„Ako učiteľka, v rámci 42-hodinového pracovného času bola som prinútená zobrať si nejakú aktivitu. Bol to folklór. Zaoberala som sa ním náhodou, potom ma to začalo baviť. Začala som skúmať tance, vyhľadávať ľudí, ktorí sa voľakedy zaoberali tancom. Začala som sa učiť slovenské ľudové tance a zapisovať ich opisne – tak, ako som vedela.” – týmito slovami sa laureátka Pamätného listu Pro Cultura Slovaca na rok 2025 Mária Miškovicová v knihe Slovenské ľudové tance (Matica slovenská v Srbsku, 2014) zmieňuje o svojej celoživotnej vášni, priekopníctve v oblasti folklorizmu vojvodinských Slovákov.

Nie div, že je meno Márie Miškovicovej zlatými písmenkami zapísané do vojvodinskej folkloristiky. Takmer nemožno hovoriť o slovenských ľudových tancoch vo Vojvodine bez toho, aby sa spomenulo toto významné meno. Pôvodom z Hložian, ako učiteľka väčšinu svojho pracovného veku strávila na tamojšej Základnej škole Jozefa Marčoka Dragutina, odkiaľ r. 1989 odišla do dôchodku. Ako pedagogička sa zaslúžila o odchovanie generácií Hložancov. Avšak svoju lásku k deťom prepojila s láskou k slovenským ľudovým tradíciám a stala sa priekopníčkou v oblasti tanečnej choreografie vojvodinských Slovákov. Ako sama hovorí, stalo sa to úplne náhodou. Nacvičovala najprv detské súbory na základnej škole, z čoho sa postupne dopracovala k nacvičovaniu početných skupín v rámci Kultúrno-osvetového spolku Jednota, kde bola aktívne činná od r. 1962 – vyše 50 rokov. K tejto práci pristupovala systematicky a odborne, starostlivo sa venovala nielen zapisovaniu ľudových piesní a tanečných kompozícií, ale aj zapisovaniu, tiež nacvičovaniu detských hier. Od prvého roku učiteľského pôsobenia Máriu Miškovicovú zaujali práve detské hry. Často dávala žiakom za úlohu porozprávať sa doma s rodičmi a starými rodičmi o tom, ako sa hrávali, keď boli aj sami deťmi.

Absolvovala vyše 20 seminárov z oblasti folklóru, na ktorých neraz vystupovala aj v úlohe odbornej prednášateľky. Svoje odborné štúdie z oblasti slovenských ľudových tancov z Vojvodiny zverejňovala v publikáciách Zväzu hudobných spolkov Vojvodiny. Jej dlhodobá zberateľská a dokumentačná činnosť v tejto oblasti vyústila aj v podobe knižných vydaní, kde zverejnila výsledky svojich terénnych výskumov, v ktorých dopodrobna opísala naše folklórne dedičstvo: Detské hry (Akciová spoločnosť tlačiareň Kultúra, Báčsky Petrovec, 2003) a Slovenské ľudové tance (Báčsky Petrovec: Matica slovenská v Srbsku, 2014). Tieto publikácie sú zatiaľ jediné publikácie tohto druhu o vojvodinskom slovenskom tanečnom folklóre (okrem publikácie Milice Ilijin Slovenské tance vo Vojvodine, ktorá je však inak koncipovaná).

Prvú choreografiu detských ľudových hier na javisku prezentovala s detskou skupinou hložianskeho KOS Jednota roku 1983. Odvtedy sa ich vystriedali na desiatky – či tých detských alebo v prednese dospelých – a všetky mali jedno spoločné – pôvodný, čiže autentický vojvodinský materiál s minimálnou javiskovou štylizáciou. Neustále sa v tejto oblasti zdokonaľovala, a už desaťročia sa choreografi a umeleckí vedúci učia od nej a snažia sa nasledovať jej stopy. Asi niet väčšieho uznania, ako je byť vzorom početným nasledovateľom.

Za sústavnú priekopnícku a cieľavedomú prácu Mária Miškovicová získala množstvo uznaní, uvedieme iba niekoľko: Rad práce so strieborným vencom SFR Juhoslávie, Zlatý odznak Kultúrno-osvetového spoločenstva SR Srbska, chartu za rozvoj Obce Sombor, pamätný list Samuela Tešedíka, uznanie Obce Báčsky Petrovec, chartu KOS Jednota z Hložian, atď. Po tom, ako som jej telefonicky oznámila, že je laureátkou Pamätného listu Pro Cultura Slovaca, keďže sa nám pre jej narušený zdravotný stav žiaľ nedarí osobne stretnúť, úplne dojatá, že sme na ňu nezabudli a že si jej životné dielo mimoriadne vážime, uzavrela, že je toto jeden z najkrajších skutkov, akého sa vo svojom vysokom veku dožila – aby jej práca na poli zachovania a rozvíjania kultúry a tradícií vojvodinských Slovákov bola uznávaná a ocenená i v slovenskom dolnozemskom kontexte.

K deväťdesiatke, ktorú oslávila minulého novembra, blahoželáme jej aj Pamätným listom Pro Cultura Slovaca, ako znak hlbokej úcty a poklony k jej prínosu k zachovaniu a propagácii slovenskej dolnozemskej kultúry, umenia a tradícií a k jej obdivuhodnému celoživotnému dielu, ktoré už desaťročia prináša pôžitok generáciám slovenských folkloristov.

Ad multos annos, majstrová.

Danica Vŕbová