STAVBY ZO SNOV MICHALA MILANA HARMINCA

Michal Babiak
1. augusta 2014

V tom dávnom roku, keď sa Michal Harminc narodil zomrel veľký francúzsky hudobný skladateľ Hector Berlioz a spisovateľ Sainte-Beuve a v tom istom roku sa narodili Mahatma Gandhi, spisovateľ Andre Gide a slovenský národovec Albert Škarvan, ktorý bol osobným lekárom Leva Nikolajeviča Tolstého. Rakúsko-Uhorskom vládol František Jozef I. a v Srbsku Milan Obrenović I. V tom dávnom roku 1869 Mendelejev uverejnil svoju periodickú sústavu prvkov, vtedy bol aj slávnostne otvorený Suezký kanál, Verdi skomponoval svoju operu Aida, Emil Škoda odkúpil továreň Škoda a v Smíchove bol založený pivovar Staropramen. Keď roku 1964 Michal Milan Harminc zomrel, v tom istom roku zomreli aj Jawaharlal Nehru a autor Jamesa Bonda, spisovateľ Ian Fleming; v tom – dávnom? / nedávnom? – roku 1964 sa narodili herci Nicolas Cage, Rassel Crowe a Sandra Bullock; československým prezidentom vtedy bol Antonín Novotný a premiérom Jozef Lenárt, juhoslovanským prezidentom bol Josip Broz Tito a predsedom vlády Petar Stambolić; Willi Brandt sa dostal na čelo SPD, premiéru mali filmy Človek z Ria, Grék Zorba a Cherbourské dáždniky, ako aj brodwayský muzikál Fidlikant na streche; Cassius Clay, ktorý sa neskôr premenoval na Mohamada Aliho, sa po prvýkrát stal majstrom sveta v boxe v ťažkej kategórii a na cestách sa po prvýkrát objavili Ford Mustang a Škoda 1000 MB; Malta získala suverenitu a Nelson Mandela bol odsúdený na doživotné väzenie; kým sa rozpútavala americko-vietnamská vojna, prvým tajomníkom ÚV KSSZ sa stal Leonid Brežnev; Martin Luther King dostal Nobelovu cenu za mier a Jean-Paul Sartre za literatúru – no tento ju, ako správny ľavičiar odmietol s odôvodnením – čosi ako: že táto cena je buržoázny prežitok; Angličania a Francúzi dospeli k dohode o výstavbe tunela popod La Manche a skupina Beatles vydala svoj prvý americký album pod názvom Meet The Beatles.

Je to vek! 95 rokov! Ale je to aj jeden ľudský vek! A pri troche nadsázky, ak by sme sa pýtali čo spája Hectora Berlioza so Sandrou Bullock, či Napoleóna III. Bonapartu s Brežnevom – tak odpoveď by mohla byť: životný vek Michala Milana Harminca. A hocijako sa nám zdá, že je to obrovský výsek na horizonte času – aj toto časové rozpätie so všetkými svojimi veľkými a menej veľkými udalosťami blednú, keď si uvedomíme niečo iné. Ten vek, ten čas od roku 1869 keď sa po prvýkrát na uliciach mesta Brna objavili konské tramvaje po rok 1964, teda rok kedy už prvá žena obletela v kozmickej lodi zemeguľu – tento časový most stráca na sile keď si uvedomíme – nie časové premeny, nie udalosti v týchto premenách času, ale: rozmery a mohutnosť, obrovského diela staviteľa a architekta Michala Milana Harminca. To dielo, ktoré zatiaľ počíta viac ako 300 objektov, to dielo, ktoré doteraz ešte stále nie je kompletne zmapované a preskúmané!

Často si kladiem otázku: čo to bolo za človeka, ktorý dokázal tak veľa tvoriť a stvoriť? Ako žil? Kedy tvoril a kedy spal? Mal čas aj na zábavu, na oddych, na rodinu, na deti? Na kamarátov, na pivo, na tri deci vína? O čom rozmýšľal a čo sníval? Sníval o práci, o diele – alebo o sláve?

Kto by nesníval sny budúcej slávy?

Nehrozte sa, že sen iba klame:

sen je veriteľ pravdy, či v paláci,

či sa sníva v chalupe na slame.

Sen je istotou detve; tá verí.

Nezobuď ju, macocho, v žlčnej zlosti,

nevytrhajže spod nej perinu

a nerozbúr sen najkrajší mladosti!

Tak o tejto otázke básnil hádam najväčší slovenský básnik Pavol Orságh Hviezdoslav. A je náhoda, že túto svoju báseň pomenoval rokom? – Rokom narodenia Michala Milana Harminca? – Je náhoda, že sa táto báseň volá: 1869 – alebo si povieme, že náhoda neexistuje a že každá zdanlivo vyzerajúca náhoda je v podstate priesečníkom nutnosti?

Kto by nesníval sny budúcej slávy? – hovorí teda Hviezdoslav - a my s ním. - A Miško Harminc s nami. Na začiatku musí byť sen. Sen je istotou detve – sen je istotou mladých ľudí. Mladí ľudia snívajú s otvorenými očami – a tí čo majú dostatok sily svojim snovom aj veria. Sen je istotou detve; tá verí. A tí čo okrem dostatku sily veriť majú ešte aj odvahu – tí za svojim snom idú. Idú za jeho naplnením. Za jeho uskutočnením.

