Prezentácia knižky G. Papučka v Bratislave - Do jamy s úsmevom

11. januára 2011
Najnovšia publikácia Gregora Papučka Úsmevné epitafy na (večný) odpočinok vyšla v slovenskom vydavateľstve Post Skriptum, s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

V decembri ju prezentovali v kníhkupectve Panta Rhei v Bratislave, vrátane Pavla Stana, vydavateľa a konateľa spoločnosti PostScriptum, s.r.o.

Je to kniha, ktorú by sme v podtitule mohli nazvať Poradca pred poslednou cestou. Sú v nej totiž epitafy, nápisy na náhrobné kamene. A nie obyčajné, tuctové. Nápisy úsmevné, v ktorých zistíte, čoho sa treba vyvarovať, od čoho či vďaka čomu sa možno dostať do jamy rýchlo a nečakane. Nie je to len varovanie pred vodou, vínom, manželkou, prílišnou snaživosťou či problematickosťou identity. Je to aj upozornenie na najnovšie „metly ľudstva“, akými sú internet a počítač.


 

 

 

 

 

 

 

 

 

Gregora Papučka predstavil publicista Viliam Jablonický ako básnika, publicistu, prekladateľa, organizátora literárneho a kultúrneho života Slovákov v Maďarsku, jedného z učiteľov literárnej školy pre mladých slovenských autorov v Maďarsku, zberateľa ľudovej slovesnosti, spoluautora rozprávok, antológií, etnografa a nadšenca pre históriu svojho kraja - autora monografie o rodných Mlynkoch, slovenského poslanca.

V časopise Kultúra (13. 10. 2010) sa autor predstavuje takto: Narodil som sa v Maďarsku, žijem pod Budínskym hradom - a som Slovák. Celkom prirodzene. Tu, neďaleko môjho bydliska, medzi Viedenskou bránou a Slávičou ulicou ešte v 13. storočí bola veľká slovenská dedina. Odkedy to viem, cítim sa tu ako doma. Hodnotí, čo všetko vedia Maďari urobiť. Titulok v novinách je výstižne literárny: My sme akísi neprebudení. Našťastie nie všetci. Niektorí rodu verní sa na každom poli snažia niečo vypestovať. A popri tom pestovaní a zbieraní úrody vznikne občas niečo nové, prekvapujúce.

Spisovateľ si zaspomínal, ako zbieral etnologický materiál, aj ako sa začal zaoberať vtipnými epitafmi. Nenájdete ich na cintorínoch. O mŕtvych len v dobrom, preto všetky literárne miniatúry, uverejnené v knihe, sú vymyslené. Viac ako literárnou hodnotou majú byť poukázaním na nedostatky tých, ktorí žijú. Niektoré epitafy sú satirou, ktorej ostrosť je podčiarknutá aj expresívnym slovníkom. V knihe sú aj preklady z poľských a maďarských epitafov od Wawrzynieca Mareka Raka a Andrása Vecseyho. G. Papuček je známy svojimi brisknými článkami s národnostnou tematikou, aj s kritikou do vlastných radov. Píše spisovnou slovenčinou, ale občas ponúka aj reč predkov. Vďaka tomu, že autor používa aj nárečie, čitateľ je priamo v obraze - texty nás informujú o minulom i súčasnom stave jazyka.

 

 

 

 

 

 

 

Možno by sa zišiel v niektorých textoch jemný zásah editora pred vydaním. Možno by básne zostali rovnako humorné aj poučné, ale možno by to už neboli básne autora, ani odraz slovenskej reality v Maďarsku, kde byť verejne Slovákom je aj odvážne aj ťažšie, ako byť Slovákom doma na Slovensku. Epitaf v podkapitole Banality identity zdôvodňuje príčiny odrodilstva. Ale pomyslite si, možno že v budúcnosti bude lepšie byť Slovákom, ako nebyť, lebo ak sa splní motto na náhrobnom kameni, odrodilci vari nebudú môcť ani spať. Gregor Papuček si zaspomínal aj na smutné časy, keď im zhorel rodičovský dom. Kedy? V dobe, keď sa neučilo, lebo očami dieťaťa komentované: v škole sa ubytovali ľudia s hrncami na hlavách. Vojna nepriniesla nič dobré. A predsa okolnosti aj spisovateľa a básnika posunuli najprv do školu, neskôr do vojenského úradu.

Popri práci, hlavne tlmočení do slovanských jazykov, sa venoval tvorbe a organizačnému zapájaniu sa mladých do literárnej tvorby (rubrika LITERÁRNIČÍM), napríklad aj on pripravoval na básnickú dráhu publicistu Imricha Fuhla. Literárny život slovenských spisovateľov v Maďarsku sa spája s jeho menom a tým pripomína Svetozára Hurbana Vajanského, tiež všestranne angažovaného autora, publicistu, organizátora a podporovateľa autorov, píšucich v slovenčine ešte na prelome 19. a 20. storočia v Uhorsku.

Tiež sme na prelome storočí. Máme svoje Slovensko a Slováci v zahraničí k nám patria a hlásia sa aj literárnou tvorbou. Cestu na Parnas Gregor Papuček vymenil za výstup na povesťami opradený bájny Kriváň, symbol slovenskosti. Tu oslávil svoju sedemdesiatku. Len teraz bola k vrcholu dlhšia cesta, ako minule - zažartoval na prezentácii. Humor a irónia sú mu vlastné. Takže na Kriváň či do jamy levovej a či tej poslednej - na všetko sa dá pozrieť s humorom. Ak sa vám to nedarí, prečítajte si, ako na to.

Erika Fajnorová

Komentáre

Post new comment

Obsah tohto políčka je súkromný a nebude dostupný verejnosti.
CAPTCHA
This question is for testing whether you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov vypisuje 10. ročník fotokonkurzu, ktorého témou sú staré fotografie znázorňujúce hudobný život vojvodinských Slovákov.
Z tlače vyšlo prvé dvojčíslo v roku 2020 prinášajúc viacero pútavých textov od autorov, ktorí dosiaľ neboli uverejňovaní v našom časopise a s ktorými sa naša čitateľská verejnosť po prvýkrát stretáva.
Dňa 31. marca 2020 vo veku nedožitých 59. rokov zomrela Anna Bagľašová, naša kultúrna dejateľka z Aradáča.
V piatok 27. 03. po dlhej a ťažkej chorobe zomrel náš popredný rozhlasový a televízny hlásateľ a novinár Ján Struhár. Posledná rozlúčka so zosnulým bude v pondelok 30. 03. 2020 o 13:30 h v Novom Sade.
V Novom Sade sa od 3. do 9. marca 2020 uskutočnil tradičný Medzinárodný knižný veľtrh.
V galérii Miry Brtkovej v Starej Pazove sa 2. februára uskutočnila vernisáž samostatnej výstavy Aleny Klátikovej.
Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov i tohto roku predstaví svoju najnovšiu knižnú produkciu na Medzinárodnom knižnom veľtrhu v Novom Sade.
Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov vypísal výzvu na KOORDINÁTOROV celomenšinových festivalov vojvodinských Slovákov v roku 2020.
Divadelný festival DIDA sa uskutoční od 27. 03 do 5. 04. 2020 v Pivnici.
Z tlače vyšlo dvojčíslo 11/12 časopisu Nový život.