VYHODNOTENIE KONCERTOV TANEČNÝCH SKUPÍN 43. FOLKLÓRNEHO FESTIVALU TANCUJ, TANCUJ... V HLOŽANOCH

odborná porota
17. júna 2013

1. Laureátom festivalu - zlaté pásmo získal SKUS Pivnica FS v Pivnickom poli, mladšia tanečná skupina, choreografia: Mám ja koňa faku (umelecký vedúci a autor choreografie Janko Merník)

2. Strieborné pásmo získal KOS Jednota z Hložian, mladšia tanečná skupina, choreografia: Zažeň, Jaňík, ovce, do tej bukoviňe (umelecký vedúci a autor choreografie Jaroslav Kriška)

3. Bronzové pásmo získal SKC P. J. Šafárika z Nového Sadu FS Šafárik, choreografia: Drotári idú...(umelecký vedúci Ivan Slávik, autor choreografie Ján Slávik)

 

Odborná porota pracovala v zložení Anna Medveďová Gašková, Pavel Holík, Milorad Lonić a pre kroje Vlasta Vinkovičová.

Na úvod by sme chceli v krátkosti povedať, že festival bol pripravený na veľmi dobrej organizačnej úrovni, v príjemnom prostredí hložianskeho kultúrneho domu a prírodného amfiteátra spolu so sprievodnými podujatiami, ktoré vhodne obohatili program a doplnili celkový obraz kultúry miestneho prostredia. Písomný Informátor ako aj programový bulletin mali vkusnú formu a prehľadný, zaujímavý obsah.

Z pohľadu člena poroty, ktorý je zároveň nadšencom pre rozvoj a upevňovanie vzťahov Slovákov vo Vojvodine a na Slovensku, veľmi pozitívne hodnotím prácu všetkých kolektívov, nakoľko sa tým oživujú vzťahy, spolupráca, spolupatričnosť a súdržnosť Slovákov v jednotlivých obciach. Melódie a slová piesní, rovnako ako pohybové stvárnenie hudobnej predlohy tancom hlboko spája účastníkov s pôvodinou, s koreňmi vlastnej kultúry a identity. Preto je obzvlášť chvály hodné, že je na javisku vidieť okrem starších (u ktorých nachádzame vyšší stupeň zodpovednosti) aj veľa mládeže. Z toho sa dá usudzovať, že kultúrne spolky majú doma pre svoju činnosť priaznivé prostredie a podmienky. Bolo by určite vynikajúce, aby sa takáto vytrvalá činnosť stala súčasťou života a životného štýlu ľudí. (P. Holík).

Súčasťou tohto festivalu som sa stala po dlhej dobe, po neuveriteľných 15. rokoch, kedy sme so súborom z hložianskeho amfiteátra odchádzali ako laureáti festivalu a musím povedať, že mi bolo cťou sedieť z opačnej strany javiska a pozerať sa na predstavené tanečné súbory a hudobné zoskupenia, ktoré ich sprevádzali, jednak z profesionálnej stránky ale i osobných vnútorných pocitov, ktoré vo mne vyvolali krásne spomienky a živú predstavivosť, aké emócie prežívajú aktéri práve na javisku, za javiskom. Folklórny festival Tancuj, tancuj... patrí do skupiny najstarších celomenšinových festivalov, a čo do početnosti účastníkov je najmasovejším hudobno-tanečným festivalom Slovákov v Srbsku, kde si vyberáme reprezentanta, ktorý súčasný slovenský vojvodinský hudobno-tanečný folklór prezentuje na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve. Už len preto musím poznamenať, že by sme na tomto podujatí mali ozaj sledovať hudobno-tanečný materiál z vlastných domácich prostredí. Neraz to odznelo zo strany odborníkov zo Slovenska ako i od nás. Pre niekoho sa táto smernica zdá dookola opakujúca ale v skutočnosti je veľmi závažná a každý autor by sa mal snažiť vyčariť zo svojho lokálneho prostredia čo najviac a zapracovať to do choreografií, ktoré nám predvedie na javisku. Rovnako ako je dôležitá kvalitná interpretačná úroveň tanečných kolektívov, ktorú väčšina aj na tohto ročnom festivale dosiahla, čo je samozrejme chvály hodné, je podstatné skúmať a prezentovať tradičné tanečné formy, ľudové piesne, ktoré sa postupne stanú odkazom a inšpiračným materiálom pre budúce generácie. (A. Medveďová Gašková).

