V ÚKVS predstavili knihu Alexander Dubček Rok dlhší ako storočie

28. júna 2017
Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov a Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci usporiadali prezentáciu knihy Ľuboša Juríka Alexander Dubček Rok dlhší ako storočie.

Večierok sa konal v utorok 27. júna 2017 v miestnostiach ústavu. Spisovateľov zo Slovenska, Ľuboša Juríka a Ľuba Olacha, ako aj všetkých prítomných privítala riaditeľka Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov Anna Chrťanová-Leskovac a slovo odovzdala hosťom. O autorovi Ľubošovi Juríkovi a jeho bohatom literárno-dokumentárnom opuse hovorili riaditeľ SVC Vladimír Valentík a spisovateľ a prekladateľ Martin Prebudila.

Obsiahla kniha na tému politika a vedúcej osobnosti Pražskej jari 1968 Alexandra Dubčeka je vyvrcholením Juríkovej tvorby. Román o Dubčekovi mapuje traumatické obdobie šesťdesiatych rokov 20. storočia v Československu, spoločenskú a politickú atmosféru, priebeh Pražskej jari, okupáciu vojskami Varšavskej zmluvy a potom kruté normalizačné roky až k Nežnej revolúcii 1989. Ako samotný autor hovorí, kniha nie je o uzáveroch, konštatáciách či hipotézach, ale vylúčene sa v nej opieral o fakty. Nevyjadruje sa iba o Dubčekovi a jeho živote, ale o celej spoločnosti a udalostiach, ktoré viedli k obrodnému procesu. Kniha má tzv. Shakespearovský štýl – hovorí o nádeji za lepším životom.

Spisovateľ Ľubo Olach skratka predstavil svoju tvorbu. Jeho prvá zbierka básní Keď zomriem, tak nech... vyšla v roku 2007 a rovnomennú báseň na záver večierka aj zarecitoval. Je autorom románov Pokušenie, Politik, Žraloci, Posledné varovanie, Rozhovor s umelcami atď. Najnovší román, ktorý vyšiel v roku 2016 je Prezident, ktorý vznikol podľa skutočných historických udalostí a hovorí o sedemnásťročnom chlapcovi a o tom, ako sa z neho stal prezident Slovenska. Autorovými základnými motívmi v tvorbe sú ženy a víno.

 

Časť recenzie autora Martina Prebudilu o tvorbe Ľuboša Juríka ponúkame v nasledovných riadkach:

Ľuboš Jurík sa narodil 14. septembra 1947 v Nových Zámkoch. V rokoch 1962 – 1965 študoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Bratislave, po maturite pracoval ako robotník. V rokoch 1967 – 1972 študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1972 – 1988 bol redaktorom týždenníka Nové slovo, v rokoch 1988 – 1991 redaktor a šéfredaktor Literárneho týždenníka, neskôr v rokoch 1991 – 1992 šéfredaktor denníka Koridor. Od roku 1992 do roku 1997 bol hovorcom predsedu Národnej rady SR (Ivana Gašparoviča) a zodpovedným redaktorom mesačníka Parlamentný kuriér. Od roku 1998 je šéfredaktorom mesačníka Euroreport. V 90. rokoch 20. storočia absolvoval množstvo zahraničných ciest a odborných stáží v Európe a USA, ktoré využil vo svojej esejistickej a publicistickej tvorbe. Je dvojnásobným držiteľom ceny Egona E. Kischa za literatúru faktu a držiteľ Krištáľového krídla, tiež držiteľ Hlavnej ceny v čitateľskej ankete Kniha roka 2014 za publikáciu rozhovorov Dialógy s hviezdami literatúry či Národnej ceny Vojtecha Zamarovského za trvalý prínos v oblasti literatúry faktu (2015). V súčasnosti žije v Pezinku, je ženatý, má dvoch synov a jednu dcéru.

Kniha Dubček - Rok dlhší ako storočie je nielen obsiahly životopisný román o najznámejšom Slovákovi Alexandrovi Dubčekovi od jeho narodenia až po tragickú smrť, ale mapuje aj spoločenskú a politickú atmosféru v Československu šesťdesiatych rokov.

Svoj spôsob písania obsiahleho diela o Aleksandrovi Dubčekovi autor Jurík nazval fantazijným historizmom. "Je to síce fantázia, ale opiera sa o reálne fakty, o históriu. Ja si nevymýšľam, ja si len domýšľam". Jeho najnovšia kniha tiež mapuje spoločenskú a politickú atmosféru v Československu 60. rokov, najmä udalosti, ktoré viedli k obrodnému procesu, priebeh Pražskej jari, okupáciu vojskami Varšavskej zmluvy a nemilosrdné normalizačné roky až k Nežnej revolúcii 1989.

