Tancovať znamená žiť - Folklórny spolok Lipa 20-ročný

2. novembra 2010
Zakladatelia, tanečníci, hostia, priatelia a milovníci slovenského folklóru v polovici októbra oslavovali v Osvetovom stredisku Attilu Józsefa v Budapešti dvadsaťročnicu Folklórneho spolku Lipa.

Ľudovému tancu zasvätilo mnoho Slovákov v Maďarsku kus svojho života. Viedla ich radosť z pohybu, chuť osvojovať si nové choreografie a predvádzať ich obecenstvu. Tancovať vo folklórnom súbore znamená odpútať sa od každodenných problémov a oddať sa tancu a hudbe.

S týmito úvahami by sa asi stotožnili mnohí zakladatelia, bývalí a dnešní tanečníci, hostia, priatelia a milovníci slovenského folklóru, ktorí v polovici októbra spoločne oslavovali v Osvetovom stredisku Attilu Józsefa v Budapešti dvadsaťročnicu Folklórneho spolku Lipa. Vo vyzdobenej aule budovy postávali skupiny ľudí, ktorí sa kedysi spoznali vďaka súboru a vďaka súboru sa teraz opäť zišli.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Jubilujúci spolok privítal prítomných choreografiou významného odborníka zo Slovenska Vladimíra Urbana Pozdišovským čardášom. Obrovský potlesk prerušil hlas moderátorky, bývalej členky súboru Karoly Klauszovej, ktorá pozdravila publikum v mene organizátorov a jubilantov. Medzi hosťami privítala zástupcu vedúceho odboru menšinových stykov Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti MR Antona Paulika, predstaviteľa Ministerstva národných zdrojov Štefana Kraslána, predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika a početných predstaviteľov celoštátnych a regionálnych slovenských inštitúcií a organizácií. Podujatie svojou prítomnosťou poctili aj delegácie spriatelených telies zo Srbska a Belgicka. Po privítacích slovách moderátorka prečítala list predsedníčky Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Vilmy Prívarovej, ktorá vyslovila „úprimnú vďaku za dlhoročnú záslužnú a obetavú prácu v oblasti zachovávania tradície ľudového tanca u Slovákov žijúcich v Maďarsku a ich potomkov“. Ako napísala, „vysoko oceňuje nasadenie každého, ktorý neraz obetuje svoj voľný čas v nádeji, že si vychová tanečníkov milujúcich slovenský folklór, či dokonca vyškolí učiteľov tanca, ktorí budú vedieť ďalej odovzdávať bohatstvo krásy ľudového tanca ďalším generáciám“.

História spolku siaha do prelomového roku 1990, keď sa predstavitelia Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku, ministerstva školstva a kultúry a vedúci slovenských tanečných súborov rozhodli, že je potrebné založiť Ústredný tanečný súbor Slovákov v Maďarsku. V tom istom roku sa konalo ustanovujúce valné zhromaždenie, na ktorom zvolili predsedníctvo pozostávajúce z predsedníčky, vedúcej súboru prameň Zuzany Hollósyovej, čestného predsedu, riaditeľa Základnej školy a gymnázia s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti Ladislava Petra a štyroch tanečníkov - predstaviteľov jednotlivých vekových skupín súboru. Umeleckým vedúcim a choreografom bol Zoltán Varga, asistentkami Eva Szilágyiová Šubová a Monika Szelényiová. Pri skúškach zabezpečoval hudobný sprievod Martin Glück. Vedenie si vytýčilo dva ciele: vychovávať slovenských tanečníkov a odborne pripravovať vedúcich slovenských tanečných súborov. Do práce sa zapojilo 57 detí z 25 osád šiestich žúp. Tanečníci boli rozdelení do troch vekových skupín. V roku 2003 sa Ústredný tanečný súbor Prameň pretransformoval na Folklórny spolok Lipa. Jeho vedúcou sa stala Monika Szelényiová a umeleckou vedúcou Eva Szilágyiová Šubová. Spolok za dve desaťročia vystúpil takmer v každej Slovákmi obývanej obci v Maďarsku a veľakrát sa predstavil aj v zahraničí. Hlavným cieľom tanečníkov je aj v súčasnosti pestovanie ľudových tradícií, zachovávanie tancov a piesní našich predkov, aby ich mohli odovzdávať nasledujúcim pokoleniam.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