Keďže sú však pravidlá festivalu zamerané aj na určenie najlepších kolektívov s motiváciou skvalitňovania ich práce, preto okrem morálneho víťazstva všetkých zúčastnených kolektívov, musí porota posudzovať aj umelecké kritériá jednotlivých výstupov.

Hodnotená časť festivalu v tanečnej kategórii prebehla vzhľadom na počet výstupov veľmi prezieravo v dvoch oddelených koncertoch, pričom úroveň programov postupne gradovala, čo vyplýva zo znalosti organizátorov o zázemí a práci jednotlivých kolektívov.

Choreografi vychádzali vo svojej tvorbe v zásade buď z domácich zdrojov, z prameňov svojej vlastnej miestnej vojvodinskej kultúry, alebo zo zdrojov tanečných oblastí Slovenska. Tak ako sme už naznačili v úvodných riadkoch, pre hodnotenie poroty má vyššiu váhu práve domáci zdroj, zachovanie, oživenie domácich kultúrnych atribútov, ktoré sú ľuďom vlastné a najbližšie, v ktorých vyrastali predošlé i súčasné generácie, ktoré sú v ich duchovnej pamäti a emočne ich najlepšie, najprirodzenejšie preciťujú i v scénickom predvedení. Určite je prínosné, aby kolektívy mali vo svojom repertoári spracované aj tanečné oblasti Slovenska alebo napríklad i tance iných etník žijúcich vo Vojvodine. Je to prirodzené, že každý jeden súbor ich môže mať vo svojom repertoári, no na hodnotenom reprezentačnom festivale slovenských kolektívov pestujúcich tradičnú ľudovú kultúru v Srbsku porota uprednostňuje domáce inšpiračné zdroje.

U kolektívov predstavených v prvom koncerte tanečných súborov by bolo do budúcnosti vhodné viacej popracovať na technickej úrovni tanečníkov, ich držaní tela. Negatívom týchto súborov bolo vo finále nasadenie rýchleho tempa, ktoré nedostatočne nacvičení tanečníci nezvládali a orientovali sa iba na prednes, čím pôsobili nezaujato, bez úsmevov na tvárach a úplne sa vytratil dialóg s publikom. Takmer u všetkých súborov bola spevácka zložka nedosatočne využitá a čo sa týka interpretácie bola na slabej úrovni až na dve vínimky. Okrem laureáta festivalu sa najsviežejšie, s pekným prejavom i pekným spevom dievčat v prvom koncerte prezentovali tanečníci z Kovačice. V ostatných choreografiách sme mohli počuť obligátny piesňový fond opakujúci sa roky, ktorý je žiaľ dôkazom minimálnej práce s domácim terénom.

Po choreografickej stránke prevládali výstupy s menej výraznou priestorovou kresbou a s takmer rovnakou úrovňou tanečného tempa počas celého výstupu, dramaturgická krivka výstupov bola nevýrazná. No najviac z radu v dobrom slova zmysle vyčnieval FS V pivnickom poli, mladšia skupina z Pivnice. Tanečníci veľmi vkusne rozvíjali úvodný čardášový motív, tanečné obrazy sa v priestore organicky prelínali, tanečníci pôsobili vyzretým dojmom. Choreograf Janko Merník osvedčil veľký cit pre mieru, zmena melódie i tanečného motívu nastala prirodzene a v pravú chvíľu, na javisku sa odvíjalo viacero tanečných kreácií súčasne, čo dodávalo výstupu rozmanitosť a napokon celý výstup postupne podmanivo gradoval. Treba tiež povedať, že aj kvalitná hudobná zložka a spev prispeli svojou mierou a príjemnou harmóniou k výbornému celistvému dojmu tohto výstupu. Pre nás toto číslo bolo najucelenejšie, čo sa týka všetkých aspektov a atributov, ktoré má choreografia obsahovať, rovnako scénicky krásne stvárnený lokálny materiál, čím sa stalo laureátom festivalu a reprezentantom na budúcoročných Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve.

