Slankamenské Vinohrady

Zemepisná charakteristika a demografia

Osada Slankamenské Vinohrady sa nachádza v severovýchodnej časti Sriemu na svahoch Fruškej hory v nadmorskej výške od 125 do 269 m n. m. Patrí do obce Inđija a je najmenšou a zároveň aj najmladšou z jedenástich osád, ktoré túto obec tvoria. Jej presné zemepisné koordináty sú 45° 09′ 11" severnej zemepisnej šírky a 20° 11′ 11" východnej zemepisnej dĺžky.

Podľa súpisu obyvateľstva z roku 2002 v Slankamenských Vinohradoch žilo 266 obyvateľov, z čoho bolo 74,8 %, čiže 199 Slovákov. Priemerný vek obyvateľov je 45,5 rokov. V osade je 105 domácností a priemerný počet členov v jednej rodine je 2.

Špecifiká Slankamenských Vinohradov

Aj keď sú Slankamenské Vinohrady počtom obyvateľov malé, rozprestierajú sa na prevažne veľkej ploche. Jedna časť osady je umiestnená v južnej časti Fruškej hory, zatiaľ čo druhá časť leží v severnej časti. Tu sú domy od seba vzdialené a roztrúsené, medzi nimi sa nachádzajú vinohrady a polia. O týchto občanoch sa hovorí, že žijú v „Brehoch“, teda že sú „Brehovčania“ a ich hudba sa nazýva „brehovská muzika“.

Pre nádhernú prírodu, čistý vzduch a nesmierne ticho sa v minulých rokoch okrem rodinných domov tu začali stavať aj chaty. Vodou sa obyvatelia aj dnes zásobujú z vykopaných studní, keďže tu neexistuje vodovodná sieť. Každá domácnosť má preto studňu hlbokú aj 30 m.

Výborné klimatické a hospodárske podmienky umožnili, aby sa tunajší obyvatelia zaoberali vinohradníctvom a za ostatných desať až pätnásť rokov aj ovocinárstvom. Tento kraj je známy pestovaním viniča a kvalitným vínom, ale aj rôznymi druhmi broskýň, marhúľ, jabĺk a sliviek, ktoré sa predávajú na mestských trhoch alebo sa dá z nich vypáliť výborná domáca pálenka.

Historické fakty a súčasnosť Slankamenských Vinohradov

Dejiny Slankamenských Vinohradov sa začínajú písať asi roku 1895, keď sa na tomto území začína pestovať vinič a následne sa stavajú aj prvé vinohradnícke chaty. Pestovanie viniča podporoval aj sám cisársky dvor. Po zrušení Vojenskej hranice roku 1871 mohla každá rodina v Starej Pazove získať na území Fruškej hory 600 m² pozemku na pestovanie viniča a tak sa začalo sťahovanie rodín. V priebehu pätnástich rokov asi dvesto rodín zo Starej Pazovy tu našlo svoje trvalé bydlisko. Medzi prvé rodiny, ktoré sa sem presťahovali, patrili Németovci, Repovci, Mrvovci, Fábryovci. Preto v minulosti túto osadu nazývali Malá Pazova. Srbi zo susedných dedín aj v minulosti, aj dnes nazývajú Slankamenské Vinohrady Planina.

Predpokladá sa, že dedinka meno Slankamenské Vinohrady dostala po autochtónnej odrode hrozna – Slankamenka a aj vzhľadom na to, že tu bolo a aj v súčasnosti je veľa vinohradov. Ale medzi tunajšími Slovákmi ešte vždy je najzaužívanejšie pomenovanie Brehy.

Prvé rodinné domy postavila rodina Menďanová v terajšej Masarykovej ulici a rodina Fábryová v tzv. Krčedínskom poli, v dnešnej Jánošíkovej ulici.

Popri vinohradníctve našli niektorí obyvatelia Slankamenských Vinohradov zamestnanie v neďalekom kameňolome, v tzv. Majdane, kde dolovali kameň.

Prvá škola bola otvorená roku 1909 a jej zakladateľom bol evanjelický farár Adam Vereš, prvý biskup Evanjelickej a. v. cirkvi v Srbsku. Vyučovanie sa zo začiatku konalo v súkromnom dome, ktorý patril nemeckej rodine Keilerovcov a nachádzal sa na kopci. V tom čase školu navštevovalo asi dvesto detí. Tento dom zároveň plnil aj funkciu modlitebnice.

V roku 1925 školu presťahovali do terajšej Ulice Juraja Vitéza a v nej sa okrem iných predmetov vyučovalo aj náboženstvo. Nové miestnosti, v ktorých škola sídli aj dnes, boli vybudované roku 1957. Vtedy škola zaznamenala najvyšší počet žiakov, keď z dvesto domácností bolo sto školopovinných detí. Počet začal následne klesať a na začiatku 21. storočia už predstavuje iba jednociferné číslo.

Od roku 1990 v škole pracuje iba jedna učiteľka v spoločnej triede, v ktorej v tom istom čase vyučovanie sledujú žiaci všetkých štyroch ročníkov nižších tried po slovensky. Škola je vysunutým oddelením Základnej školy 22. júla v Krčedine, kde žiaci pokračujú vo vzdelávaní vo vyšších ročníkoch po srbsky.

