Posolstvo k Svetovému dňu divadla 2018

27. marca 2018
Tak, ako žijeme v čase rozdelenia a fragmentácie, tak žijeme aj v čase nesmierneho pohybu. Ľudia sú v pohybe viac než kedykoľvek v dejinách...

Na oslavu 70. výročia založenia Medzinárodného divadelného inštitútu (International Theatre Institute) a ako zdôraznenie medzikultúrneho a medzinárodného aspektu divadla vybral inštitút tento rok až päť osobností z piatich regiónov UNESCO, aby napísali posolstvá k Svetovému dňu divadla. Za Afriku posolstvo napísala umelkyňa Were Were Liking, za Ameriku mexická spisovateľka a novinárka Sabina Berman, arabské krajiny reprezentuje libanonská režisérka, spisovateľka a performerka Maya Zbib a Áziu indický režiséra herec Ram Gopal Bajaj. Autorom posolstva pre Európu je britský herec, spisovateľ a režisér Simon Mcburney.

Posolstvo k Svetovému dňu divadla 2018

Simon McBurney (Veľká Británia): Herec, spisovateľ, divadelný režisér a spoluzakladateľ Théâtre de Complicité

Pol míle od pobrežia Kyrenaiky v severnej Afrike je rozsiahly kamenný prístrešok. Osemdesiat metrov široký a dvadsať metrov vysoký. V miestnom nárečí ho nazývajú Haua Fteah. V roku 1951 sa tu rádiokarbónovou metódou datovania preukázalo neprerušené ľudské osídlenie trvajúce najmenej stotisíc rokov. Medzi objavenými artefaktmi bola kostená flauta s vekom 40 až 70 tisíc rokov. Keď som to, ako chlapec, počul, opýtal som sa svojho otca:

„Mali hudbu?“

Usmial sa.

„Ako všetky ľudské spoločenstvá.“

Bol americký archeológ, prvý, čo kopal v Haua Fteah v Kyrenaike.

Som poctený a šťastný, že môžem tento rok zastupovať Európu na Svetovom dni divadla.

V roku 1963, keď nad svetom desivo visela hrozba jadrovej vojny, slávny Arthur Miller, môj predchodca vo svojom posolstve Svetovému dňu divadla, povedal: „V čase, keď diplomacia a politika majú hrozne nedostatočné a slabé prostriedky, musí umenie so svojím jemným, ale niekedy aj veľkým dosahom niesť bremeno spájania ľudského spoločenstva.“

Význam slova dráma je odvodený z gréckeho „dran“, čo znamená „robiť“... a slovo theatre – divadlo pochádza z gréckeho „theatron“, doslovne „vidiaci priestor“. Miesto, kde sa nielen pozeráme, ale kde vidíme, prijímame, porozumieme. Pred dvetisíc štyristo rokmi Polykleitos mladší navrhol Veľké divadlo v Epidaure. Akustika tohto amfiteátru pre 14 000 ľudí je ohromujúca. Keď v strede javiska škrtnete zápalkou, je to počuť na všetkých 14 000 miestach. Keď ste v gréckych divadlách pozerali na hercov, bolo bežné vidieť krajinu za nimi. Takto bolo naraz spojených niekoľko priestorov, spoločnosť, divadlo a príroda, ale aj všetok čas. Keď hra rozoznievala dávne mýty v prítomnom čase, mohli ste sa pozrieť prostredníctvom javiska na vašu nevyhnutnú budúcnosť. Prírodu.

Jedna z najpozoruhodnejších vlastností Shakespearovho divadla Globe tiež súvisí s tým, čo vidíme. Súvisí so svetlom. Javisko aj hľadisko sú rovnako osvetlené. Umelci a diváci sa navzájom vidia. Vždy. Kamkoľvek sa pozriete, vidíte ľudí. To nám pripomína, že veľké monológy, napríklad Hamleta alebo Macbetha, neboli iba ich súkromnými rozjímaniami, ale verejnou debatou.

Žijeme v čase, kedy je ťažké vidieť jasne. Viac než kedykoľvek v dejinách sme obklopení fikciou. Každý „fakt“ môže byť spochybnený, každá anekdota si nárokuje našu pozornosť ako „pravda“. Jedna špecifická fikcia nás obklopuje neustále. Tá, ktorá sa nás snaží oddeľovať. Od pravdy. A navzájom medzi sebou. Tá, že sme oddelení. Ľudia od ľudí. Ženy od mužov. Ľudia od prírody.

Tak, ako žijeme v čase rozdelenia a fragmentácie, tak žijeme aj v čase nesmierneho pohybu. Ľudia sú v pohybe viac než kedykoľvek v dejinách; často unikáme; chodíme, ak treba, plávame, migrujeme; po celom svete. A to je len začiatok. Odpoveďou na to, ako dobre vieme, je zatváranie hraníc. Postavenie múrov. Uzavretie. Izolácia. Žijeme v tyranskom svete, kde indiferentnosť je valutou a nádej pašovaným tovarom. A súčasťou tejto tyranie je kontrola nielen priestoru, ale aj času. Čas, v ktorom žijeme, sa vyhýba prítomnosti. Sústredí sa na nedávnu minulosť a blízku budúcnosť. Toto nemám. Toto si kúpim.