V slávnostnom galaprograme striedavo vystúpili jubilujúci spolok a pozvané spriatelené folklórne súbory. Bývalí i dnešní členovia Folklórneho spolku Lipa popri obľúbených tradičných choreografiách, ako sú napríklad Békešské a Šarišské tance, zatancovali aj novšie zo svojho bohatého repertoáru. O hudobný sprievod sa postarali Ľudová hudba Svrčkovci zo Šalgótarjánu a Hudobná kapela Kóborzengő z Budapešti. Jubilujúce teleso pozdravili aj ich „starodávni“ priatelia, tanečné súbory Dúha z Malého Kereša a Zelený veniec z Ečeru, ktoré predniesli Satmárske a Staroečerské tance. Obidve skupiny dlhé roky spolupracujú s choreografkou Evou Szilágyiovou Šubovou. Folklórny súbor Železiar z Košíc zatancoval Pozdišovský čardáš. Jeho umelecký vedúci Vladimír Urban spolupracuje s budapeštianskym tanečným súborom od jeho založenia, pravidelne vedie jeho doškoľovania. Slávnostný galaprogram skončil spoločným vystúpením všetkých súborov, ktoré sprevádzal obrovský potlesk.

Po vystúpení vedenie dvadsaťročného Folklórneho spolku Lipa prijímalo gratulácie a darčeky od predstaviteľov zahraničných, celoštátnych a regionálnych slovenských inštitúcií a organizácií, ktorí vytrvalo stáli v dlhom rade pred javiskom. Tým sa ale zábava neskončila. Tanečníci a ich hostia sa presunuli do budovy budapeštianskej slovenskej školy, kde ich čakala výstava fotografií, prestreté stoly a v telocvični veselica až do skorého rána.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Pri bielych stoloch sedeli aj bývalí tanečníci, ktorí si s radosťou oživili spomienky na tie čarovné roky.

- Mala som šesť rokov, keď som začala tancovať, - povedala Klára Dinková. - Patrím medzi prvých členov Ústredného tanečného súboru Prameň, kde som tancovala trinásť rokov. Prežila som tam krásne chvíle. Mne osobne sa páčilo, že v súbore bolo veľa detí. Tancovali sme spolu s malokerešským súborom a niekoľkokrát sme aj spolu cestovali na vystúpenie. Navštívili sme priateľov v Belgicku, vystúpili sme na folklórnych slávnostiach v Detve a mohla by som vymenúvať až do rána, kde všade sme boli. Keď si spomeniem na turné v Čúvári, tak aj teraz mi je do smiechu. Bolo to zvláštne vystúpenie. Jeden tanec sme tancovali bosí a publikum si myslelo, že nemáme peniaze na čižmy, tak nám začalo zbierať peniaze.

