Hložany

Zemepisná charakteristika a demografia

Hložany patria do obce Báčsky Petrovec. Od hlavného mesta Autonómnej pokrajiny Vojvodiny Nového Sadu sú vzdialené 25 km, zatiaľ čo 16 km smerom na západ sa nachádza mesto Báčska Palanka. Južne od dediny je 3,5 km vzdialený Dunaj. Hložany od Báčskeho Petrovca oddeľuje 12 km. Dedina sa nachádza v nadmorskej výške 82 metrov n. m. a jej severná zemepisná šírka je 45 16´ 38´´ a východná zemepisná dĺžka 19 34´ 7´´.

Pri sčítaní obyvateľstva v roku 2002 tu žilo 2283 ľudí, z čoho takmer 87 % tvoria Slováci (1985 osôb). Menej než 150 osôb (6,39 %) je srbskej národnosti a dve percentá tvoria obyvatelia, ktorí sa vyjadrili ako Juhoslovania. Maďarov a Rómov je evidovaných okolo 1 % a Chorvátov 0,65 %.

Špecifiká Hložian

Hložany sú dnes v kultúrnom kontexte známe podľa najväčšieho festivalu tunajších Slovákov Folklórneho festivalu Tancuj, tancuj... Za účelom jeho kvalitnej realizácie bol tu postavený amfiteáter s hľadiskom pre 2600 divákov.

Hložany sa ako máloktorá dedina môžu pochváliť tromi obsiahlymi a kvalitnými monografiami, ktoré do detailov popisujú život v minulosti aj súčasnosť. Hlavným redaktorom všetkých troch vydaní je Mgr. Samuel Fekete. Monografiu vypracoval rad odborníkov z rozličných vedných oblastí. Každá z týchto publikácií Hložany (1756 – 1986), Hložany 2 (1756 – 1796), Hložany 3 (1756 – 2006) sa zaoberá kultúrnym životom dediny a dopodrobna spracúva organizovaný kultúrny život vo všetkých segmentoch, slovenské kultúrne tradície, osobnosti z oblasti kultúry a je bohato ilustrovaná fotografiami.

Neoddeliteľnou súčasťou Hložian je rieka Dunaj. Prítomnosť mohutnej rieky ovplyvňuje každodenný život občanov, ale aj celú geomorfologickú štruktúru okolia, počasie a podnebie. Hložanci (v miestnom úze Hložančania) využívajú výhody blízkej vody najmä v poľnohospodárstve. Vynikajú pestovaním zeleniny, známej koreninovej papriky či kvetov.

Historické fakty a súčasnosť Hložian

Najstaršie známe písomné záznamy o Hložanoch sa datujú do roku 1369, keď v Báčskej župe existovala dedina Gložan. Počas tureckej vlády patrila do Báčskej nachie a uvádza sa aj v tureckých daňových súpisoch – defteroch. V roku 1553 tu bolo postavených šestnásť domov. Gložan uvádzajú aj daňové súpisy z roku 1561, keď tu existovalo dvadsaťosem domov, ako aj v roku 1590, keď zaevidovali len devätnásť domov. Počas celého 17. storočia neboli zmienky o tejto lokalite, vyjmúc údaje z konca storočia, keď sa spomína ako obývaná pustatina.

Od roku 1703 Hložany patrili k futockému panstvu a o tridsať rokov neskôr sa do nich prisťahovali prvé srbské rodiny. V roku 1759 Pavle a Simeon Čarnojevićovci ako spolumajitelia futockého panstva uzavreli zmluvu so svojou novo osídlenou dedinou Hložany (Gložan), v ktorej sa konštatuje, že uplynuli tri roky, čo poddaní neplatili povinné dávky a stanovuje sa výška a rozpis povinných platieb. Preto sa rok 1756 a táto udalosť pokladá za dôkaz, že prví slovenskí osadníci prišli do Hložian. Ďalšie údaje, ktoré ukazujú na trvalejšie usadenie Slovákov v tejto lokalite, sú údaje zaznamenané v urbárnych súpisoch Hložian v Maďarskom štátnom archíve v Budapešti. Väčší počet Slovákov prišiel do Hložian v roku 1770. Druhý hložiansky farár Juraj Rohoň v kronike, ktorú sám začal písať, zaznamenal, že osadníci do Hložian prišli roku 1770 „o Jozefe“, a to z Novohradu, Hontu, Nitry, Zvolena, Pešti a Békešskej Čaby.