Teraz, keď som si to kúpil, potrebujem ďalšiu... vec. Dávna minulosť je vymazaná. Budúcnosť bez dôsledkov.

Hovorí sa, že divadlo to nezmení alebo sa nedokáže zmeniť. Ale divadlo sa nepominie. Divadlo je miestom, povedal by som, útočiskom. Miestom, kde sa ľudia zhromažďujú a okamžite vytvárajú spoločenstvá. Tak, ako sme to robili vždy. Všetky divadlá majú veľkosť prvých ľudských spoločenstiev, od 50 po 14 000 duší. Od nomádskeho karavanu po tretinu starovekých Atén.

A divadlo, pretože existuje len tu a teraz, popiera toto zhubné vnímanie času. Prítomný moment je vždy témou divadla. Jeho významy vznikajú v spoločnom akte medzi umelcom a verejnosťou. Nielen tu, ale aj teraz. Bez umelcovho konania by publikum nemohlo uveriť. Bez viery publika by predstavenie nebolo úplné. Smejeme sa v tom istom momente. Sme zasiahnutí. Lapáme po dychu alebo sme mlčky šokovaní. A v tej chvíli prostredníctvom drámy objavujeme tú najhlbšiu pravdu: že najsúkromnejšie delenia medzi nami, hranice nášho individuálneho vedomia, vlastne nie sú. Vedomie je niečo, čo zdieľame.

A nikto nás nezastaví. Každú noc sa znovu zjavíme. Každú noc sa herci a diváci znovu zídu. A odohrá sa tá istá dráma. Pretože, slovami spisovateľa Johna Bergera: „Hlboko v povahe divadla je vedomie rituálneho návratu“, vďaka ktorému bolo divadlo vždy umením chudobných, a to sme kvôli rozkladu tohto sveta všetci. Kdekoľvek sú spolu divadelníci a diváci – či už v operných domoch a divadlách veľkomiest alebo v utečeneckých táboroch v severnej Líbyi a po celom svete – znovu ožívajú príbehy, ktoré sa nedajú rozpovedať inde. A pri tejto rekonštrukcii sa zakaždým vytvára komunita.

A ak by sme boli v Epidaure, mohli by sme pozdvihnúť zrak a vidieť, ako sme spojení so šírou krajinou. Vidieť, že sme súčasťou prírody a nemôžeme jej ujsť, tak ako nemôžeme ujsť z tejto planéty. Ak by sme boli v Globe, videli by sme, ako sú nám kladené zdanlivo súkromné otázky. A ak by sme v rukách držali flautu z Kyrenaiky spred 40 tisíc rokov, rozumeli by sme, že minulosť a prítomnosť sú tu neoddeliteľné a reťazec ľudského spoločenstva nikdy nepretrhnú ani tyrani a demagógovia.

Komentáre

Post new comment

Obsah tohto políčka je súkromný a nebude dostupný verejnosti.
CAPTCHA
This question is for testing whether you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
Dvomi básňami Božidara Milidragovića Zmluva o mlčaní a Tieň vo výbere Víťazoslava Hronca vítame čitateľa dvojčísla 7/8 Nového života.
V rámci Festivalu Piano City v Novom Sade, jeden koncert sa konal aj v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov, v piatok 7. septembra 2018.
Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov vyzýva všetkých záujemcov, aby podali návrhy na programovú činnosť Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov za rok 2019.
V peknom a príjemnom ovzduší na salaši Katai v Malom Iďoši sa v sobotu 1. septembra 2018 uskutočnila úvodná časť Etnologickej konferencie s podnázvom Folklórna debata.
2. kurz choreografie slovenského ľudového tanca v organizácii Výboru pre kultúru Národnostnej rady SNM sa konal od 31. augusta do 2. septembra 2018 na sálaši Kátai v Malom Iđoši.
V trochu netradičnom termíne, ale predsa pred začiatkom nového školského roka, v prvú septembrovú nedeľu sa v tomto roku uskutočnilo tradičné podujatie Detská svadba.
Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov vyzýva mladých interpretov slovenskej populárnej hudby, aby sa zapojili do II. edukačného seminára na podporu rozvoja vokálneho umenia.
V Slankamenských Vinohradoch sa v sobotu 25. augusta 2018 uskutočnili 15. Budárske dni.
Vo výstavnej sieni Turistickej organizácie Obce Báčsky Petrovec v piatok 24. augusta 2018 slávnostne otvorili druhú samostatnú výstavu kysáčskej maliarky Zuzany Ferkovej.
Vyzývajú sa literárni zanietenci na súbehy Nového života, Zorničky a Čo dokáže pekné slovo o najlepšiu literárnu tvorbu.