Profesor Jaroslav Čukan je slovenský etnológ a kulturológ, ktorý veľkú časť svojej bádateľskej kariéry venoval Slovákom žijúcim v zahraničí, zvlášť na Dolnej zemi. Na stopy jeho práce môžeme naraziť v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku aj Chorvátsku.

Jaroslav Čukan sa narodil 13. októbra 1954 v Hruboňove, neďaleko Nových Sadov v okrese Nitra, no časť rodiny z otcovej strany pochádzala z lazu Novina pri Kšinnej (okres Bánovce nad Bebravou). Otec bol učiteľ, mama úradníčka v štátnom závode. Základnú školu vychodil v Nových Sadoch, pokračoval v štúdiu na Gymnáziu Párovská v Nitre (1970 – 1974), následne vyštudoval národopis na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1974 – 1978).

V pracovnej sfére jeho prvé kroky viedli do Národopisného múzea v Liptovskom Hrádku, kde pôsobil ako odborný pracovník – muzeológ v rokoch 1978 – 1983. Nové príležitosti mu priniesla pracovná pozícia vedúceho oddelenia vedeckého výskumu v Etnografickom ústave SNM v Martine, ktorú vykonával v rokoch 1983 – 1991. V Liptovskom Hrádku aj Martine pripravil množstvo výstav, no aj umeleckých programov v rámci folklórnych festivalov vo Východnej a Detve. Niekoľko rokov pôsobil aj ako člen ochotníckeho divadla a speváckeho zboru v Liptovskom Hrádku. Práve prostredníctvom družobných kontaktov Hrádočanov s Erdevíčanmi prvýkrát pričuchol ku krajanskej kultúre vo Vojvodine. V roku 1988 obhájil kandidátsku prácu na Univerzite Komenského v Bratislave.

Ďalší pracovný život ho priviedol do Nitry, kde sa stal v roku 1991 vysokoškolským pedagógom a spoluzaložil Katedru folkloristiky a regionalistiky. V roku 1995 bol habilitovaný za docenta v odbore etnografia. V roku 2002 bol prezidentom Slovenskej republiky Rudolfom Schusterom vymenovaný za profesora v odbore folkloristika. Medzi habilitačným a inauguračným konaním stihol v roku 1999 založiť novú Katedru manažmentu kultúry a turizmu, ktorú viedol až do roku 2016 (študijný program riadenie kultúry a turizmu sa vyučoval už od roku 1998). Od tohto obdobia pôsobí na pracovisku ako profesor a garant študijného programu.

Jaroslav Čukan realizoval desiatky výskumných aktivít na Slovensku, v slovenskom zahraničí aj v ďalekej Sýrii (mimochodom, v Rakke natrafil na komunitu Sloveniek, ktoré sa vydali za Sýrčanov študujúcich v bývalom Československu, a napísal o nich štúdiu). Neprešľapoval na mieste ani minútu, vždy vedel začať nové a nové aktivity, entuziasticky prekračoval horizonty nepoznaného, nebál sa náročných výziev. Práve naopak, tvrdenia nedá sa, nejde to, to je nemožné, ho ešte viac vyburcovali, doslova vždy akoby zapálili šnúru vedúcu k výbušnine. Pochybovanie a skepticizmus boli pre neho najlepšou motiváciou dokázať, že všetko sa dá, keď sa chce. Jaroslav Čukan, neskromne konštatujem, sa vždy vedel obklopiť ľuďmi, ktorí ho obohacovali, udržiavali „v prevádzkovej teplote“, posúvali ďalej či aspoň stabilizovali v ťažších chvíľach. Na akademickej pôde mnohým pomohol. Nezištne opravoval a preštylizovával záverečné práce všetkých stupňov, aby boli čo najlepšie. Vedome si uberal percentá zo svojej publikačnej činnosti, aby rástli skôr mladší kolegovia. Na obhajobách záverečných prác či vedeckých radách neúnavne argumentoval v prospech budúcnosti zverencov aj pracoviska. Niektorí z nich na to už síce zabudli alebo sa tak aspoň tvária, no J. Čukanovi nikdy nešlo o honor. Práve naopak, je veľmi skromný, pre svoj život nepotrebuje veľa hmotných statkov ani okázalých zážitkov. Najradšej je na milovanej chalupe na lazoch v Kšinnej, kde si v symbióze s prírodou vychutnáva otcovskú hrudu, pokoj šumiaceho lesa a občasnú prítomnosť kamarátov a rodiny.

Pri príležitosti životného jubilea sme profesorovi Čukanovi nedávno vydali pamätnú publikáciu s podtitulom „Nespútaný“. Táto charakteristika profesora Čukana úplne vystihuje jeho naturel. Nespútaný Jaroslav Čukan. Nespútaný preto, že sa ho nikdy nikomu nepodarilo spútať. Spútať formálnosťou, konvenčnosťou, pravidlami, nariadeniami, príkazmi, pripútať na jedno miesto, zacykliť. Je naozaj svojský, kto ho nepozná, môže byť pri prvom stretnutí aj prekvapený. Možno aj pri druhom. Niekedy dokáže prekvapiť aj tých, ktorí ho poznajú dlhšie. Vždy niečo vymyslí. A práve to je to korenie, tá esencia, fluidum, ktoré robí ľudí neprehliadnuteľnými.

