Ostojitevo

Zemepisná charakteristika a demografia

Ostojitevo patrí medzi najstaršie obývané osady v severnej časti Banátu. Nachádza sa neďaleko ľavého brehu rieky Tisy v nadmorskej výške 88 m n. m. Patrí do obce Čoka v severobanátskom obvode, ktorá je od Ostojiteva vzdialená šesť kilometrov. Maďarsko je vzdialené približne štyridsaťpäť kilometrov a k hranici s Rumunskom je necelých dvadsať kilometrov.

Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2002 má Ostojitevo 2877 obyvateľov a 1048 domácností. Srbské obyvateľstvo tu tvorí väčšinu – 56,15 %, žijú tu tiež Maďari – 26,51 %, Slováci – 6,36 %, Rómovia – 2,88 %, Juhoslovania – 1,47 %, Chorváti – 0,77 % a iní.

Foto: Marijan Pavlov

Špecifiká Ostojiteva

Možno povedať, že Ostojitevo predstavuje typickú vojvodinskú dedinku na hranici Báčky a Banátu. Pri príchode si nemožno nevšimnúť tri kostoly, ktoré odzrkadľujú viackonfesionálnosť obyvateľstva. Okrem náboženskej rozličnosti je tu aj výrazne pestré národnostné zloženie obyvateľstva. Prívetiví okoloidúci dedinčania sa vám pozdravia v srbčine, ale aj v maďarčine, slovenčine, poľštine či rumunčine, keďže polovica obyvateľstva ovláda aspoň dva z uvedených jazykov.

Historické fakty a súčasnosť

Výsledky terénneho výskumu z roku 2011 poukazujú na fakt, že v súčasnosti existuje iba niekoľko rodín, v ktorých sa hovorí po slovensky. Sú to rodiny, ktorých predkovia sú pôvodní Slováci z Vojvodiny. Väčšina doteraz deklarovaných Slovákov, ktorých predkovia sú Poliaci, sa v súkromí rozpráva po poľsky alebo po srbsky. V zmiešaných manželstvách sa rozpráva hlavne srbčinou, prípadne maďarčinou.

Staršie názvy tejto dediny boli Szent Miklós, Klein Niklos, Tisza Szent Miklós, Potiski Semikluš, Potiski Sveti Nikola, Sankt Nikolaus an den Theiss, Ražan Sent Mikloš a Pejs Szent Miklós. Svoje súčasné meno dostala v 20. storočí v čase Kráľovstva Juhoslávie, a to podľa osobnosti Tihomíra Ostojića. Bol to rodák z tejto dediny, literát a uznávaný člen Matice srbskej.

Podľa cirkevných údajov Svätý Mikuláš založili Srbi v roku 1747. Rumuni sú uvedení ako kontinuitné obyvateľstvo od roku 1752, Srbi od 1753, Nemci od 1777 a Maďari od roku 1831. Od roku 1838 sa tu začalo usadzovať aj evanjelické obyvateľstvo z Poľska. Boli to robotníci z blízkosti Krakova, ktorí sa postupom času poslovenčili. Začiatkom 20. storočia sa sem prisťahovalo niekoľko rodín z Liptova, ako aj z niektorých slovenských osád v Banáte – z Aradáča a Hajdušice.

Dôvody na poslovenčenie ostojitevskej poľskej menšiny boli viaceré. Jednak bol v období rakúsko-uhorskej éry silný asimilačný tlak z maďarskej strany, jednak to bola absencia poľskej inteligencie. Príchodom slovenských rodín a najmä evanjelických učiteľov a kantorov, začala postupne táto skupina Poliakov hovoriť po slovensky.

Foto: Marijan Pavlov

Na radu misijného farára Gustáva Bujkovského si tamojší evanjelici založili v roku 1867 vlastnú cirkev. Cirkevná spoločnosť sa postupne začala rozvíjať a vznikla potreba vybudovať priestory pre cirkev i školu. Pavel Česlár venoval pozemok vo veľkosti sto veľkých siah. Na ňom bola v roku 1885 vystavaná modlitebnica a škola. V roku 1899 bola vybudovaná nová škola a pôvodné priestory sa používajú aj dnes na cirkevné účely. Okrem fary a modlitebného domu pribudol v roku 1930 ostojitevským evanjelikom aj evanjelický kostol.

Foto: Marijan Pavlov

Foto: Marijan Pavlov

Pôvodné slovenské rodiny boli Kmeťovci, Krajčovci, Lastovicovci, Mokráčkovci, Stanovci, Husákovci, Ceperovci. Ako hlavné zamestnanie sa uvádza poľnohospodárstvo, ale sú tu aj remeselníci: stolári, murári, kolári, priemyselní pracovníci a iní. Časť dediny, ktorá sa nachádzala v okolí mlyna, sa nazývala aj slovački centar. Bola tu Slovenská ulica a spolu s niekoľkými okolitými ulicami tvorili tzv. slovenský kraj.

V Potiskom Mikuláši boli učitelia od začiatku pôsobenia väčšinou spájaní s cirkvou. Do sedemdesiatych rokov 20. storočia, pokiaľ ešte fungovala v dedine aj slovenská a maďarská trieda, deti slovenských, poľských a  zmiešaných manželstiev navštevovali slovenské triedy.

Foto: Marijan Pavlov

Kultúrny život

Začiatky kultúrneho života sa datujú od roku 1921, keď bol založený Evanjelický čítací a vzdelávací spolok Pokrok. V rámci neho sa členovia stretávali aj na rôznych prednáškach. Do šesťdesiatych rokov 20. storočia sa kultúrny život v Ostojiteve spestroval v súlade s celkovým rozvojom osady. Počet všetkých obyvateľov bol dvakrát taký ako teraz a podobne to bolo aj so slovenskou menšinou.

Aj v sedemdesiatych rokoch 20. storočia slovenská menšina si pestovala svoj kultúrny život. V rámci školy sa organizovali kultúrno-umelecké programy aj v slovenskom jazyku a návštevníci boli z celej dediny. Jeden z dôvodov úspechu týchto programov bolo aj to, že prednes bol vždy v troch jazykoch: v srbčine, maďarčine a v slovenčine. Pri každej príležitosti sa recitovalo, spievali pesničky, či prezentoval folklór. Bývalo to v období, keď v dedine bola väčšia koncentrácia slovenskej menšiny, prisťahovanej z iných vojvodinských dedín. Postupne počet príslušníkov slovenskej menšiny klesal z dôvodu miešania manželstiev.

V súčasnosti existuje Kultúrno-umelecký spolok Ostojitevo. Venujú sa v ňom hlavne srbským ľudovým tancom. Občas sa okrajovo nacvičujú aj tance všetkých menšín, žijúcich v tejto dedine, niekoľko členov je slovenského pôvodu. V súčasnosti sa v  základnej škole organizujú všetky kultúrne udalosti spoločne – bez ohľadu na národnosť.