Ľudový odev a jeho „jazyk” ma vždy fascinovali. Hovoril o nás, Slovákoch, o našom živote a obyčajach. Rovnako ako slovenský jazyk, naša kultúra vôbec. Tomu „jazyku” sme sa učili rozumieť počas školenia, ale predovšetkým počas terénnych výskumov. Každá naša osada pred polstoročím, keď som skončila národopis, mala skutočných expertov na túto oblasť – ženy, ktorých rady ohľadom odevov všetci prijímali. Diplom som pokojne mohla schovať, ešte by ma vysmiali. Preto som účastníkom festivalov radila, aby tie ženy a ich rady maximálne využívali. Minuli sa desaťročia a, žiaľ, zostali sme bez týchto poradkýň, ktorým ľudový odev bol súčasťou života.

Naše kultúrno-umelecké spolky disponujú skutočným bohatstvom vo svojich šatníkoch. Ale aj tie bude načim časom obnoviť. Zostáva im konzultovať odbornú literatúru, napr. Dr. Milu Bosić Narodna nošnja Slovaka u Vojvodini, tiež monografie našich osád. A čo najlepšie využiť materiály na zhotovenie ľudových odevov, ktoré sú v ponuke, ale aj prijať skutočnosť, že sa časy menia. Svojho času sme negatívne posudzovali vypásanú košeľu u mužov, ak sa pôvodne nosila zapásaná. Postupovali sme správne? Ak jazykovedci nachádzajú niektorým novým termínom, ktoré sú dlho súčasťou každodenného hovoru, miesto v slovníkoch, nemali by sme byť zhovievavejší k odevom? To sú otázky, na ktoré treba odpovedať. Lenže to skutočne nechávam na mladších kolegov. Moja terajšia mienka je, že všetkým spolkom, ktoré do Hložian priniesli bohatstvo odevov, patrí najvyššie ocenenie keď ide o ochranu kultúrneho dedičstva.

V týchto pochmúrnych časoch, keď nenávisť a zloba vzďaľujú človeka od človeka, jedno podujatie pretrvávajúce viac než pol storočia ukázalo, že sa vzájomná láska medzi ľudmi a láska k svojeti nestratili. Našli si k nám chodníček práve v Hložanoch. Na stovky ľudí dobrej vôle, od tých najstarších, ktorým nohy už dobre neslúžia, po najmladších, ešte neistých na vlastných nohách – účastníkov, obecenstva, organizátorov – prišli do Hložian, aby vzdali hold slovenskej ľudovej hudbe, piesni, tancu, zvykom a obyčajom, ľudovému odevu.

Byť členom poroty, ktorá hodnotí ľudový odev bolo pre mňa cťou, ale zároveň aj ťažkou úlohou. V bohatstve krojov, ktoré si sem priniesli účastníci nebolo ľahko vyberať. Veď každý spolok si dal záležať, aby na festivale ukázal to najlepšie a najkrajšie, čo má.

Je skutočnosťou, že je súbory omnoho ťažšie obliecť do ľudového odevu než jednotlivcov tak, aby sa neporušili pravidlá tradičného odievania v tom-ktorom prostredí. Ak sa odev dlho používa, údržba je náročná a materiály, ktoré sú k dispozícii pri eventuálnej oprave neadekvátne. Preto je použitie nových materiálov pri odievaní veľkých tanečných skupín nevyhnutné.

Pri prezentácii zvykov dali sa vidieť u jednotlivcov aj staršie pôvodné odevné prvky, aké nemožno zabezpečiť pre celý súbor. Speváci a tanečníci z väčších či menších osád neposkytli dôvod pre závažnejšie poznámky pri výbere ľudového odevu. Konečne, aj tradičný slovenský ľudový odev tak, ako aj ostatné časti slovenskej ľudovej kultúry, hmotnej či duchovnej, počas pretrvávania na týchto priestoroch obohacoval svoje formy, prispôsobujúc sa estetickým, praktickým a iným potrebám ľudu.

Tri rovnoprávne ceny z rovnakého dôvodu – mimoriadna pôsobivosť na scéne, kde správne volený ľudový odev bol rovnoprávnym prvkom choreografie, získali:

• Hložany, KOS Jednota – mladšia tanečná skupina;

• Pivnica, SKUS Pivnica, FS V pivnickom poli – mladšia tanečná skupina;

• Nový Sad, SKC P. J. Šafárika – folklórny súbor Šafárik.

Marta Týrová