V roku 2018 si pripomíname 330. výročie od narodenia legendárneho slovenského zbojníka Juraja Jánošíka

26. januára 2018
Už krátko po jeho smrti začala rásť jánošíkovská legenda, legenda o odvážnom zbojníkovi, ktorý „bohatým bral a chudobným dával“.

Juraj Jánošík sa narodil v januári roku 1688. Presný deň sa určiť nedá, z matriky poznáme iba dátum krstu (25. 1.), akt vykonal rímskokatolícky farár Michal Smutko. Z rodiska na kopaniciach U Jánošov nad Terchovou do Varína bolo a je dvadsať kilometrov, v januári bolo a je, napriek tzv. globálnemu otepleniu, zima, preto rodičia pravdepodobne dopriali novorodeniatku niekoľko dní, aby zosilnelo. 

Podľa záznamov vo varínskej matrike mal Jánošík staršieho brata Jána a dvoch mladších bratov Martina a Adama. Obaja rodičia, otec Martin a matka Anna, rodená Číšnik, syna prežili, ešte štyri roky po jeho smrti sú uvádzaní ako krstní istého Matiáša Marunu. Jánošík Terchovú opustil prvý raz ako kuruc, člen povstaleckých oddielov Františka Rákociho v roku 1706. Ešte pred definitívnym ukončením povstania sa však vrátil späť.

Keďže v osade bolo známe, že vojenčil, jeho zemepán Johann Jakob Löwenburg ho povolal do vojenskej služby, tentoraz na strane cisárskych vojsk. Už ako labanc (člen cisárskej armády), predsa len s pochybnou minulosťou, sa stal členom záložného oddielu na Bytčianskom zámku.Strážil tam uväzneného zbojníckeho kapitána Tomáša Uhorčíka. Väzňovi prilepšoval na jedle, poskytoval mu rôzne drobné úľavy. Nevie sa, akým spôsobom napokon Uhorčík z väzenia ušiel, v každom prípade však na slobode kontaktoval Jánošíka.

Juraja medzitým z vojenskej služby vykúpili rodičia. Po stretnutí s Uhorčíkom v septembri v roku 1711 sa stal členom a neskoršie aj vodcom družiny. Uhorčík totiž práve jemu zveril vodcovstvo a sám odišiel na odpočinok. Usadil sa ako počestný gazda Martin Mravec v Klenovci. Prechovával ulúpený tovar družiny, sprostredkúval jeho predaj, ukrýval členov partie. Nad koordináciou činnosti zbojníkov ale prevládal chaos, nad chaosom právo, poriadok a spravodlivosť štátu.

Jánošíka chytili na prelome januára a februára 1713. V rámci troch kalendárnych rokov teda zbíjal osemnásť mesiacov. Ak odrátame čas zimovania od novembra do marca, „v teréne“ reálne strávil koniec sezóny roku 1711 a celú sezónu roku 1712, čiže dohromady zhruba osem-deväť mesiacov.

Záznamy a dokumenty

Okrem vyššie spomenutých údajov z matriky sú v podstate jedinými relevantnými zdrojmi nelegendického rázu o Jánošíkovi súdne protokoly. Rozhodnutia proti Jánošíkovi a Uhorčíkovi sú zachytené v súdnom protokole Liptovskej župy. Protokol obsahuje latinsko-slovenský zápis priebehu súdneho pojednávania, ktoré sa pod vedením liptovského podžupana Ladislava Okoličániho konalo pred liptovskou súdnou stolicou 16. až 17. marca 1713. Medzi spismi sa nachádzaobžalúvacia reč prokurátora Andreja Černického, prokurátorova replika na slová obhajoby a výťah z obhajovacej odpovede.

Zápisnica vypočúvania obžalovaného sa stratila v polovici devätnásteho storočia. Zachoval sa len jej autentický opis, ktorý pochádza pravdepodobne od Janka Kráľa. Tento opis s pôvodinou porovnal, overil a ako právoplatný a vierohodný „signoval“ Gašpar Féjerpataky Belopotocký (1844). Nachádza sa v archíve Slovenského národného múzea v Martine. Neoverený opis toho istého aktu vlastní Liptovské múzeum v Ružomberku. Spis obsahuje dvadsaťdeväť otázok, ktoré predstavitelia Liptovskej stolice položili Jánošíkovi pri dobrovoľnom vypočúvaní. Na trinásť z nich neodpovedal vôbec. Nasleduje sedemnásť otázok predstaviteľov Trenčianskej stolice. Tu Jánošík odpovedal na všetky otázky. Nasledujú Jánošíkove odpovede na otázky ozbíjaných Jána Šipoša a pána Skalku a v závere do siedmich bodov zhrnuté priznanie, ktoré Jánošík urobil pri útrpnom výsluchu, po ľahšom a ťažšom mučení. Texty sú, spoločne so záznamami o hrdelných pravotách Juraja Jánošíka a Tomáša Uhorčíka, publikované v prílohe pod názvom Historické dokumenty v druhom prepracovanom a doplnenom vydaní knižky Andreja Melicherčíka Juraj Jánošík, hrdina protifeudálneho odboja slovenského ľudu. 

