Len reflektovaný Nový život je skutočne náš

16. apríla 2020
Z tlače vyšlo prvé dvojčíslo v roku 2020 prinášajúc viacero pútavých textov od autorov, ktorí dosiaľ neboli uverejňovaní v našom časopise a s ktorými sa naša čitateľská verejnosť po prvýkrát stretáva.

Názvom tohto textu by sme chceli upriamiť pozornosť čitateľom na potrebu prehodnocovať a reflektovať to, čo žijeme a čo sa nám stáva, potrebu dôkladne si premyslieť náš každodenný život, aktuálne udalosti na poli kultúry, ale aj na potrebu neustále prehodnocovať súčasnú kultúru, literatúru a tvorbu všeobecne. Týmto názvom zároveň parafrázujeme Karahasanovu myšlienku z rozhovoru, ktorý sme do tohto dvojčísla zaradili – Len reflektovaný život je skutočne môj.

Pre pravidelných čitateľov Nového života prvé dvojčíslo v roku 2020 prináša viacero pútavých textov od autorov, ktorí dosiaľ neboli uverejňovaní v našom časopise a s ktorými sa naša čitateľská verejnosť po prvýkrát stretáva.

Úvodníkovú esej, ktorá nasleduje po antologickej básnickej ouvertúreDuškaNovakovićaMalý trh: valadovo, napísal profesor Peter Michalovič z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.Michalovič v texte Hranica: pohľady naratívyzohľadnil pojem hranice a pozoroval hranične body nášho vnímania. Hranicu Michalovič pozoruje na vzťahu skutočnosti a obrazu a kladie si otázku, kde sa končí jedno a kde sa začína to druhé? Ako oddeliť objektívnu skutočnosť od nášho vnímania? Podľa autora naše pohľady sú vždy sprostredkované konvenciami a pravidlami platnýmipre určité žánre.Spravidla sú podmienené názormi pozorovateľa, jeho východiskovou ideológiou, pocitmi, alebo ako ich autor nazýva – point of views.

V pokračovaní slovenskému čitateľovi odchýlime dvere do iného literárneho kontextu a porozprávame sa s bosniansko-hercegovinským exilovým autorom DževadomKarahasanom, prozaikom a dramatikom,univerzitným profesorom pôsobiacim v Linzi. Karahasan o vzťahu jazyka a spisovateľa v exile hovorí takto: „Myslím si, že spisovateľ inak žije v exile ako ostatní ľudia, pretože otázkaexilu je v prvom rade otázka jazyka. Spisovateľ sa veľmi líši prístupom k jazyku od „normálnych“členov spoločnosti, v ktorej žije. V každodennom živote nám stačí komunikačné jadrojazyka, pozostávajúce z dvoch až troch tisíc slov, možno aj menej. Spisovateľ túži ovládaťcelý svoj jazyk a úplne sa stotožniť s ním, využiť všetky možnosti. Spisovateľ vie, že ako ľudiažijeme duchovne v jazyku, nie vo svete hmotných vecí, že svet chápeme a cítime tak, akonám ho náš jazyk predstavuje. Preto si spisovateľ neodpustí ani zahrešenie, ani archaickývýraz, či idióm, ani sa nevzdáva žiadnej možnosti, ktorú mu jazyk ponúka.”

V rubrikePulzovanie literatúrypo dlhšej básnickej odmlke autora uvádzame básnický cyklus Posúvanie zemeguleMiroslava Demákapozostávajúci z troch básní: Most, Anjeličkárka aVermeerova nerealizovaná olejomaľba : Dievčatko so stehlíkom. Okrem Demákovýchbásní o životaschopnosti slovenskej vojvodinskej literatúry, ktorá napriek neprajnému spoločenskému ovzdušiu zotrváva, v tomto dvojčísle svedčia aj básne Ladislava Čániho. Básnický cyklus Prívalové vlny tvorí 5 básní: Deti rastú, Eva, Posledné milovanie, Iba prežiťSamovrava.

K spomenutému rozhovoru z rubriky Chet uverejňujeme úryvok z románu Čo hovorí popol Dževada Karahasana v spoločnom preklade redaktorky Zdenky Valentovej-Belićovej a Tomáša Čelovského, slovenského vojvodinského prozaika žijúceho v Bratislave. Karahasanov román Čo popol hovorí vyniká štýlom a hlbokými myšlienkami. V uvedenom úryvku spisovateľ okrem iného hovorí: „Si šťastný človek, ak na tomto svete môžeš prebývať, akoby si už zomrel, spokojný a sústredený, odovzdaný tomu, čo je dôležité a nemenné.“

Nový život od samotného začiatku uverejňuje prekladovú literatúru a tým spĺňa jedno zo svojich poslaní– prepájať literárne a kultúrne kontexty. V tomto čísle preto uverejňujeme básnický cyklus srbského básnika Đorđa Despića, redaktora Letopisu Matice srpske zo zbierky Básne a iné jazvy. Z rozsiahlejšieho preloženého cyklu zaradili sme tieto básne: Čiara lásky, Jazva, Čitateľovi, Báseň a kameň, Chrobák, PrechádzkaSlečne.