Pohľad na slovenského "politika s ľudskou tvárou" prináša aj z českej strany. A to prostredníctvom fiktívnej literárnej postavy - primára z pražskej nemocnice, kde po autonehode, ktorej okolnosti ostali zahalené rúškom tajomstva, aktívny život Alexandra Dubčeka predčasne skončil. "Zohral úlohu tzv. advocatus diaboli, použil som ho ako človeka, ktorý mu dáva nepríjemné otázky, pýta sa ho na zmysel jeho života. Súčasne som sa popritom snažil, aby som do toho vtiahol aj český prvok. Aby to bolo ešte zaujímavejšie a zamotanejšie, z toho lekára som urobil pražského Žida, potomka Kafku," priblížil svoj "pokus o psychologickú sondu do duše Dubčeka, jeho zmýšľania a motivácie jeho rozhodnutí."

Obsiahlu knihu uzatvára niekoľko poznámok namiesto epilógu, v ktorých sa Jurík vracia k téme Dubčekovej autonehody ako investigatívny publicista. "Nedospel som k jednoznačnému záveru, hoci veľa indícií nasvedčuje tomu, že to náhoda celkom nebola," priznal a ďalej potvrdil, že mu pri písaní životopisného románu pomáhal najmladší syn Alexandra Dubčeka Milan. Priebežne čítal rukopis a veľmi aktívne do neho zasahoval. "Upozorňoval ma na chyby, ktoré som nemohol nikdy vidieť, lebo to bolo z ich vnútorného rodinného života, o tom nebolo podané žiadne svedectvo. Doplnil veľmi zaujímavé i úsmevné historky až po ťažké časy, keď Alexandra Dubčeka zatkli a musel s rodinou utekať z Prahy, skrývať sa, keď ich prenasledovali eštebáci."
Jurík nazerá na Dubčeka veľmi triezvo, vykreslil ho ako ľudskú bytosť, ktorá má svoje plusy, ale tiež mínusy. Vidí nedostatky aj omyly politika, ktorý "sa dostal do prúdu, v ktorom už nevedel ovládať loďku". "To bola jedna z mojich hlavných úloh, že ho mám odmýtizovať - nechcem postaviť žiadny kamenný pomník, ale urobiť z neho človeka. Mal depresie, mal veľmi slabé chvíle, spochybňoval sám seba a pochyboval o veciach, ktoré robí. Na Moskovských protokoloch bol prakticky stále v horúčke, blúznil, takmer sa na tých rokovaniach nezúčastňoval," poznamenal s tým, že A. Dubček trpel nesmiernymi depresiami aj v období tzv. normalizácie. "Bol dosť labilná povaha, vonkoncom to nie je zheroizovaný človek, ale človek z mäsa a kostí, ktorý si v živote veľa vytrpel."

Beletrizovaný životopis Alexander Dubček/Rok dlhší ako storočie vydala Matica slovenská. Podľa slov autora sa čoskoro dočká aj filmovej podoby. "Už je hotový scenár, napísal ho zaujímavý dramatik Viliam Klimáček, s ktorým som si ja dvakrát nerozumel, ale teraz som pochopil, že je naozaj dobrý. Tohto roku by sa mal film začať realizovať," uzavrel Jurík.

Dúfajme, že na budúci rok, keď si aj my pripomenieme 50. výročie Pražskej jari, tlačou vyjde preklad tohto románu v srbčine.

Aneta Lomenová

Komentáre

Post new comment

Obsah tohto políčka je súkromný a nebude dostupný verejnosti.
CAPTCHA
This question is for testing whether you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
Mária Terézia (nem. Maria Theresia, 13. máj 1717, Viedeň – 29. november 1780, Viedeň) bola uhorská a česká kráľovná z rodu Habsburgovcov a rakúska arcivojvodkyňa od roku 1740.
Mária Terézia bola považovaná za jednu z najschopnejších panovníkov 18. storočia a aj v súčasnosti sa o nej hovorí ako o jednej z najvýznamnejších panovníkov z Habsburského rodu.
V galérii Strediska pre kultúru v Starej Pazove 13. septembra 2017 otvorili výstavu diel malého formátu slovenských umelcov v Srbsku - Korene 3.
Slovenskí insitní maliari zo Starej Pazovy, Kovačice a Padiny na 27. výtvarnom tábore Cosmic Art – Ljubiša Marić vo Vojke.
Slovenskí insitní maliari zo Starej Pazovy, Kovačice a Padiny na 27. výtvarnom tábore Cosmic Art – Ljubiša Marić vo Vojke.
Evanjelická bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského so sídlom v Bratislave, rovnako ako aj zástancovia slovenskej evanjelickej cirkvi si v tomto roku pripomínajú 500 rokov reformácie.
To je ten divný Harlekýn, ten zamyslený, zahĺbený….
Asociácia slovenských spolkov žien v sobotu 9. septembra absolvovala ešte jednu úspešnú akciu - edukačný výlet v Srieme, ktorý bol naplánovaný na výročnom zhromaždení v Starej Pazove.
Slovenské vydavateľské centrum – významná kultúrna a národnostná inštitúcia vojvodinských Slovákov úspešne pracuje už jednu dekádu.
Vyšlo nové číslo časopisu Nový život.