Pozitívne hodnotíme úroveň stvárnenia miestnych obyčajov u všetkých kolektívov na festivale. Všetky zložky boli vyvážené, vhodne sa prelínali a dopĺňali a nechýbalo v nich ani korenie života - humor. Teda ako tanec, tak i spev, hudba, hovorené slovo i výtvarná stránka v podobe krojov boli na veľmi dobrej úrovni a dramaturgicky sa tiež s citom striedali. Snáď iba v jednom prípade by bolo vhodné dotiahnuť aj rekvizitové súčasti do primeranej polohy (miesto rušivých moderných kovových lavíc použiť radšej dobové drevené lavice - Hajdušica), aby bola vernejšie zachovaná atmosféra stvárňovanej doby. Taktiež by sme chceli pripomenúť nie celkom dokonalé využitie rekvizít v podobe ručných prác, ktoré ženy predvádzali na javisku. Jednou z funcií využitia rekvizít je aj estetická a prezentačná, ktorá bola na tomto mieste druhoradá. Odporúčame dané skvosty, ktoré, keď už keď sú na javisku, viac prezentovať publiku, čím by sa obohatil celkový estetický efekt. Táto zásada rovnako platí aj pre SKUS Jednota zo Šídu, kde bola samotná choreografia pomenovaná podľa rekvizít Zábava pri kotlíkoch, pričom boli zoradené na okraji javiska vo dvoch rovinách a taktiež ich využitie bolo druhoradé. Primárnou voľbou hovoreného slova na javisku by malo byť jednoznačne nárečie. Pozitívne hodnotíme snahu naších najmenších prostredí, predstavených v prvom koncerte tanečných skupín ako i snahu mladých nadšencov tohto krásneho umenia, ktorých kolektívy neboli celkom technicky zdatné, ale ich početnosť je obdivuhodná. Držíme im palce do budúcnosti s odkazom uprednostniť svoj vlastný materiál a tvorbu, venovať sa výskumom materiálu, pred uplatňovaním tvorby iných už skúsených umeleckých vedúcich.

V druhom tanečnom koncerte festivalu sa tanečné kolektívy prezentovali v priemere lepšou pripravenosťou (až na malé výnimky), peknými choreografiami, technickou vyspelosťou i prejavom tanečníkov. Zaujala najmä mladšia skupina z Hložian, kde choreograf Jaroslav Kriška dokázal vytvoriť atmosféru pasenia ovečiek veľmi vkusnými krokovými variáciami. Choreografia hýrila nápaditosťou a peknou kresbou v priestore. Tanečníci zaplnili javisko a vidieť, že sú dobre pripravení, pôsobia na javisku príjemne a prirodzene. Veľmi úspešne zvládali technicky vo finále veľmi rýchle tempo a pôsobili presvedčivo. Veríme, že tento choreografický počin Jaroslava Krišku bude dlho zdobiť repertoár Hložančanov.

Už tradične kvalitné predvedenie vlastných motívov nám rokami ponúka FS Klasy zo Starej Pazovy. Aj tohto roku spracoval veľmi zaujímavý a pri tom originálny domáci motív. Choreografka Hana Rumanová sa krásne ujala tejto pazovskej témy, zaznel pekný ženský spev, vhodne a s mierou využila rekvizity, tanečnice príjemne podali jej choreografiu.

Dobrým dojmom pôsobil vyzretý kolektív FS Šafárik, tanec v ich podaní pôsobí prirodzene, s ľahkosťou, choreografia hýrila nápaditosťou a dramaturgická krivka vťahuje diváka do diania na javisku. Oceňujeme veľmi kvalitný prednes a dialóg s publikom. Vhodne sa striedajú spevácke, rytmické i tanečné obmeny. Čo by sme chceli vytknúť je využitie viac menej tanečných motívov zo Slovenska. I keď je choreografia Jána Slávika zaujímavá, svieža už sme sa s ňou mohli na javisku stretnúť.