V rubrike Texty a kontextyuverejňujemeštúdiu Michala Harpáňa Anton Popovič a estetická metakomunikácia.V ďalšej rubrike Literárne snemovaniev tomto dvojčísle máme až tri texty. O Novom živote písala Vladimíra Dorčová-Valtnerová v texte Nový život digitálnej doby. Cestopisy Andreja Labátha hodnotila Zuzana Čížiková a o srbskej literatúre na stranách Nového života v druhom desaťročí 21. storočia sa zmienil Zoran Đerić.

Od nedávno zosnulého slovenského prozaika Pavla Vilikovského (1941 – 2020) sa lúčime nekrológomThe Writer is Gone, ktorý napísal Michal Harpáň. Pavel Vilikovský napísal desiatky kníh, napríklad novelu Večne je zelený(1989), zbierku poviedok Krutý strojvodca(1996) či tituly Vlastný životopis zla (2009), Pes na ceste(2010), Prvá a posledná láska(2013), Letmý sneh(2014)RAJc je preč (2018).Vilikovský sa okrem vlastnej tvorby venoval aj literárnemu prekladu. Prekladal najmä anglickú a americkú prózu a patril k našim najkvalitnejším prekladateľom z angličtiny. Pavel Vilikovský je laureátom Ceny Dominika Tatarkua dvojnásobným víťazom Ceny Anasoft litera.V roku 2006 ju získal za prózu Čarovný papagáj a iné gýčea v roku 2014 za Prvú a poslednú lásku.

V rubrike Recenzie najnovšieho tohtoročného dvojčíslasa nachádzajú až tri texty. O knižočke Julinkine uspávanky Ľudmily Berédiovej-Stupavskej písal Marián Pavlov. Ján Chrťan napísal recenziu knihy Pamäti Andreja Boboša a Peter Andruška písal o knihe Patrika Šenkára Novodobá prozaická tvorba Slovákov v Rumunsku.

Na záver nového dvojčísla Vladimír Valentík sa zmieňuje o 15. bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku, teda o prácach, ktorými je dvojčíslo 1 – 2 /2020 ilustrované. Medzi ilustráciami sa nachádzajú práce:  Jozefa Klátika, Emílie Valentíkovej-Labátovej, Anny Andrejovićovej, Svetlany Miháľovej, Zdenky MárieMadackej, Vesny Opavskej, Jasny Opavskej, Andrey Merníkovej-Šimonovej, Michala Súdiho a na obálke sa nachádza kresba uhlíkom Chodba Suzany Sankovićovej.

Do nasledujúceho čísla zostaňte doma chráňte seba, chráňte svojich blízkych a čítajte Nový život.

Text: Zdenka Valentová-Belićová

Komentáre

Post new comment

Obsah tohto políčka je súkromný a nebude dostupný verejnosti.
CAPTCHA
This question is for testing whether you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
V sobotu podvečer v Starej Pazove sa začala 50. Prehliadka slovenskej ochotníckej divadelnej tvorby - Divadelný vavrín 2019.
Vo štvrtok 24. októbra sa v priestoroch ÚKVS v Novom Sade uskutočnilo vyhodnotenie 9. kola fotografického súbehu tematicky zameraného na tradičnú architektúru Slovákov vo Vojvodine.
Vo štvrtok 24. októbra 2019 o 17.00 hod. v miestnostiach Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov usporiadame príležitostný program vyhodnotenia 9. ročníka fotosúbehu.
Veličianske ochotnícke divadlo zo Slovenska na pazovských doskách 19.októbra a výstava diel malého formátu umelcov Slovákov žijúcich v Srbsku Korene 5 otvorená 21.októbra.
Pomaly sa blíži koniec roka a pred staropazovskými ochotníkmi ešte hodne podujatí, za nimi zostáva horúce a na zájazdy bohaté leto.
V nedeľu 27. októbra 2019 so začiatkom o 20.15 hodine v Dome kultúry v Selenči sa uskutoční 39. ročník festivalu Zlatý kľúč.
Od soboty 26.októbra do nedele 3. novembra v Starej Pazove bude prebiehať 50. Prehliadka slovenskej ochotníckej divadelnej tvorby - Divadelný vavrín.
V nedeľu sa zavreli brány 16. ročníka Divadelného festivalu Zuzany Kardelisovej v Kysáči, ktorý organizuje Ustanovizeň pre kultúru a vzdelávanie Kultúrne centrum Kysáč.
Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov vypísal výzvu na podávanie návrhov na programovú činnosť Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov za rok 2020.
Dnes v Kysáči začína 16. ročník festivalu ochotníckych divadelných súborov s inscenáciami zobrazujúcimi postavenie a poslanie ženy v spoločnosti v organizácii Kultúrneho centra Kysáč.