Fenomén insitnej maliarskej tvorby v Kovačici má dlhú a bohatú tradíciu. Traduje sa, že roku 1939 prví v Kovačici začali maľovať Martin Paluška a Ján Sokol. Neskoršie, po druhej svetovej vojne sa im pridali aj Michal Bíreš, Vladimír Boboš, Martin Jonáš a Ján Kňazovic. Organizovane začali pôsobiť v rámci výtvarného krúžku Kultúrno-osvetového spolku Pokrok roku 1951, ktorý môžeme považovať za predchodcu Galérie insitného umenia. Pri príležitosti osláv 150. výročia založenia Kovačice a príchodu Slovákov, kovačickí maliari roku 1952 organizovali prvú spoločnú výstavu. Galéria sedliakov – maliarov, respektíve Galéria insitného umenia, bola založená 15. mája 1955 a bola to prvá dedinská galéria v bývalej Juhoslávii. Svoj výstavný priestor mala v rámci kovačického kultúrneho strediska Domu kultúry 3. októbra. Svoju vlastnú budovu dostala roku 1989 po renovovaní a úprave starého dedinského domu a tam sídli dodnes.

Galéria insitného umenia v Kovačici zoskupuje v súčasnosti 22. maliarov, organizuje im samostatné a spoločné výstavy, vydáva patričný propagačný materiál a organizuje a koordinuje výstavy kovačických maliarov doma a v zahraničí. Každoročne organizuje ústrednú spoločnú výstavu členov galérie – Kovačický október. Galéria insitného umenia vykonáva aj zberateľskú funkciu a v súčasnosti vo svojom fonde vlastní viac ako 1000 obrazov 37. maliarov. Galéria spravuje aj Spomienkový dom Martina Jonáša. Najvýznamnejší maliari, členovia Galérie insitného umenia v Kovačici boli Martin Jonáš, Zuzana Chalupová a Ján Kňazovic. Netreba však zabúdať, okrem zakladateľskej generácie maliarov, ani na tvorivý prínos do kovačického insitného umenia bratov Veňarskovcov, Jána Strakúšeka, Jána Garaja, Alžbety Čížikovej, Ondreja Pilcha a padinských maliarov, ktorých za členov galérie v Kovačici prijali roku 1971: Michala Povolného, Jána Husárika a neskoršie aj Martina Markova a pravdaže aj ďalších maliarov. V súčasnosti medzi najvýznamnejších členov Galérie insitného umenia v Kovačici patria najstaršie členky Eva Husáriková a Katarína Karlečíková ale aj Ján Glózik, Pavel Hajko, Zuzana Vereská, Pavel Cicka, Ján Žolnaj a ďalší mladší maliari. Všetci uvedení maliari spoločne tvorili a tvoria svetoznámy fenomén kovačickej maliarskej insity, založený na dedinských žánrových motívoch, znázorňujúcich okrášlený, nie vždy ľahký život slovenského sedliaka pri práci na poli v minulosti, alebo vo svojom hospodárskom dvore a tiež aj v interiéroch sedliackeho domu počas sviatočných dní. Zároveň, takmer všetky zvyky a obyčaje z našej minulosti dostali svoj trvalý monument na plátnach kovačických maliarov – členov Galérie insitného umenia v Kovačici.

Kovačickí maliari začali so svojou tvorbou prekonávať lokálne rámce a prenikať do sveta už roku 1957, keď ich obrazy boli zaradené do expozície prestížnej výstavy Naivni umetnici Jugoslavije usporiadanej v Belehrade, Záhrebe, Ľubľane a Skopji a zavítali roku 1961 v rámci výstavy Naivni slikari Jugoslavije do Londýna, Viedne, Budapešti, Paríža, Moskvy, Ríma, Leningradu, či ďalekého Sao Paola. Do expozície boli zaradené práce až deviatich Kovačičanov. Tak kovačickí maliari začali chodiť do sveta, ale aj svet začal chodiť do Kovačice. Roku 1989 do Kovačice zavítali svetoví insitní a ľudoví umelci so svojimi prácami z Indonézie, Cypru, Kolumbie, Kuby, Uruguaja, Tuniska a Venezuely, vystavovali ich už v novej budove Galérie insitného umenia v Kovačici. Aj mnohí iní hostia zo sveta začali navštevovať Kovačicu, galériu a maliarov a medzi nimi boli napríklad Francois Mitterand, neskoršie francúzsky prezident, Gerald Ford, neskorší prezident USA, španielsky kráľ Juan Carlos, hudobník Mstislav Rostropovich, skupina The Rolling Stones, futbalista Pelé, kozmonauti z chýrečnej posádky Apolla, herci Alain Delon, Franco Nero, Ursula Andressová…

Kovačickí maliari namaľovali desiatky tisíc obrazov roztrúsených po celej bývalej Juhoslávii a po celom svete, ale najbohatšiu a najväčšiu zbierku ich maliarskej tvorby vlastní práve domáca kovačická Galéria insitného umenia, základný pilier tohto umeleckého fenoménu, ktorý celé tvorivé maliarske teleso drží pospolu a vzpriamene. Kovačické insitné umenie v súčasnosti predstavuje najvýznamnejší dosah slovenskej menšinovej kultúry nie iba v Srbsku, ale aj na celej Dolnej zemi a možno že aj v celom slovenskom zahraničí. Zatiaľ sa žiadnej slovenskej komunite vo svete nepodarilo dostať na Reprezentatívny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO okrem tej slovenskej v Srbsku, vďaka jej kovačickým maliarom. Rozhodol to tak Medzinárodný výbor pre zachovanie nehmotného kultúrneho dedičstva na svojom 19. zasadnutí 3. decembra 2024 v Asuncióne v juhoamerickom Paraguaji. Pri príležitosti 70. výročia založenia Galérie insitného umenia, ktoré si pripomenieme v týchto dňoch, udelenie nášho najvyššieho spoločného dolnozemského uznania Ceny Pro Cultura Slovaca je určite správnym rozhodnutím. Nech sa kovačickým maliarom a Galérii insitného umenia aj naďalej darí a nech aj do budúcna šíria dobré meno slovenskej dolnozemskej kultúry.

Vladimír Valentík