Svet mladého človeka je plný idealizmu, snov a viery – mladý človek verí; verí v konečnú spravodlivosť tohto sveta, verí vo víťazstvo dobra nad zlom, verí, že láska je silnejšia ako nenávisť - verí že svet funguje ako v ľudových rozprávkach, ktoré ešte nedávno – ako dieťa – počúval a potom čítal. Verí, že on je tým Popolvárom, ktorí sa z domáceho kucova dostane do šíreho sveta, do kráľovského paláca, že on je tým Nebojsom, že on je tým hrdinom, rytierom, princom, ktorý zachráni zakliatu princeznú, kráľovstvo a možno aj celý svet. Stačí bozk. Jeho bozk.

Ale pred týmto bozkom musí byť ešte jeden bozk: omnoho ťažší: matkin bozk na čelo, keď sa odchádza z domu. Tento ťažší bozk je podmienkou toho druhého bozku – bozku na pery spiacej krásavice. Bez matkinho bozku na čelo, hrdina – Popolvár, Nebojsa, Janko... – nenájde cestu.

Často rozmýšľam o tom, či Miško Harminc keď mal 17 rokov požiadal matku o tento bozk, keď odchádzal navždy do sveta? Alebo bol jeho konflikt s otcom taký vážny, že iba tresol dvermi - a odišiel? – „Keď mládenec trieska dvermi, je to jasný znak, že by sa mal ženiť.“ To, že sa Miško ako 17 ročný neoženil, je asi najspoľahlivejším dôkazom, ktorý vyvracia legendu o tom, že sa dostal do neprekonateľného konfliktu so svojim otcom. Je to asi najspoľahlivejší dôkaz toho, že nie hnev, nie zlosť a zvada ho vyhnali z domu – ale sen.

sen je veriteľ pravdy, či v paláci,

či sa sníva v chalupe na slame.

Každý snívame.

I boháč sníva, že má zlato,

sní bedár, že má okovy,

sní ten, čo sa len hotoví

vymeniť život za tmy blato.

Ó, sníva každý prebohato.

- ako hovorí jeden veľký španielsky barokový básnik. Miškov Harmincov sen ale nebol o krásnej deve, ktorú treba zachrániť zo zakliateho zámku v ružovom tŕní. Bol to sen o stavbách – palácoch, kostoloch, vilách, školách a rezidenciách. O kráse nevídanej, ktorá je uväznená v amorfnej hmote a čaká na svoje vyslobodenie. Kráse, ktorá čaká, aby sa z brala stal chrám, z kameňa dom. Nie bozk na pery môže odkliať túto architektúru, ale úder kladivkom. Kladivo sa stalo verným druhom architekta Harminca: ním klepkal, overoval, skúmal – a nakoniec posväcoval. Tak ako robili už tisícky rokov pred ním stavitelia bájnych a pradávnych chrámov – od Veže babylonskej, cez egyptské pyramídy až dodnes. To je osud staviteľa, to je poslanie majstra-architekta.

My, Kulpínčania, zvykneme občas povedať: „Čo sa misí, nije ani ťažko.“ – Je zrejmé, že majstrovi Harmincovi nič nebolo ťažko. Lebo evidentne raz v noci sa mu prisnil sen, že staviteľstvo je jeho osud, ono je jeho poslaním na tomto svete: byť staviteľom. – A čo je osud – to sa musí a – čo sa misí nie je ani ťažko.

Sen je veriteľ pravdy – hovorí básnik Hviezdoslav. Veriteľ je ten, komu je niekto niečo dlžen. Alebo povedané inými slovami: pravda je dlžníkom sna.

Čo všetko videl Michal Milan Harminc vo svojich snoch, ktoré sú veriteľmi pravdy? Iba krásu zajatú do hmoty, ktorú treba vyslobodiť? Alebo aj krásu ľudí, s ktorými sa chce stretávať a pobudnúť na tomto svete? Alebo krásu myšlienok, krásu spevu, tvarov i harmónie? Alebo krásu duše a krásu ducha? Alebo krásu krás?

O čom sníva duša 17 ročného človeka? Tak si myslím, že všetci sme ten sen zažili, že sme ho všetci snívali, ibaže sme na to zabudli. Ale som presvedčený, že v živote každého človeka existuje okamih, kedy sa mu vo sne – a možno aj v bdení – v istom okamihu odhalí celý svet - vo všetkej svojej plnosti a kráse - kedy sa mu do jediného okamihu spojí celá minulosť a budúcnosť sveta a on ju prežije v jedinom prítomnom záchveve duše. Je to svet romantického opojenia sa svetom, kedy v srdci pocíti slasť bolesti i krásy zároveň, kedy duchovným zrakom uvidí harmóniu nebies a hlboko v sebe začuje hudbu sfér. Z celého tohto okamihu človeku zostáva len akýsi zlatý prach, ktorý utrúsili hviezdy a planéty a ktorý si my, obyčajní smrteľníci ani nevšímame a po krátkom čase na tento zlatý prach rýchlo aj zabudneme. Len tí výnimoční básnici hmoty, akým bol Miško Harminc z Kulpína, nesú tento prach vo svojich spomienkach a v očiach. A keď počas svojej pozemskosti stavajú stavby – vtedy nerobia nič iné ako to, že zhmotňujú ten zlatý prach zo svojich spomienok. A keď kladivkom po stavbe poklepú – je to preto, aby sa aj ten zlatý prach v očiach presvedčil, že majú rovnaký pôvod: v starobylom pohybe hviezd a nebeských planét.

Z tohto zlatého prachu boli umiesené sny Michala Milana Harminca. A kedykoľvek sa pozrieme do stropu ktorejkoľvek jeho stavby pocítime, ako sa nám jemne šudí do našich očí. Vtedy na okamih musíme aj my zavrieť svoje oči a snívať s ním.

Komentáre

Post new comment

Obsah tohto políčka je súkromný a nebude dostupný verejnosti.
CAPTCHA
This question is for testing whether you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.