V Choreografii Kataríny Mosnákovej so SKUS Jánošík chceme vyzdvihnúť pekne spracovaný motív príchodu mládencov na javisko (do krčmy). Pôsobil prirodzene a logicky, nebol samoúčelný. Taktiež za zmienku stojí využitie tanečných motívov z vlastného prostredia. Príjemne na nás zapôsobil aj FS Mladosť z Aradáča, Ivan Bagľaš sa dobre ujal témy svadby, jeho skratka bola nápaditá a pri tom vystihovala vo vymedzenom časovom priestore atmosféru príprav i samotnej svadby (hoci niekedy až s nadmierou obrazových vstupov a hovoreného slova). Na tomto mieste by sme chceli upozorniť na výraznejšie využitie zdrojov z vlastného prostredia na javisku, najmä pri spracovaní prevozu výbavy mladej nevesty, ktoré tradične v Aradáči sprevádzala žena hrou na diatonickej harmonike, čo je lokálnym špecifikom tohto prostredia.

Pekné momenty prezentoval aj FS Vreteno z Kysáča, hoci dlhodobá a opakovaná prezentácia pitia alkoholu na javisku nepôsobí najpovznášajúcejšie, čo by ale malo byť atribútom umenia.

Na záver by sme chceli poznamenať niekoľko všeobecne platných postrehov. Dvohlasný spev, ktorý odznel v druhom koncerte tanečných súborov ako taký, nie je vlastný tradovanému ľudovému spevu v prostredí vojvodinských Slovákov. Umelé úpravy viachlasného spevu nepokladáme za ľudové a netreba ho manifestovať na takýchto podujatiach.

Do budúcna je potreba viac zapracovať na zákonitostiach scény, viac sa vedieť orientovať v prenesení daného javu na javisko a taktiež veľmi dvôležitá je komunikácia, čiže dialóg s publikom, ktorý u väčšiny súborov chýbal.

V neposlednom rade treba povedať, že sme v tanečnej oblasti videli množstvo kvalitnej a nadšenej práce a je len ťažko v takomto prípade vybrať jedného víťaza, aby tým ostatné kolektívy neboli demotivované. Preto chceme vyjadriť názor, že v práci všetkých kolektívov treba v prvom rade prezentovať, že nie víťazstvo, ale radosť, krásu a spolupatričnosť, ktorú tanečníci, choreografi a ostatní spolupracovníci vytvárajú, stvárňujú a prežívajú je na ich práci to najdôležitejšie.

Mgr. Anna Medveďová Gašková – (etnologička) predsedníčka poroty

Ing. Pavel Holík – (umelecký vedúci a choreograf) člen poroty

 

 

Kroje na 43. Folklórnom festivale Tancuj, tancuj...

Mnoho úsilia a nezištnej práce musí vynaložiť početná skupina ľudí, aby sa manifestácia takýchto rozmerov a na tak vysokej úrovni mohla uskutočniť. Hložančania to vedia, chcú a dobre to robia. Asi takto by sa v najkratších črtách dalo zmieniť o krásnych zážitkoch prinesených z Hložian zo 43. folklórneho festivalu Tancuj, tancuj..., ktorý prebiehal 1. júna 2013, na ktorý si ešte zavše s radosťou zaspomíname.

Z hľadiska hodnotenia ľudoveho odevu, zmienim sa o niektorých postrehoch, ktoré sú mimoriadne pochvalihodné ale aj o tých, kde som spozorovala nejaké nedopatrenia alebo o čom sa často polemizuje pri takýchto podujatiach.

