológ a univerzitný profesor na Karlovej univerzite v Prahe. Rohoňov pravnuk Ján Bohuslav Abafi (1855 – 1905) bol publicista a evanjelický farár a Rohoňova pravnučka Jarmila Abafiová (1858 – 1932) bola vydatá za spisovateľa a publicistu Michala Bodického (1852 – 1935). Rohoňovi prapravnuci Branko a Janko Abafiovci (synovia Dr. Cyrila Abafiho) zahynuli v druhej svetovej vojne ako poprední srbskí revolucionári.

Jurajovi Rohoňovi vyšli nasledovné diela vo veršoch: Chvála Slováků (1791), Ode in honorem […] Michaeli Járossy [Pieseň na počesť narodenín Michala Járošiho…] (1791), Když školy evanjelické šťávnické P. Rektor Mich. Járossy památku jména svého sobě pripomínal (1798), Kratochvílné zpěvy, pro mládež rolníckou (1829) a Lessus quo Spect. condam Dnae Josephae natae Tököly […] [Nárek, ktorým je oplakaná roku 1815 predčasná smrť Jozefíny, rodenej Tököly, vydatej za Stratimirovića v Kulpíne] (1815).

V posledných rokoch 18. storočia zostavil prvú chrestomatiu slovenskej vojvodinskej poézie pod názvom Kratochvílne písně pro hospodárskou mládež, ktorá sa v rukopise zachovala v pozostalosti Juraja Ribaya. Rohoňovu báseň Chvála Slovaků zaradil roku 1822 Ján Čaplovič do knihy Slovenské verše. Desať textov z Rohoňovej rukopisnej zbierky slovenských ľudových piesní Starodávne zpěvy lidu slovenského v Uhrách Ján Kollár zaradil do svojich Národných zpievaniek (Rohoň mu ju poskytol roku 1827; v tejto zbierke však bolo aj niekoľko originálnych Rohoňových básní). O uverejnenie jeho latinskej veršovanej obrany (napísanej v elegickom distihu ešte v roku 1795 ako odpoveď na román Etelka Karjelben Andrása Dugonitsa) Palma, quam Dugonics similisque Magyari Slaviae eripere attentarunt, vidicata [Obhájené zásluhy, ktoré sa Slovanom odňať snažili Dugonics a jemu podobní Maďari] sa roku 1832 v Záhrebe pričinil Ljudevit Gaj a vydal Fran Zupan (roku 1834, a roku 1848 bola zaradená aj do knihy Der Magyarismus in Ungarn Mateja Šuhajdu; do slovenčiny však bola preložená len v podobe prózy až v zbierke národných obrán O reč a národ Jána V. Ormisa roku 1973). Rohoňova Píseň R. P. 1797. pri posvěcení a R. P. 1897 pri storoční památce posvěcení chrámu kysáčského zpívaná vyšla doteraz v štyroch vydaniach (1897, bez udania roka, 1910 a 1997).

V roku 1993 začali v útlych zväzkoch vychádzať jeho Zobrané spisy: doteraz vyšiel 1. zväzok (Chvála Slováků, 1993), 12. zväzok (Probuzení národu slovanského v Uhřích k srdnatému uchopění zbraně proti Francouzům, 1996) a 4. zväzok (Píseň ku posvěcení chrámů božích v Hložanoch a Petrovci, 1997). Rohoňove príležitostné cirkevné básne a iné spisy sa zachovali v cirkevnej kronike na hložianskej evanjelickej fare.

Víťazoslav Hronec