spisovateľ
Paľo Bohuš
( 24. apríla 1921 - 21. septembra 1997 )

Paľo Bohuš, vlastným menom Pavel Sabo narodil sa 24. apríla 1921 v Báčskom Petrovci. Bol popredný básnik slovenskej menšiny v Srbsku (vtedajšej Juhoslávii) a známy esejista.

Maturoval na slov. gymnáziu v Petrovci a 1941 - 44 študoval medicínu na lekárskej fakulte v Szegede, 1945 prešiel na Lekársku fakultu UK v Bratislave, kde štúdium v roku 1950 ukončil. Zamestnal sa ako sekundárny lekár vo Vyšných Hágoch, no v júli 1950 bol ako juhoslovanský občan obžalovaný z velezrady a odsúdený do väzenia. Vo väzení (Leopoldov, Ilava), kde ťažko ochorel na pľúcnu tuberkulózu, strávil päť rokov. Do Juhoslávie sa vrátil 1955 a pracoval ako lekár (Surdulica, Sokobanja, Nova Varoš) do 1973, kedy odišiel do dôchodku a presťahoval sa do rodiska.

Prvé básne uverejnil v roku 1939. V prvej básnickej zbierke Život a brázdy (1943) v znamení symbolistickej poetiky hovorí o pripútanosti človeka - roľníka k brázdam na rovine. Po vojne v slovenských periodikách v Juhoslávii uverejnil rukoväť' básnických svedectiev o tragických vojnových udalostiach. Po väzením vynútenom odmlčaní sa k poézii vrátil v druhej polovici 50. rokov. Naplno sa však básnicky rozvravel od 70. rokov, keď mu vychádzajú básnické zbierky Predsa koľaj (1971), Hviezdne proso (1972), Časom dôjdeme (1974), po srbskýŽivot, unapred doživotan (1977, vo vlastnom preklade do slovenčiny pod názvom Listovanie v morušových listoch, 1985), Nikam a spät' (1989), Triumfálny postrek (1990), Tretia strana mince (1993), Jednosmerný rebrík (1996).

Jeho poéziou sa tiahnu dva paralelné prúdy: prúd idylických a prúd ironických pomenovaní. Idylické pomenovania pramenia predovšetkým z tematicko-motivickej zásobárne rodiska v širšom význame ako panónskeho duchovného priestoru.

Bohuš vedome zidealizoval zemepisné a duchovné priestory svojho detstva a mladosti, čo je vlastne len prvým stupňom v mýtizácii spoznaného sveta. V tomto zmysle jeho poéziu možno chápať ako vrcholný prejav panónskeho archetypu v slovenskej dolnozemskej literatúre. Prúd ironických pomenovaní v Bohušovej tvorbe je prejavom trpkej životnej skúsenosti a existenčných situácií ,,triumfálneho postrku”. Jeho irónia sa dotýka predovšetkým poklesnutých mravných hodnôt a pôsobí ako výstraha.

Životné poznanie, radostné i trpké, sa v básňach najčastejšie prejavuje v gnómickej podobe. V úzkom spojení s poéziou vznikali aj jeho lyrické Eseje v ktorých s porozumením hovorí o jednotlivých spisovateľoch a literárnych javoch.

Zomrel 21. septembra 1997  v Sriemskej Kamenici.

Reference:

Slovník slovenských spisovateľov. Kolektív autorov pod vedením Valéra Mikulu, 2. vyd. Bratislava: Kaligram a Ústav slovenskej literatúry 2005. s. 98-99.

Víťazoslav Hronec, translation: Andrew Ušjak