Po prisťahovaní do novej lokality sa začali Slováci okrem riešenia existenčných problémov starať aj o duchovný život. Aj keď boli evanjelického vierovyznania, o ich duchovný život sa v začiatkoch staral rímskokatolícky farár, ktorý bol z vedľajšieho Futogu, pod ktorého správu vtedy Hložany patrili. Majiteľ futockého panstva gróf Andrej Hadík si rýchlo uvedomil, že sa mu nepodarí bez zabezpečenia evanjelického farára a učiteľa natrvalo udržať poddaných na svojom majetku a preto sprostredkoval evanjelickým Slovákom založenie cirkvi a školy. Postavená bola modlitebňa, kde ich iba občas navštívil pilišský evanjelický farár Ondrej Stehlo v rokoch 1760 – 1770. Písomné povolenie zabezpečiť kňaza získali 3. marca 1793 a následne sa ním stal Peter Jesenský z Veľkého Jasena, ktorého si priviedli do Hložian roku 1786, jedenásť dní po tom, čo bol vysvätený v Bystrici. Jesenský v Hložanoch úradoval do roku 1801 a v tom období miestna evanjelická cirkev mala 105 manželských párov a 512 duší. Hložančania si roku 1792 začali stavať chrám, ktorý ukončili o štyri roky neskôr a posvätili v roku 1797.

Vyučovanie sa konalo v súkromnom dome roľníka Jozefa Slobodu. Ovládal písmo a učil deti čítať, písať, modliť sa a spievať. Neskôr sa z modlitebného domu urobila fara a z fary opäť škola. V roku 1804 sa tento priestor využil na výstavbu bytu pre učiteľa a nová učebňa sa postavila na dvore. Roku 1820 si Hložančania postavili štvrtú školu. Neskôr roku 1851 vystavali ešte jednu učebňu, keď prvý raz popri sebe pracujú dvaja učitelia.

Hlavné ciele spoločnosti Societas Slavica založenej začiatkom 19. storočia súviseli so vzdelávaním, osvetou, literárnou činnosťou, udržiavaním kontaktov medzi vzdelanými Slovákmi a inými skupinami.

V druhej polovici 19. storočia škola znovu zmenila svoju lokalitu. Tento raz ju postavili pri evanjelickom kostole. Aj keď vznikla už v roku 1888, volajú ju miestni obyvatelia nová škola. Pred prvou svetovou vojnou mala až štyristo žiakov. V roku 1921 bola pôvodne cirkevná škola zoštátnená a mala šesť povinných tried. Počas druhej svetovej vojny – v rokoch okupácie maďarským vojskom – bol v škole namiesto srbského vyučovacím jazykom maďarský jazyk. V roku 1965 dostala názov Základná škola Jozefa Marčoka Dragutína a od roku 1984 sídli v nových priestoroch. V ostatných rokoch je priemerný počet žiakov v škole v nižších aj vyšších ročníkoch okolo dvesto. Výučba sa koná prevažne v slovenčine. Výnimkou sú predmety, pre ktoré neexistujú vhodné kádre, ktoré by vyučovali žiakov v slovenskom jazyku.

Kultúrny život v Hložanoch

Začiatky organizovaného spoločensko-kultúrneho života v Hložanoch sú späté s prácou tunajších učiteľov a kňazov. Existujú zmienky, že hložianska inteligencia a poprední remeselníci už od roku 1905 odchádzali na zábavy do Nového Sadu a okolitých dedín. V roku 1909 bol založený Vnútorno-misijný krúžok evanjelických mužov, v ktorom členovia čítali noviny a časopisy, no okrem toho na stretnutiach nacvičoval spevokol a organizovali sa aj zábavno-poučné večierky. V činnosti pokračovali v roku 1919 so zmeneným názvom Slovenský čítací kruh. Čítací kruh sa postupne stal hlavným hýbadlom na kultúrno-osvetovom poli.

Čítací spolok a spevácka zložka, ktorú tvorili predchodcovia spevokolu (1924), postupovali koordinovane. Okrem cirkevných piesní nacvičovali aj ľudové pesničky pod vedením učiteľa Jána Podhradského, ktorý sa prejavil nielen ako hudobník, ale aj dirigent, autor a skladateľ hudby a piesní. Tu sa odovzdávalo žezlo mladším generáciám a významnú stopu na hudobnom poli zanechal aj známy všestranný hudobník Ján Ďurica, ktorý hrával v päťdesiatych rokoch 20. storočia v rozhlasovom slovenskom orchestri na husliach a na cimbale, dokonca ho občas aj viedol. Po ňom sa vychovávali ďalšie generácie dodnes úspešných hložianskych spevákov nielen v cirkevných spevokoloch, ale aj v sólovej ľudovej a modernej hudbe a v speve. K širokej plejáde spevákov bezpochyby patria aj rozhlasoví speváci Ondrej Čáni a Katarína Krišková a viacnásobným víťazom festivalu V pivnickom poli sa stal Rastislav Struhár.