Rozsudok nad Jurajom Jánošíkom a úryvok rozsudku nad Tomášom Uhorčíkom nájdete tiež v edícii Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov  vo zväzku pod názvom Nový pohľad na svet.

Doplňujúce informácie o téme poskytujú súdne protokoly grófa Johanna Jakoba Löwenburga proti obyvateľom Terchovej obvineným zo spolčovania so zbojníkmi a napokon záznam o hrdelnej pravote prerokovávanej 18. decembra 1713 v Tepličke pred zemepanským súdom už spomenutého Johanna Jakoba Löwenburga. Starší brat Juraja, Ján, bol obžalovaný z lúpežnej vraždy Jána Obšívaného, ktorého po usmrtení začiatkom novembra 1713 pripravil o 22 toliarov. Okrem toho bol Ján obvinený aj z prechovávania koristi bratovej družiny a z pomoci zbojníkom. Odvisol hneď v deň pojednávania.

Vráťme sa ale k slávnejšiemu z bratov. Podľa údajov zo súdneho pojednávania proti Jurajovi Jánošíkovi mala družina vyše dvadsať chlapov. Počet i zloženie bolo premenlivé, prevládali chlapi z Horných Kysúc, z Moravy a z Poľska, išlo teda o „medzinárodný gang“.

Tak či onak pri prijímaní do spolku chlapi skladali prísahu. Konkrétne znenie jej slov v Jánošíkovej družine sa nezachovalo, o niekoľko desiatok rokov neskoršie znelo takto: Prisahám večnému Bohu, Svätej trojici, Panenke Márii a všetkým Božím svätým, že svojich tovarišov nevyzradím, neoklamem a neopustím ani v šťastí, ani v nešťastí. Tak mi pánboh pomáhaj! 

Hrdina, či lump?

Jánošík poprel rabovanie kostolov a vraždu farára z Domaniže. Duchovného údajne postrelil Turiak-Huncaga zo Staškova s Plavčíkom z Dunajova, zatiaľ čo zbojnícky kapitán pil vodu zo studničky. Ako pôvodcu smrteľnej rany uvádza Jánošík prvého z menovaných. Farár Vrtik bol pochovaný piateho októbra 1712 v Domaniži. V zápise na domanižskej fare sa uvádza, že ho zabili dvaja zbojníci.

Jánošíkom priznaných deliktov, zväčša prepadov, bolo dvanásť. Medzi Važcom a Štrbou hôrni chlapci obrali kupcov o víno. Dvakrát družina prepadla duchovných (raz farára, po druhýkrát farárku) plaviacich sa na plti po Váhu. Tiež dva razy ozbíjali žilinského mešťana Jána Šipoša. Prvý raz ho vystriehli len v dvojici s Uhorčíkom. Vzali mu súkno, ktoré predali, utŕžili obaja po sedemnásť zlatých – a poďho na Uhorčíkovu (oficiálne Mravcovu) svadbu.

O sedem mesiacov neskôr v máji 1712 vzali zbojníci Šipošovi honosný pás a štyri zlaté. Korisť stratili v Terchovej, kde hajdúsi rozohnali družinu počas prenasledovania. Obe akcie sa uskutočnili pod Strečnom. Tam okolo Strečna cesta nebezpečná... Isteže, úžina popri Váhu medzi horami aj dnes pôsobí hrozivo. Odtiaľto nieto kam ujsť.

Pravdaže, pozornosti banditov neušla ani šľachta. Barón Révai prišiel o pušky a o šabľu v striebornej pošve. Pána Radvanského, ktorý šiel na pohreb pánu bratovi zemanovi Petrócimu, vystriehli vďaka informácii poštára. Oravský zeman Václav Zmeškal bol ozbíjaný v malatínskej doline. Zlaté prstene pána Skalku z Trenčianskej stolice dostali terchovské dievčatá, strieborný pohár z inej lúpeže terchovská krčmárka ako platbu za dohán, pivo a pálenku.