Cena Pro Cultura Slovaca sa udeľuje významným osobnostiam v kontexte krajanskej kultúry. Jaroslav Čukan si za celoživotné dielo túto cenu bezpochyby zaslúži. Pri tejto príležitosti ponúkame stručný výpočet najdôležitejších aktivít laureáta v kontexte kultúry zahraničných Slovákov. Spočiatku pomáhal budovať už spomenuté družobné kontakty ochotníkov z Liptovského Hrádku s partnermi z Erdevíku. Neskôr, už ako vedecko-pedagogický pracovník univerzity, sa zúčastňoval interdisciplinárnych výskumných táborov v Maďarsku, ktoré organizoval Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku. Materiálové príspevky z týchto výskumov sú súčasťou mnohých zborníkov, resp. boli prezentované na vedeckých konferenciách.

Prvým pokusom o monografické spracovanie slovenského minoritného spoločenstva je publikácia Kultúrne tradície v Erdevíku – Korene a súčasnosť z roku 2005. Jaroslav Čukan sa v nej pokúsil charakterizovať faktory formovania slovenskej erdevíckej kultúry.

Vďaka kontaktom s kolegami z DZSČ v Rumunsku uskutočnil autorský kolektív z Katedry manažmentu kultúry a turizmu FF UKF v Nitre opakované, krátkodobé terénne výskumy v dvoch susediacich lokalitách Sedmohradského rudohoria – Borumlaku a Varzali. Pri uvádzaní tejto monografie do života v roku 2006 nám Ondrej Štefanko poradil ďalšiu neprebádanú lokalitu – Butín v rumunskom Banáte. Monografia vznikla v roku 2008.

Následne sa pozornosť výskumného tímu pod vedením prof. Jaroslava Čukana zamerala na vojvodinské prostredia. Využijúc staré družobné kontakty, prítomnosť početných slovenských študentov zo Srbska aj vzácnu spoluprácu s Milinkou Sklabinskou, vznikli monografie obcí Pivnica (2010), Boľovce (2011), Silbaš (2012) a Vojlovica (2015). V roku 2014 si autorský kolektív „odskočil“ do susednej chorvátskej Slavónie, kde pripravil monografiu o slovenskej dedine Soľany.

V rokoch 2016 – 2020 bol prof. Čukan hlavným riešiteľom veľkého výskumného projektu zameraného na mapovanie a hodnotenie kultúrneho potenciálu dolnozemských Slovákov. Jeho výsledkom boli zatiaľ štyri monografie – z prostredia Chorvátska (2017), Banátu a Sriemu vo Vojvodine (obidve 2018) a Rumunska (2019). Ďalšie – z Báčky a Maďarska, sú vo fáze prípravy.

Predposlednou vydanou knižnou publikáciou autorského kolektívu z UKF v Nitre je takmer encyklopedické dielo Dolnozemské odtiene slovenskej kultúry z roku 2021. V ňom zúročili poznatky z mapovania a hodnotenia kultúrneho potenciálu, pričom sa venujú popisu, vysvetľovaniu a analýze vybraných zaujímavých a špecifických kultúrnych javov vo všetkých štyroch skúmaných štátoch. Publikácia ako jediná vyšla vo farbe – okrem textov obsahuje aj bohatý autorský fotografický materiál.

Po desiatich rokoch iných publikačných aktivít sa tím vrátil k monografickým dielam o jednotlivých lokalitách vydaním publikácie o báčskej obci Bajša (2025), ktorá je aktuálne posledným dielom v tejto oblasti. Od roku 2024 je prof. Čukan súčasťou riešiteľského kolektívu ďalšieho veľkého projektu zameraného na výskum pracovných migrácií z Rumunska a Vojvodiny na Slovensko a ich vplyvu na slovenské minoritné spoločenstvá.

Na záver dodávam, že činorodosť laureáta v prostredí zahraničných Slovákov nepriniesla bohaté výsledky len z hľadiska počtu publikácií, ale výrazne prispela k formovaniu terminológie v oblasti etnických procesov a tradičnej kultúry, metodológie terénneho výskumu aj vedecko-pedagogického rastu členov výskumných tímov. Ich súčasťou, okrem prof. Čukana, boli najčastejšie Boris Michalík, Michal Kurpaš, Roman Zima, Silvia Letavajová, Peter Chrastina, Ladislav Lenovský, Ivana Kontriková Šusteková, Marián Járek, Miroslav Pap, Tamás Pluhár či Viktor Ďurakov.

Vážený pán profesor, srdečne Ti blahoželáme pri príležitosti udelenia Ceny Pro Cultura Slovaca a prajeme Ti veľa zdravia a tvorivého elánu do ďalšej práce.

V Nitre 2. mája 2025

Prof. PhDr. Boris Michalík, PhD.