Druhý sviatok vianočný oslavujeme ako deň Štefana. Štefan, po ktorom tento deň dostal pomenovanie, bol svätec, patrón koní, prvý kresťanský diakon a mučeník. Bol prvým zo siedmych diakonov, ktorých apoštoly postavili slúžiť chudobe v Jeruzaleme. Hovorí sa, že činil veľké divy. Žiarliví Židia ho ohovárali a roku 33 n. l. ho odsúdili na smrť ukameňovaním. Počas súdu hovoril o svojej viere a tým sa po svojej smrti stal prvým mučeníkom po Kristovi, ktorý umrel pre svoju vieru. Vo výtvarnom umení býva stvárňovaný ako mládenec v diakonskom odeve, jeho znakmi sú palma – symbol mučeníctva, víťazstva, a hromada kameňov ako príčina jeho smrti.
V tradičnej kultúre splynul sviatok Sv. Štefana so starším predkresťanským a agrárnym sviatkom, kedy sa vykonávali obyčaje zabezpečujúce úrodu, blahobyt, šťastie. Charakteristické bolo obsypávanie zrnom (mak, hrach, ryža, cukor…) a vinšovanie.
Všeobecne bola rozšírená predstava, že ak ľudia a kone brodia v snehu alebo vo vode, budú celý rok zdraví.
Deň Štefana charakterizovali rôzne formy spoločenského ruchu – návštevy príbuzných a susedov, vinšovanie, obchôdzky, ktoré vytvárali atmosféru kolektívneho prežívania sviatku. Celý december, až do prvého vianočného sviatku boli zábavy zakázané, mládež preto využila hneď prvý deň, na ktorý sa už tento zákaz nevzťahoval, a na mnohých miestach usporadúvala Štefanské zábavy.