Bezprostredným podnetom prenasledovania vrchnosti sa stal prepad vdovy po oficierovi Schardonovi (Schardonka). Zbojníci, ktorých na jej cestu upozornil istý valach, ju ozbíjali pri Garajovom potoku medzi Východnou a Važcom. Drahocennosti zo zboja Jánošík skryl do batôžka pod kladu, druhom dal len ukoristenú pušku, sám si nechal dve parochne. Keďže valachovi nedali nič (teda v tomto konkrétnom prípade žiadne „chudobným rozdával“), pomocník si vzal spod klady batôžok sám. (Alebo žeby sa Jánošík ostýchal poskytnúť dar priamo, aby nebodaj nevystavil valacha priamemu obvineniu zo spolupráce a neponížil? Vskutku šľachetnosť hodná hrdinu.)

Lenže vdova sa nedala. Sťažovala sa až ostrým jazykom a vďaka známostiam nebohého manžela získala finančnú náhradu od Liptovskej župy. Keď majú úrady pustiť chlp, začnú vetriť proti vetru i po vetre. Kým Jánošík zbíjal iba obyčajných občanov, bolo všetko v poriadku... Mimochodom, povesť sem, povesť tam, pred súd ho predsa len dostala stará baba.

A tak si ho chytili...

V zajatí pobudol Jánošík kratší čas už v jeseni roku 1712. Chytili ho v Klenovci, uväznili v hrachovskom kaštieli. Členovi družiny Turiakovi sa z Klenovca podarilo ujsť a varovať ostatných. Jánošíka napokon prepustili, pretože dokázal nevinu a neúčasť na činoch, z ktorých ho obvinili, navyše podplatil úradníkov syrom a líščími kožkami.

Horšie časy nastali po olúpení Schardonky. Partia sa rozišla, aby prezimovala. Jánošík sa necítil bezpečne, preto pomerne často menil miesto pobytu. Pobudol v krytí zimujúceho valacha v Klenovci, následne odišiel na Kysuce, najprv do Krásnej, potom do Radôstky. Náznaky prenasledovania zo strany úradov sa množili. Už v júni roku 1712 sa v Liptovskej a Oravskej župe rozhodli v dôsledku častých lúpeží zvýšiť počet pandúrov na sedemnásť mužov. Veliteľom oddielu bol Juraj Slávik. Okrem pomerne vysokej mzdy horlivosť mužov podnecovala ajodmena za chytenie Jánošíka ─ päťdesiat zlatých.

Hrdina sa po Novom roku 1713 opäť uchýlil do Klenovca, tentoraz k priateľovi Martinovi Mravcovi. Tam ho aj na prelome januára a februára chytili. Pretože pri prehliadke Mravcovho domu našli hajdúsi ukradnuté veci, zatkli i majiteľa príbytku. Jánošík bol po vyššie opísanom procese odsúdený na smrť. Z dobového hľadiska právoplatne. Jeho obhajcom bol Baltazár Palugyai (Palucký). No hoci už bola vyhlásená amnestia, v rozsudku sa popri obviňujúcich označeniach zbojník a zlodej mihne aj slovko kuruc.

Jánošíka sa v rámci obviňujúcich otázok pýtali, či nemal porozumení so zrádci krajiny a vlasti Uherskej, obzvlášte s takými, ktorí sú v Polskej na vyhnanství. V Poľsku sa v tom čase ukrýval František Rákoci. Zbojník toto podozrenie poprel. Tak či onak proces bol čiastočne aj politický.Dvadsaťpäťročného odsúdenca usmrtili nabodnutím na hák cez ľavý bok. Poprava sa konala 18. mája 1713 v Liptovskom Mikuláši. Telo pochovali na kuruckom cintoríne v Čemiciach. Keď stavali vodnú nádrž Liptovská Mara, cintorín i celú obec zatopila voda.

Uhorčíka súdili ako Martina Mravca osobitne a až po Jánošíkovi ako prechovávača kradnutých vecí. (Zvolené krycie meno je maskou samo osebe. Má evokovať usilovnosť a neškodnosť malého mravčeka. Ktorý však môže pohrýzť.) Obhajoba, medziiným dokonca malohontský podžupan, poukazovala na to, že Mravec, predvedený pred súd s Jánošíkom, je poctivý, ženatý človek žijúci v Klenovci.