Kroje jednotlivých našich osád sú mimoriadne pekné a jedinečné. Aj keď sa v priebehu stáročí značne menili, nestratili na kráse. Nadobudli iba svoje špecifické črty. V súčasnosti predstavujú významnú zložku ľudovej kultúry, ktorú vojvodinskí Slováci dostali do dedičstva a vedia si to vážiť a ochraňovať. Boli sme svedkami toho aj na tohtoročnom festivale Tancuj, tancuj... v Hložanoch. Ľudové tance sú predsa úzko späté s ľudovým odevom. Tanečníci sú si toho vedomí a preto si v súlade s choreografiou volia aj prilsúchajúci odev.

Ľudový odev, v ktorom tanečné skupiny vystupovali, aj teraz ako aj po minulé roky, môžeme zatriediť do niekoľkých skupín. Do prvej a takpovediac tej najlepšej skupiny patrí ľudový odev pôvodný. Najlepšej preto, že tanečníci si ho zadovážia vo svojom prostredí, kde tento kroj „žije“ a príležitostne sa používa. Dobre je chránený, starostlivo opatrovaný a udržiavaný. V danom prostredí ho dobre poznajú až do najmenších detailov, vrátane doplnkov, obuvi, pokrývky hlavy a účesom. Vedia si ho správne obliekať a vedia sa v ňom pohybovať. Cítia sa v ňom dobre, čo je aj na javisku viditeľné.

Toho roku kompletný, sviatočný ľudový odev, priam muzeálnej hodnoty, ako mužský tak aj ženský, mali obe tanečné skupiny z Pivnice.

Pivničania sú už po tom povestní, že predstavia vždy kroje zo svojej osady, neustále ich vylepšujú, cibria až do podrobností a vždy sú dokonale upravení. Tak isto sa môžem zmieniť aj o tanečníkoch zo Starej Pazovy. Vystúpili v krásnom všednom ľudovom odeve priliehavom ku choreografii Na živej vode. Pazovčania sa vyznačujú tým, že každý rok nás prekvapia novou kombináciou pôvodného ľudového odevu. Mnohé tanečné kolektívy si to nemôžu dovoliť a viackrát vystupujú v tom istom kroji.

Staršia skupina z Hložian svoje Svadobné tance predviedla tiež v krásnych a hodnotných pôvodných krojoch.

Nie len v skupinových tancoch, ale ešte lepšie v obyčajoch, pôvodný odev prichádza do výrazu. Toho roku boli bez chyby oblečení účastníci z Hajdušice, ktorí predviedli hajdušické priadky. Odlišné odevné súčiastky jednotlivcov, odev staršej a mladšej generácie vzájomne tvoril celok, patril do toho istého medzivojnového zimného obdobia, s rekvizitami, ktoré na priadkách boli nevyhnutné a zároveň zvýšili celkovú úroveň choreografie.

Kožúšky zriedkavo vidíme na tomto letnom festivale. Mladšia tanečná skupina z Hložian sa bez ních zaobísť nemohla v choreofrafii Zažeň, Janík, ovce, do tej bukoviňe a presvedčili nás, že aj pastiersky odev môže pôsobiť pôvabne.

Menej šikovne bol zvolený odev aradáčskej skupiny v choreografii Takto sme sa svadbiľi. Nebolo možné celkom určiť, v ktorom ročnom období tá predvádzaná svadba prebiehala a celkový obraz rušila nie celkom dobrá farebná zladenosť ľudového odevu na javisku. Je pravdou, že sa na svadbu oblečie kto ako chce, ale keď ju máme predviesť na scéne, odev tu predstavuje kostým, ktorý má napomôcť celkovému dojmu a vypovedať a doplniť to, čo sa tancom vyjadriť nedá.