Zakladateľom cirkevno-náboženského života v Slankamenských Vinohradoch bol Adam Vereš, ktorý sa roku 1909 stal farárom Nemeckého evanjelického a. v. cirkevného zboru v Krčedine a pôsobil aj v Beške. Bohoslužby sa v Slankamenských Vinohradoch konali v škole, ale aj v domácnostiach, lebo kostol neexistoval.

Myšlienka výstavby chrámu sa zrodila a aj uskutočnila hneď po nástupe farára Vladimíra Vereša do služby v Starej Pazove. Výstavba sa začala roku 1953 a skončila sa v roku 1955, keď nový kostol posvätil biskup Samuel Štarke (1888 – 1959). Cirkevno-náboženský život je aj napriek malému počtu cirkevníkov ešte stále čulý a bohoslužby sa konajú pravidelne.

Dedina bola elektrifikovaná roku 1966 a asfaltovou cestou so susedným Krčedinom bola spojená roku 1977. Odvtedy občania majú možnosť autobusmi cestovať aj do iných miest. Telefón prvýkrát zazvonil v dedine roku 1985 a roku 2004 bola osada plynofikovaná. Počet zamestnaných je veľmi malý. Koncom minulého storočia sa zvýšil počet občanov, ktorí skončili strednú školu. Roku 2009 dedinka získala prvého občana s vysokoškolským vzdelaním.

Kultúrny život v Slankamenských Vinohradoch

Slankamenské Vinohrady sú jedinou slovenskou dedinou v obci Inđija. Napriek tomu alebo práve preto jej obyvatelia si zachovávajú svoj slovenský pôvod, piesne, zvyky a obyčaje.

V osemdesiatych rokoch minulého storočia tu pôsobila skupina folkloristov, ktorí nacvičovali štylizované tance a príležitostne vystupovali doma, ale aj v susedných dedinách. V roku 2007 bol založený Kultúrno-umelecký spolok Vinohrady, ktorý sa pravidelne zúčastňuje na domácom podujatí Budárske dni. Tento spolok zohráva veľkú úlohu v zachovávaní ľudovej tradície, najmä keď ide o tance a spevy, ako aj kroje typické pre túto oblasť.

V ostatných rokoch spolok Vinohrady, ale aj dedinu, úspešne reprezentoval sólový spevák Marko Macho, ktorý roku 2009 na festivale Rozospievané klenoty v Kovačici získal 1. cenu odbornej poroty. V decembri toho istého roku vystupoval na Jedenástom detskom festivale Letí pieseň, letí, kde získal tretiu cenu za interpretáciu.

Slankamenské Vinohrady sú známe najmä svojou špecifickou brehovskou hudbou. V minulosti tu pôsobilo veľa ľudových hudobníkov, ktorí zachovávali ľudové piesne, ale aj tvorili nové. Brehovskú muziku spravidla vyjadrovali husle, kontra a begeš (basa s tromi strunami), zatiaľ čo sa v novšej dobe používa aj harmonika (akordeón). Texty piesní sa viažu predovšetkým k lokálnemu prostrediu a písané sú nárečím, čím možno sledovať aj prienik srbizmov do reči tunajších Slovákov.

V oblasti kultúry je aktívny aj Spolok žien Anna založený roku 2006. Organizuje mnohé výstavy a najaktívnejší je na podujatí Budárske dni.

Prečo by ste mali navštíviť Slankamenské Vinohrady?

Od jari do jesene sa počet ľudí v Slankamenských Vinohradoch zdvojnásobí, ba až strojnásobí. Prichádzajú sem majitelia vinohradov a ľudia, ktorí prídu strážiť vinice, a tu zostanú, až kým sa hrozno nepooberá. Sú aj takí, ktorí sem pricestujú za oddychom, užiť si prírodnej krásy, čistého vzduchu a vidieckeho ticha.

V auguste sa v Slankamenských Vinohradoch koná podujatie pod názvom Budárske dni, ktoré priláka veľa návštevníkov nielen z okolitých osád, ale aj z iných slovenských a srbských miest. Počas Budárskych dní vystupujú kultúrno-umelecké spolky a tancami, piesňami a hudbou obohacujú túto oslavu. Podujatie sa začína v sobotu, keď poľovnícky spolok zorganizuje súťaž v streľbe na hlinené terče, potom futbalisti usporadúvajú turnaj v malom futbale a večer je tanečná zábava. Nedeľa je vyhradená pre kuchárov rybacej polievky a domácich a cezpoľných „vincúrov“, ktorých výrobky sa hodnotia a odmeňujú. Ženský spolok Anna pravidelne pripravuje tematické výstavy ako Poklady zo skríň starých mám, Ľudový kroj, Kuchyňa z minulosti. Okrem toho spolok žien rád víta aj iné spolky z rôznych prostredí a spoločne usporadúvajú etnofestival, na ktorom ženy jedlami, krojmi, ručnými prácami predstavia svoju dedinku. Počas tohto podujatia sú aj služby Božie v kostole slávnostnejšie. Cirkevníci sa tiež predstavia ako výborní hostitelia a každoročne vo svojom evanjelickom kostole privítajú hostí z cirkevných zborov.