Ibaže Uhorčík počas mučenia podľahol, prezradil inkognito, ktoré počas výsluchu napriek nátlaku, podobne ako napríklad kontakty s Krúpovcami a so Žúborovcami z Oravy, udržal Jánošík v tajnosti. J. J. priznal známosť s M. M. a prechovávanie koristi v jeho dome, čiže len skutočnosti, ktoré sa už nedali poprieť. Až odhalenie totožnosti samotným Uhorčíkom – ako už známeho zbojníka – viedlo k hrdelnému rozsudku.Obvinený, odsúdený, polámaný v kolese.

Zrod legendy

Najstaršia známa pieseň o Jánošíkovi sa našla v rukopisnom zborníku, v súčasnosti uchovávanom v Tranovského knižnici v Liptovskom Mikuláši. Nazýva sa Písen o Jánossíkowi, Zbojníkowi a má 206 veršov.

Najstaršou v tlači uverejnenou zbojníckou piesňou s jánošíkovským námetom je skladba pod názvomJánošík, loupežník liptovský, ktorá sa spoločne s textom Surovec, loupežník oravský roku 1809 ocitla v druhom zväzku literárnohistorického diela Bohuslava Tablica ─ PoezyePaměti česko-slovenských básnířúv aneb veršovcúvPodľa Tablicových údajov obe diela pochádzajú zo starého rukopisu, sú známe už dlhšie. Vznikli, prípadne boli z iných zdrojov zaznačené pravdepodobne vo vzdelaneckých vrstvách gemerských mestečiek koncom osemnásteho storočia.

Pavol Dobšinský v kapitole knihy Prostonárodnie obyčaje zvyky a povery venovanej Jánošíkovi a hôrnym chlapcom píše, že Janko Kráľ počas zberu materiálu o Jánošíkovi v Kokave na Malohonte našiel v polovici štyridsiatych rokov devätnásteho storočia u tamojšieho roľníka Mateja Zdúta odpis skladby Jánošík, liptovský lúpežník. Janko Kráľ z textu prepísal 62 veršov, Dobšinský ich v knihe publikuje. Po zohľadnení histórie záznamov môžeme teda za jedného z prvých významných jánošíkológov považovať Bludného Janka. 

Autor textu: Mgr. Miloš Ferko, PhD., zdroj: historyweb.dennikn.sk

Komentáre

Post new comment

Obsah tohto políčka je súkromný a nebude dostupný verejnosti.
CAPTCHA
This question is for testing whether you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
Slovenský kultúrno-umelecký spolok Milana Rastislava Štefánika v Binguli, v sobotu 19. mája 2018 zorganizoval Kultúrno-umelecký program s premiérou predstavenia O binguľských prasiatkach.
Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov v piatok, 18. mája 2018 otvoril výstavu umeleckej tvorby Rado Vana Ladomerského, maliara zo Slovenska.
Medzi tohtoročnými nositeľmi Zlatého odznaku Kultúrno-osvetového spoločenstva Srbska je aj Martin Prebudila, spisovateľ a prekladateľ zo Starej Pazovy.
V Dome Matice slovenskej vo Fiľakove, v sobotu 12. mája 2018 otvorili ďalšiu výstavu tohto svojrázneho turné po Slovensku autora Michala Ďurovku, akademického maliara z Kysáča.
Staropazovská obec sa 11. a 12. mája 2018 úspešne prezentovala na podujatí Dni Starej Pazovy v Bratislave.
Divadelné predstavenie TILDA Slovenského vojvodinského divadla, autorky Kataríny Mišíkovej-Hitzingerovej patrí medzi päť najlpeších detských divadelných predstavení profesionálnej scény vo Vojvodine.
Ceremoniál odovzdávania Ceny Pro Cultura Slovaca za prínos v oblasti kultúry dolnozemských Slovákov za rok 2018 sa konal v Slávnostnej sieni Gymnázia Jána Kollára v B.Petrovci, sobotu 28. apríla 2018.
Jarné stretnutia ochotníkov v celej Vojvodine v apríli sa pekne rozbehli. Uskutočnila sa Pokrajinská prehliadka recitátorov, rozbehli oblastné súťaže detského folklóru a divadelného umenia.
Spolok slovenských spisovateľov a Dom Matice slovenskej v Bratislave usporiadali prezentáciu románu Tri ženy, dvaja muži a ja vojvodinskej spisovateľky Viery Benkovej.
Slovenský kultúrno-umelecký spolok Jednota zo Šídu zorganizoval 3. Festival slovenských ľudových piesní pre deti Keď si ja zaspievam.