Vo štvrtok 29. septembra bola v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov otvorená výstava pomenovaná Dočasné obrazy akademického maliara Rastislava Škuľca. Ústav túto výstavu usporiadal pri príležitosti životného jubilea šesťdesiatych narodenín umelca. Slávnostný raz vernisáže umocnil talentovaný mladý klavirista Vladimír Gabriel Lovás, ktorý suverénnym spôsobom predviedol dve technicky náročné skladby Sergeja Rachmaninova. O tvorbe Rastislava Škuľca a aktuálnej výstave hovoril náš renomovaný výtvarný kritik Vladimír Valentík.Rastislav Škulec je jedným z najvýraznejších a najvýznamnejších predstaviteľov súčasného výtvarného umenia, a to nie iba vojvodinských Slovákov, ale i Vojvodiny a Srbska. Štúdium maliarstva absolvoval na Akadémii umení v Novom Sade u profesora Jovana Rakidžića. Do povedomia širšej kultúrnej verejnosti sa dostal už počas štúdia, keď sa stal jedným zo zakladateľom neformálneho alternatívneho kultúrneho centra Žuta kuća v Novom Sade (1988), v ktorom sa zoskupovali mladí a undergroundoví  umelci a jedným z najoriginálnejších a najvýraznejších predstaviteľov tejto novej nastupujúcej generácie bol práve Rastislav Škulec. Začiatky jeho tvorby sa niesli v duchu expresionizmu, avšak veľmi rýchlo dochádza k zásadnému zvratu. Rastislav Škulec sa, hoci vyštudovaný maliar, v deväťdesiatych rokoch minulého storočia začal intenzívne venovať sochárstvu, resp. jeho špecifickej forme priestorových inštalácií, v ktorých sa postupne začal kryštalizovať jeho vzťah k geometrickému vyjadreniu výtvarných  a estetických hodnôt. Sochárska tvorba Rastislava Škuľca kreatívne syntetizovala skúsenosti a odkazy neoavantgardy, konceptuálneho umenia a postmoderny a výsledkom toho boli umelecké diela, ktoré charakterizovala estetická a ideová vyzretosť a silná a nezameniteľná individuálna poetika. Rastislav Škulec svojou tvorbou a svojím aktivizmom v tom čase výrazným spôsobom vplýval na celkové umelecké ovzdušie Nového Sadu, ba i Vojvodiny. V tom čase, spolu so Zoranom Pantelićom, založili skupinu Absolútne sochárske, ktorá fungovala v rokoch 1990 až 1993 a v roku 1996 vytvoril aj koncept Absolútne frakcia.  V roku 2013 sa mu dostalo osobitnej pocty, keď mu Múzeum súčasného umenia Vojvodiny v Novom Sade usporiadalo reprezentatívnu výstavu Remix, Refresh, Restart, ktorá bola veľkou retrospektívou Škuľcovej tvorby a zahŕňala sochy, inštalácie a ďalšie diela, ktoré autor vytváral od roku 1988. Dovolíme si podotknúť, že takúto výstavu zo slovenských výtvarníkov mala už iba Mira Brtková, ktorú dnes výtvarná kritika považuje za jednu z najvýznamnejších osobnosti výtvarného umenia Srbska druhej polovice 20. storočia. Škulec je  nositeľom Ceny Karola Miloslava Lehotského (2015) a (rovnako ako Brtková) aj prestížneho ocenenia Savu Šumanovića (2017).Výstava Dočasné obrazy je malou retrospektívou aktuálnej tvorby Rastislava Škuľca, ktorý sa v poslednom období opäť intenzívnejšie venuje maliarskemu prejavu. Jeho aktuálne obrazy charakterizuje radikálny príklon k skúsenostiam geometrickej abstrakcie. Ak by sme pre jeho súčasnú tvorbu mali hľadať  paralely v dejinách umenia, tak ich jednoznačne nájdeme v neoplasticizme slávneho holandského maliara, teoretika umenia  a popredného predstaviteľa avantgardnej umeleckej skupiny De Stijl Pieta Mondriana. Tak, ako sa tento umelec po hrôzach a chaose prvej svetovej vojny  snažil nájsť novú istotu a harmóniu v strohosti a striedmosti abstraktného geometrického výtvarného výrazu, tak i Rastislav Škulec, v čase, keď sa Juhoslávia rozpadávala v krvavých vojnách, ponúka útočište a nádej vyjadrené výtvarným jazykom dôslednej geometrie. Jazykom, ktorý takmer ako výlučné výrazové prostriedky využíva priamky a monochromatické plochy, predovšetkým štvorce a obdĺžniky.Na aktuálnej výstave sú prezentované obrazy z rokov 2017 až 2022 a tvoria ju dva cykly, resp. segmenty. Cyklus Obrazy pre iných ľudí obsahuje samostatné diela realizované v duchu geometrickej abstrakcie a definuje východiskovú pozíciu, z ktorej sa Škulec vybral na cestu skúmania možností tohto špecifického výtvarného prejavu.Konštrukty z cyklu Dočasné obrazy prezentujú najnovšie práce autora. Sú akýmsi vyústením jeho umeleckého experimentu, v ktorom svoje obrazy inštalácie podrobuje dekonštrukcii a následnej opätovnej konštrukcii. Jednotlivé geometrické prvky svojich obrazov, rôzne monochromatické štvorce a obdĺžniky, fyzicky osamostatňuje a potom takto získané prvky využíva na vytváranie nových kompozícií, ktoré prispôsobuje svojim aktuálnym predstavám, podmienkam výstavného priestoru a podobne. Týmto princípom skladačky a možnosťou variability konečnej podoby umeleckého diela autor relativizuje jeho jedinečnosť, ale zároveň otvára aj nový priestor a nové obsahy umeleckého vyjadrovania a predovšetkým  nám dáva možnosť uvedomiť si, že existuje možnosť aktívneho postoja a voľby.Pre lepšie pochopenie tvorby Rastislava Škuľca si dovolíme citovať samotného autora, ktorý v jednom svojom  texte hovorí: „Dielo nemožno vnímať iba ako estetickú hodnotu, napriek snahám takto ho definovať. Tu ide predovšetkým o istú etickú otázku.“ A v tomto zdanlivom paradoxe, lebo priemerný konzument abstraktné umenie vníma predovšetkým na úrovni jeho estetickej hodnoty, sa ukrýva skutočný význam diela Rastislava Škuľca. Jeho umelecké poslanie je totiž vo svojej podstate hlboko etické. Je to poslanie pripomínajúce nám, že existuje alternatíva kríze a  chaosu, ktoré ovplyvňujú a definujú dočasnosť našej existencie.

Text a fotografie: Ladislav Čáni