Jednu zo skupín tvoria tie kroje, ktoré sú vo vlastníctve jednotlivých tanečných kolektívov. Zhotovené sú pre tanečné vystupenia so zámerom uniformovanosti. Zvyčajne sú vernou kópiou pôvodných sviatočných krojov a videli sme ich už viackrát na javisku. Takto vzniknuté, môžeme to nazvať javiskové kombinácie, na ktoré sme si už zvyky i keď majú nedostatky, nevšímame si ich. Napríklad k ženskému sviatočnému kroju z poslednej vývojovej fáze sa priraďujú úzke mužské nohavice s vekom, ktoré sa obliekaju do čižiem. Alebo k tomu istému ženskému kroju muži si oblečú biele široké gate. Oboje sa prestali nosiť už začiatkom dvadsiateho storočia. Možno práve toto nám chceli povedať Vojlovičania, ktorí nadobudli odvahu a dievčatá obliekli do súčasného ľudového odevu, pokým chlapci tancovali v topánkach a nohaviciach mestského strihu. Takto sa obliekali už po druhej svetovej vojne.

O spôsobe obliekania mužskej košele existujú odlišné názory. Niektorí ju majú vypásanú, iní zasa zapásanú do nohavíc. Košeľa sa nikdy nezapasovala do bielych širokých gatí, bez ohľadu, či sa gate obliekali ako sviatočná alebo pracovná odevná súčiastka aj vtedy, keď sa ešte na košeľu obliekali ďalšie krojové súčiastky. Teda asi Kysáčania to niekde videli inak. Do nohavíc sa však košeľa zapasovala, o čom svedčia i najstaršie zachované fotografie. Mnohí sa toho nepridržiavajú a „beťársky“ si košeľe povypasujú. Netvrdím, že ojedinelý kraj mohol mať aj takú obyčaj.

Osobitnú a diskutabilnú skupinu toho roku tvorí odev štylizovaný, skoro pravidelne málovravný, inokrajný, v naších krajoch neznámy a práve preto nešikovne upravený. Volili si ho tie tanečné skupiny ktoré mali aj tanečnú choreofrafiu prinesenú zo Slovenska. Iné východisko teda nemali. Adekvátne kroje si nemohli zadovážiť a z toho čo sa pokúsili napodobniť, ťažko je rozpoznať aj kraj, kam by mal byť ten odev zaradený. Je smutné, keď taká Padina bohatá na svoje vlastné reprezentačné kroje príde k takémuto rozhodnutiu.

Sú však aj výnimky. Ucelený obraz, v ktorom kroje výstižne napomáhali tanečnému výkonu priam divadelnou formou, podali účastníci z Nového Sadu v choreografii Drotári idú... Spojenie troch druhov kostímov, vrátane aj uniformy bubeníka bolo dôkladne domyslené. Dosiahlo tým prepojenie väzby medzi Hornou a Dolnou zemou. Ostatným, ktorí prebrali tance zo Slovenska sa to žiaľ nepodarilo.

Na tomto mieste sa nastoľuje otázka, či je vôbec dobré a potrebné preberať cudzie elementy, popri toľkých vlastných na reprezentačnom festivale slovenského dolnozemského hudobno-tanečného folklóru?

Snáď nechybím ak budem citovať slová Anny Tomanovej Makanovej, predsedníčky Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku prebrané z Informátora z roku 2013, ktoré znejú nasledovne: ,,Tradičná kultúra prezentovaná na tomto festivale tvorí základ našej bohatej a rozmanitej kultúrnej sučasnosti. Je pevnou pôdou, na ktorej stojíme, je základom, na ktorom dnes budujeme svoju národnú a kultúrnu idetitu, svojbytnosť a inakosť.“ Túto našu inakosť mnohí obdivujú a už preto by sme sa nemali ,,dívať do cudzieho chotára“. Vývoj slovenskej ľudovej kultúry na Dolnej zemy prebiehal odlišne než na Slovensku už zo známych historických, kultúrno - spoločenských, politických pričín, o čom každý znás veľmi dobre vie. To však neznamená, že je ona menej bohatá, menej krásna a menej naša – slovenská ale určité si rozdiely a obzvlášť v hudobno-tanečnom folkóre sú evidentné a preto ich treba odlišovať a mladé generácie v takomto duchu vychovávať. (Mgr. Vlasta Vinkovičová, etnologička)

Komentáre

Post new comment

Obsah tohto políčka je súkromný a nebude dostupný verejnosti.
CAPTCHA
This question is for testing whether you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.