Prvá povojnová uverejnená básnická zbierka vojvodinských Slovákov bol zborník mladých básnikov Do nových dní (1950), v ktorom svoje angažované a ideológiou zaťažené básne uverejnila veľká väčšina vtedajších básnikov (J.Mučaji, P.Bohuš, A. Ferko, J. Labáth, M. Babinka…). V tomto období tiež vyšla kniha začiatočníckej poézie mladého básnika Pavla Mučajiho (1929), Bojujúce srdce (1952), ako aj jediná zbierka básní Andreja Ferka (1925) Okovaná krv (1954), ktorá aj napriek tomu, že bola vybudovaná na základoch vtedy už anachronickej symbolistickej poetiky, prinášala básne silného expresívného náboja.

Výraznejší predel v slovenskej vojvodinskej poézii spôsobila prvá básnická zbierka Jána Labátha (1926) Slnečné hodiny (1958), ktorá sa niesla v znamení impresionistického pansenzualizmu a v nejednom ohľade anticipovala nielen vývin poézie tohto autora, ale aj vývin poézie vojvodinských Slovákov v druhej polovici 20. storočia. Básnická tvorba Jána Labátha vyvrcholila v zbierke Jesenná krajina (1970) a jeho neskoršia tvorba už nedosahovala sviežosť a sugestívnosť básní z konca 50. a zo 60. rokov minulého storočia.

V 60. rokoch sa naplno realizovala aj básnická tvorba Michala Babinku (1927-1974). Inšpirovaný symbolizmom, poetizmom a nadrealizmom tento básnik sa dopracoval k originálnemu básnickému prehovoru, ktorý bol založený na bohatej obrazotvornosti a nehatenej asociačnosti a zameraný na zobrazenie tých najzávažnejších existenčných situácií človeka. Vvyvrcholilo to najmä v jeho najkomplexnejšom diele, v básnickej skladbe Príchodzí sa nevracajú, v ktorej sú veľmi sugestívne evokované nielen existencialistické pocity smútku, skľúčenosti a absurdity ale aj vitalizmu a filantropie.

Aj mladší básnici, ktorí do literatúry vstupujú v 60. rokoch minulého storočia (Juraj Tušiak, Viera Benková, Víťazoslav Hronec...) sa čiastočne napájajú na poetické ovzdušie vytvorené Labáthovou, Babinkovou a Bohušovou básnickou tvorbou, no pritom sa zároveň aj usilujú, zastihnutú situáciu tvorivo prehodnocovať a meniť.

Svoju začiatočnícku, vo väčšine ľúbostnú poéziu Viera Benková (1939) začala písať inšpirovaná básnickým senzualizmom (Májový ošiaľ, 1966), aby neskoršie, pod vplyvom súdobých tendencií v slovenskej a v srbskej literatúre, existenčnú situáciu svojho básnického subjektu čoraz viacej posúvala do komplexnejších a univerzálnejších polôh. Prejavilo sa to najmä v zbierkach Obrady (1971) a  Koráb istoty (1975). Druhou svojou časťou, predovšetkým v zbierke Heroica Slovaca (1997), Benkovej básnická tvorba však inklinovala k bohušovskej poetike, pre ktorú je príznačné úsilie podať univerzálny či mýtický obraz ľudskej existencie v konkrétnom (vojvodinskom) prostredí.

Z vývinového aspektu, najradikálnejší a zároveň aj najvýznamnejší v tomto období bol Víťazoslav Hronec (1944), ktorý svojou básnickou tvorbou poéziu vojvodinských Slovákov naplno napojil na súdobé svetové literárne tendencie. V tom zmysle je dôležitá najmä jeho zbierka Hranica (1981), v ktorej sa tento básnik pokúsil podnety zo srbského (tzv. poézia klasickej inšpirácie) a slovenského literárneho kontextu (tzv. senzualizmus) tvorivo zlúčiť do poézie, ktorá by svojou komplexnou štruktúrou evokovala tie najpodstatnejšie existenčné situácie a problémy človeka. Takúto „neosobnú“, v podstate neosymbolistickú poetiku budovanú na modernistických postulátoch univerzalizácie a totalizácie, polovicou 70. rokov Hronec opúšťa a v pôvodne po srbsky napísanej zbierke Mlin za kafu (1984, slovenský preklad Uhol posunu,1987) básnický prehovor tohto autora je už „postmoderne“ individualizovaný, konkretizovaný a depoetizovaný.