Hložany patria k lokalitám vojvodinských Slovákov, ktoré sú známe ako výtvarnícke centrá. Okrem Kovačice, Padiny, Báčskeho Petrovca a Selenče aj Hložany majú početných výtvarníkov amatérov a insitných umelcov. Výtvarné amatérske umenie sa začalo rozvíjať v prvej polovici 20. storočia v tvorbe Pavla Vitéza a Petra Páleša, neskôr organizovane pod patronátom KOS Jednota. Bola tu skupina maliarov, ktorá mala dokonca aj svoj ateliér (ten bol v polovici osemdesiatych rokov zbúraný). Vtedy zanikla aj organizovaná činnosť, ale maliari pokračovali vo svojej tvorbe jednotlivo ďalej. Občas sa združovali, aby mohli spoločne vystaviť svoje diela, dokonca sa niekoľkým podarilo usporiadať aj samostatné výstavy. Hložianski výtvarní umelci, ktorí pôsobili od druhej polovice 20. storočia až po súčasnosť, sú: Karol Bartoš, Samuel Valo, Pavel Báďonský, Ján Miškovic, Elena Pálešova-Stupavská, Ján Kuriš, Juraj Galamboš, Ján Valo, Branislav Galamboš, Ján Chlpka, Ján Bartoš, Zuzana Galambošová, Vladimír Klasiček, Ján Peška, Paja Topolski, Samuel Chlpka, Samuel Miškovic a prvá akademická maliarka Daniela Marková, teraz Triašková. Hložianski výtvarníci koncom mája organizujú spoločnú výstavu z najnovšej tvorby s pôvodným názvom Z palety hložianskych výtvarníkov, dnes Hložianska paleta.

Prví divadelní ochotníci nacvičili hru J. G. Tajovského Statky-zmätky roku 1913. Do konca druhej svetovej vojny sa divadelné hry nacvičovali iba striedmo a nepatrili medzi hlavné ochotnícke činnosti. V tridsiatych rokoch sa začali Hložančania zaujímať o svoje ľudové tance, preto ich nacvičovali a prezentovali na javisku pred divákmi. Bolo to vnímané ako novinka v kultúrno-zábavnom živote popri už známom divadle. Takto nacvičili a prvýkrát predstavili Slovenskú besedu vo februári 1933.

Od roku 1948 sa väčšina spolkov zjednotila a začali pôsobiť v rámci jednej inštitúcie pod názvom Kultúrno-osvetový spolok Jednota. V päťdesiatych rokoch sa rozčerila hladina ochotníckych aktivít, najmä v divadelnom živote a v nacvičovaní tancov. Je charakteristické, že divadelné predstavenia nacvičovala popri KOS-e Jednota, aj mládež (najmä stredoškoláci a študenti), športovci a hasiči. Jedným z významných momentov v histórii hložianskeho divadelníctva je koniec roka 1959, keď bol otvorený Dom kultúry. To podporilo entuziazmus hercov a pozdvihlo umenie v dedine na vyššiu úroveň. Nie menší podiel na tom majú aj režiséri týchto divadelných predstavení.

V päťdesiatych rokoch 20. storočia sa začali prejavovať prvé úspechy tanečníkov. Nacvičovaniu tancov sa venovali prevažne učiteľky. Sústavnejšiu prácu robila začiatkom šesťdesiatych rokov Mária Miškovicová, ktorá sa intenzívne venovala najmä mladším generáciám. Koncom šesťdesiatych rokov prejavovali záujem o ľudový tanec aj staršie generácie. Preto vznikla staršia tanečná skupina z prevažne manželských párov, ktorým sa darilo mnoho rokov úspešne reprezentovať hložiansky folklór a zachovávať ľudové tradície. KOS Jednota má aj spevácke zložky, kontinuitu v činnosti zaznamenáva najmä ženská spevácka skupina.

Kultúrny život sa prejavoval v Hložanoch na početných podujatiach. K tým, ktoré už neexistujú, patrili: Mikrofón je váš (1961), súťaž z oblasti hudby, literatúry a športu Všetko alebo nič, podujatie stredoškolákov a vysokoškolákov pod názvom Leto a láska (1963 – 1969), Chmeľový festival (1962 – 1967) a iné.