- Najkrajšie spomienky mám na sústredenia, na hodiny driny, keď sme celý víkend trávili spolu a keď sme mali modriny na stehnách od všelijakých čapášov. Krásne boli chvíle, keď sme vystupovali niekde na vidieku, - prezradila nám Gabriela Kopasová Hollósyová. - Skutočne milé bolo vystúpenie v Čuvári, kde sme bosé tancovali karičky z východného Slovenska, lebo tak je to autentické, ale diváci nás poľutovali a vyzbierali nám peniaze na topánky. Spomínam si na krásne vystúpenia s Kerešanmi na Detve, na letné sústredenia, keď sme týždeň, alebo aj dva trávili spolu, učili sme sa tance a bolo nám veľmi fajn. Naše priateľstvá sú dodnes živé. V súbore som tancovala od šiestich rokov až po maturitu. Bolo to krásne obdobie a škoda, že naša generácia sa časom rozbehla do sveta a nevedela sa natoľko zorganizovať, aby sa znova spojila. Bolo nás veľmi veľa, veď to bol ústredný tanečný súbor. Boli sme rozdelení do troch skupín, aby sme mali zabezpečený dorast. Bolo nás osemdesiat - spolu s členmi Pramienka i dorastencami, ktorí nás v prípade potreby zastupovali. Oni sa vlastne učili tie isté choreografie ako my, stredoškoláci a dospelí, ktorí sme chodili vystupovať. Čo sa týka dnešného galaprogramu, ja by som bola uvítala, a dúfam, že raz v budúcnosti sa nám to podarí zorganizovať, taký program, v ktorom by sme všetky čísla mohli tancovať zmiešane. Tí, ktorí sme kedysi tancovali, aj tí, ktorí tancujú teraz. Myslím si, že momentálne je medzi týmito dvoma skupinami priepasť. Prakticky sa nepoznáme a myslím si, že je to na škodu veci. Mladí totiž nevidia žiadnu kontinuitu a možno majú dojem, že nič pred nimi nebolo. Je to škoda aj pre nás, lebo nevidíme, že niekto pokračoval v tej základnej idei, ktorá vlastne viedla k založeniu súboru. Vtedy sme si vytýčili za cieľ odovzdať ďalším generáciám bohatstvo slovenského folklóru a lásku k nemu. Pravda, boli to iné časy, iná doba s inými hodnotami, inak sa dalo pracovať, iné boli podmienky atď. Skutočne nám vtedy išlo o to, aby čo najviac ľudí spoznalo slovenskú kultúru, aby sme pre našu kultúru získali aj iné národnosti a aby sme si posilňovali slovenskú identitu. Škoda, že tento folklórny súbor už nefunguje v takých rámcoch a s takým ideovým základom. Bola to veľmi obohacujúca a veľmi krásna doba. Ja by som také niečo želala každému, lebo to formuje človeka a ovplyvní celý jeho život.

- Patrím tiež medzi zakladajúcich členov tanečného súboru Prameň, kde som tancovala desať rokov, - povedala Gyöngyi Bagdánová. - Keďže som chodila do slovenskej základnej školy, bolo jednoznačné, že sa stanem členkou súboru. Tu vo mne prebudili nielen lásku k tancu, ale aj k slovenskej kultúre ako takej. Od roku 2000 už nie som členkou Prameňa, ale tanec natoľko ovplyvnil môj život, že dodnes som členkou jedného maďarského súboru.

Andrea Szabová Mataiszová

Komentáre

Post new comment

Obsah tohto políčka je súkromný a nebude dostupný verejnosti.
CAPTCHA
This question is for testing whether you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov vypisuje 10. ročník fotokonkurzu, ktorého témou sú staré fotografie znázorňujúce hudobný život vojvodinských Slovákov.
Z tlače vyšlo prvé dvojčíslo v roku 2020 prinášajúc viacero pútavých textov od autorov, ktorí dosiaľ neboli uverejňovaní v našom časopise a s ktorými sa naša čitateľská verejnosť po prvýkrát stretáva.
Dňa 31. marca 2020 vo veku nedožitých 59. rokov zomrela Anna Bagľašová, naša kultúrna dejateľka z Aradáča.
V piatok 27. 03. po dlhej a ťažkej chorobe zomrel náš popredný rozhlasový a televízny hlásateľ a novinár Ján Struhár. Posledná rozlúčka so zosnulým bude v pondelok 30. 03. 2020 o 13:30 h v Novom Sade.
V Novom Sade sa od 3. do 9. marca 2020 uskutočnil tradičný Medzinárodný knižný veľtrh.
V galérii Miry Brtkovej v Starej Pazove sa 2. februára uskutočnila vernisáž samostatnej výstavy Aleny Klátikovej.
Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov i tohto roku predstaví svoju najnovšiu knižnú produkciu na Medzinárodnom knižnom veľtrhu v Novom Sade.
Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov vypísal výzvu na KOORDINÁTOROV celomenšinových festivalov vojvodinských Slovákov v roku 2020.
Divadelný festival DIDA sa uskutoční od 27. 03 do 5. 04. 2020 v Pivnici.
Z tlače vyšlo dvojčíslo 11/12 časopisu Nový život.