S poéziou depoetizovaného výrazu naplno korešponduje aj väčšia časť básnickej tvorby generácie, ktorá začala tvoriť v druhej polovici 70. rokov a do ktorej patria básnici Miroslav Demák, Miroslav Dudok, Zlatko Benka, Michal Ďuga, Jozef Klátik a Jaroslav Supek.

Najstarší básnik z tejto generácie, Miroslav Demák (1949), jednou časťou svojej rozsahom neveľkej básnickej tvorby nadväzoval na tzv. klasicizujúcu poéziu, zatiaľ čo sa tou druhou časťou napájal aj na poéziu, ktorú podmiečne možno označiť ako postmodernú.

Podobnú tendenciu nachádzame aj v básnickej tvorbe Miroslava Dudka (1952), ktorý po prvý krát do slovenskej vojvodinskej poézii vnáša mestkú senzibilitu maxímalne skonkretizovaného a depoetizovaného výrazu (Ruberoid, 1984). Neskoršie tento básnik vo svojej poézii využíva aj typické postmoderné techniky, akými sú napríklad irónia, slovná hra, intertextualita...

Na začiatku svojej tvorby Michal Ďuga (1951) sa predovšetkým usiloval básnicky rozanalyzovať niektoré hraničné existenčné situácie v kontexte univerzálnych, mytologických modeloch (Spiace motýle, 1976), zatiaľ čo sa jeho neskorší básnický prehovor čoraz viacej konkretizoval, profanizoval, scivílňoval a ironizoval (Výklad snov, 2008).

Najplodnejší v tejto generácii je Zlatko Benka (1951), ktorý si vybudoval originálny básnický prehovor, prakticky nezávislý od predchodcov a súčasníkov; je to však v podstate neosymbolistická poézia (Oceán, 1984; Íl 2001) s relatívne kompaktnou a permanentne sa opakujúcou sústavou symbólov a existenčných situácií, za pomoci ktorých sa tento básnik usiluje nielen uchopiť podstatu existencie, ale aj vyriešiť problémy, ktoré tú existenciu ohrozujú.

Experimentálna poézia Jozefa Klátika (1949) a Jaroslava Supeka (1952) sa len jednou časťou napája na kontext „klasickej“, čiže verbálnej poézie, zatiaľ čo sa tou druhou, v podstate väčšou časťou, už pohybuje v iných umeleckých oblastiach.

V poslednom desaťročí minulého storočia, do slovenskej vojvodinskej literatúry vstúpila aj básnická generácia (tzv. Generácia X), do ktorej patria Martin Prebudila (1960), Ján Salčák (1961), Ladislav Čáni (1961) a Katarína Hricová (1967). Poézia najstaršieho z nich Martina Prebudilu je poznačená typickým beatnickým revoltom (Horeznačky, 1992), avšak spod prvoplánového hlučného obalu tejto poézie presvitá básnický prehovor precitliveného a v súčasnom svete neprispôsobeného človeka (Namiesto kodicilu, 2001). Podobne koncipovaná je aj poézia Jána Salčáka (Pohnuté svety, 1988), zatiaľ čo si básnický subjekt Ladislava Čániho (Zánik chrámu, 1997, Kameň na dlani, 2005) namiesto hluku už volí subtílnejší prejav nesúhlasu poznačený iróniou a miestami až hryzavým sarkazmom. Avšak pre týchto básnikov je spoločná najmä typická postmoderná vyčerpanosť, zneistenosť a pochybovačnosť vyusťujúca niekedy v totálnu rezignáciu. Táto bezmocnosť človeka v súčasnej spoločnosti je veľmi sugestívne zobrazená v básnickej tvorbe Kataríny Hricovej, zvlášť v jej zdôrazňovaní tragiky ľudského údelu (Motýľ v klietke, 2004) vnímaného ako permanentný životný spád (Voľným pádom, 1997).