V súčasnosti okrem KOS-u Jednota zachováva tunajšie slovenské tradície aj Spolok žien Slovenka. Dejiny ženského spolku v Hložanoch sa datujú až do roku 1934, odkedy spolok s občasnými prestávkami existuje. Dnešné meno získal v roku 2004. Odvtedy sa aktívne zaoberá prednáškovou činnosťou s témami zo zdravotníctva, sociálnej ochrany a ochrany starých ľudí a detí, ochrany životného prostredia, dedinskej turistiky a gastronómie, ako aj z oblasti rovnoprávnosti pohlaví a postavenia žien na dedine. Spolok Slovenka v roku 2009 vydal receptár tradičných koláčov pod názvom Kolo hier a koláčov a o rok neskôr aj receptár Kyslovka so svadobnými vinšami a iné varené jedlá. Okrem receptov tradičných jedál zbierajú a prinášajú do spolku členky aj starodávne predmety, nábytok, odev a obuv. Časť týchto predmetov možno vidieť v hložianskej slovenskej etnoizbe na poschodí Domu kultúry v Hložanoch. V priestoroch spolku sa pripravujú aj tematické výstavy a hložianske ženy sa aktívne zúčastňujú na rôznych festivaloch, kde úspešne reprezentujú tradičnú kultúru Slovákov. Dnes má spolok Slovenka päťdesiatpäť aktívnych členiek a je zapojený do Asociácie slovenských spolkov žien.

Prečo by ste mali navštíviť Hložany?

Hložany navštívi najviac turistov počas Folklórneho festivalu Tancuj, tancuj... Festival bol založený v Hložanoch roku 1970, odkedy sa aspoň raz za dva roky koná práve v meste svojho zrodu. Termín podujatia je posledný víkend v máji, koncerty sú na javisku amfiteátra, ktorého kapacita je dvetisíc šesťsto divákov. O vývine festivalu výrečne hovoria aj zmeny jeho názvu: Prehliadka ľudových tancov juhoslovanských Slovákov, Prehliadka slovenských folklórnych skupín Vojvodiny, Festival slovenskej hudobnej a tanečno-folklórnej tvorby SAP Vojvodiny, Prehliadka slovenských ochotníckych tanečných, speváckych, nástrojových skupín, Festival slovenskej hudobnej a tanečno-folklórnej tvorby Tancuj, tancuj...Jedným z hlavných cieľov festivalu dnes je zachovávanie a zveľaďovanie slovenskej vojvodinskej ľudovej kultúry, tancov, spevu, hudby, zvykov a obyčají. Od roku 2000 sa na ňom každoročne zúčastňuje v priemere dvadsať súťažiacich spolkov a doteraz sa vystriedalo vyše tridsaťtisíc domácich a zahraničných účastníkov. Festival sprevádzajú etnovýstavy, výstavy výtvarníkov a v ostatnom čase aj súťaže rybárov, poľovníkov a šachistov.

Okrem najväčšieho celomenšinového festivalu sa v Hložanoch konajú aj kultúrne podujatia miestneho rázu zásluhou najmä obnovenej činnosti Miestneho odboru Matice slovenskej v Srbsku (MO MS). Najdlhšiu tradíciu má kultúrno-umelecké podujatie pod názvom Štefanský večierok, ktorý sa koná každoročne 26. decembra na Štefana. Na organizácii sa podieľajú MO MS Hložany, Evanjelická a. v. cirkev, KOS Jednota a Základná škola Jozefa Marčoka Dragutína. Náplňou týchto koncertov sú prevažne ľudové a lyrické piesne, básne, humoristické výstupy a tance. Ďalším podujatím sú Jesenné listy (od roku 2002), ktoré je venované tradičným a lyrickým piesňam, zatiaľ čo najmladším podujatím je Báčanská jar s pásmom krásneho slova popretkávaného ľudovými, lyrickými a tanečnými piesňami. Hložiansky MO MS už viackrát usporiadal aj literárne večierky, stretnutia so spisovateľmi a spoluorganizoval výstavy slovenských vojvodinských výtvarníkov. Možno spomenúť výstavu pri príležitosti 125 rokov od narodenia a 75 rokov od smrti prvého slovenského akademického maliara Karola Miloslava Lehotského (1879 – 1929), laliťského rodáka, ktorý časť svojho života strávil v Hložanoch, kde sa inšpiroval a tvoril.

Do Hložian láka turistov aj najväčšia európska rieka, ktorá preteká hložianskym chotárom, Dunaj. Pobrežie rieky sa využíva nielen v hospodárstve, ale aj na rekreáciu. Stretnutie a posedenie v čárde, ochutnávky čerstvých rybacích špecialít a kúpanie na pieskových plážach sú útočiskom pred horúcimi letnými dňami. Rybársky spolok organizuje viackrát ročne aj rôzne športové aktivity a tiež aj veľmi atraktívne a navštevované súťaže vo varení kotlíkovej rybacej polievky.