Cena časopisu Nový život - medzi spomienkami na minulosť a spomienkami na budúcnosť

Zdenka Valentová-Belić
7. júna 2014

Podobne ako aj mnohí tu prítomní, už viac rokov sledujem časopis Nový život a ako aj nejeden z nás, ktorí sa snažíme na tomto poli prispieť, viackrát som si položila otázku: Čo je to Nový život? Pre koho je? Od koho je? Čo predstavuje a či funkcie, ktoré vyplývajú z jeho existencie, svojim obsahom aj uskutočňuje?

Odpoveď na túto otázku, samozrejme vedľa kritéria kvality, štylistickej, umeleckej a jazykovej úrovni, by mala byť podstatným kritériom na ocenenie najlepšieho príspevku. Považujem, že v tejto chvíli, keď slovenská dolnozemská literatúra potrebuje revíziu, revalorizáciu, či predefinovanie vlastnej podstaty, potrebné je odmeniť ten príspevok, ktorý aspoň naznačuje budúcnosť tohto literárneho kontextu.

Možno sa už ústrednou témou – spomínanie a pamäť - redaktor pokúsil povedať, že je Nový život kolektívna pamäť písaného slova slovenského národného spoločenstva vo Vojvodine. Avšak, ak vychádzame z toho, že sa autori úvodných esejí uzhodli, že spomienky sú subjektívnou záležitosťou, že nikdy nie sú objektívnym, reálnym obrazom toho, čo si človek uvedomuje a že všetci píšu, že pamäť ako výberová nezachováva celistvé obrazy percepcií, potom bezpochyby môžeme konštatovať, že aj táto stopa kolektívnej pamäti písaného slova predstavuje selekciu. Samuel Boldocký vo svojom príspevku vystihuje, že sa selektívnosť prejavuje vo všetkých troch fázach pamäti: v procese zapamätávania, uschovávania a vybavovania z pamäti. Ak sú prvé dve fázy tie, v ktorých hlavné slovo má redaktor, v tretej fáze – vybavovania z pamäti - hlavné slovo majú autori. Čitatelia, ako užívatelia tejto kultúrnej kolektívej pamäti, by možno mali spĺňať korektívnu funkciu aktívnym čítaním, teda všimať si, na čo si z naších literárnych dejín spomíname a čo nám z „kolektívnej“ pamäti dočasne alebo nenávratne mizne – a je toho dosť. Analýza prečo niečo uniká z pamäti mimo našej vôle a kontróly by mohla byť jednou z budúcich tém.

Viackrát autori úvodných eseji spomínajú dielo Georgeho Orwela 1984, v ktorom spisovateľ uvádza, že "ten kto kontroluje minulosť, kontroluje aj budúcnosť, ten kto kontroluje súčasnosť, kontroluje  minulosť (George Orwell, 1984). Večne aktuálne dielo, v tejto chvíli zdá sa, viacnásobným odkazovaním naň, o niečo aktuálnejšie.

Bezpochyby, udalosti, ktoré rozhodujúco vplývajú na (pre)tvarovanie spoločenského a samým tým aj kultúrneho a literárneho  kontextu a na životy ľudí a ktorí sú súčasťou individuálneho pocitu a kolektívnej, socializovanej a inštitucionalizovanej pamäti predstavujú neodvrátnu, žiadúcu a plodnú výzvu pre nových autorov, ale aj súčasných bádateľov. Taktiež, niet žiadnej pochybnosti, že výsledky, ku ktorým sa čitatelia a bádatelia dopracujú, nemôžu byť identické. Názory na toto naše útle literárne spoločenstvo sa samým tým líšia, lebo ani spomineky nie sú rovnaké - ako jestvuje pluralita pamäti, existuje aj pluralita chápania a interpretácie určitých udalostí z minulosti, zvlášť tých, vo vťahu ku ktorým nejestvuje dostatočná časová a emotívna dištanca. Preto je nevyhnutné, aby analýza a revízia boli neustále spoločníčky vo vyrovnávaní sa s minulosťou. Chápem to tak, že je zasä vhodná chvíľa zanalyzovať a prehodnotiť si kontext slovenskej vojvodinskej literatúry a zrevidovať jej hodnotovú podstatu, aby sme konečne mohli mať predpoklad na zabezpečenie jej budúceho rozvoja, alebo aspoň maličkého posunu.

Občasné rekapitulačné a revalorizačné úsilie sa takto javí ako existenčná hygiena. Bez neho sa z mesta nepohneme.

Prečo teraz hovorím o tom, keď by som mala písať o časopise a cene? Veď preto že slovenská vojvodinská literatúra a Nový život, sú tak tesne späté, že jedno bez druhého neexistujú. Nový život je tu na to, aby toto národné spoločenstvo mohlo lepšie artikulovať svoju kultúrnu existenciu, lepšie pochopiť seba, svoje cítenie, kolektívne svetonázory, rozmýšľanie a konanie v prítomnosti, ale Nový život  - ako ja to chápem – by mal byť tu na to, aby sa na poli jeho stránok artikulovala snaha z týchto tesných medzí vystúpiť, otvoriť sa, nezatvárať sa do pomysleného geta, ale každým svojím slovom vyjadrovať súvislosti so všetkým tým, čo nás obklopuje zvonku.

Dobre vieme, že sa z času na čas zjavuje sa aj taký názor, že slovenská vojvodinská literatúra už nie je živá, teda v duchu témy tohto ročníka Nového života by sme mohli povedať, že si na túto literatúru už len spomínať môžeme. Práve minuloročný ročník časopisu Nový život je dôkazom, že toto nie je pravda a dôkazom toho sú esejistické a literárne “skôsty”, ktoré – o tom som osobne presvedčená - budú mať svoje pevné miesto v kontexte slovenskej vojvodinskej literatúry. Myslíme tu predovšetkým na všetky úvodné eseje: Samuela Boldockého, Adama Svetlíka, Michala Babiaka a Víťazoslava Hronca, na prózu Miroslava Demáka, na poéziu Michala Bíreša. Keď sa zhľadíme do budúcnosti, tak potom určite myslíme na prózu Andrey Spevákovej, Miroslava Kaňu, Janka Takáča, poéziu Kataríny Mosnákovej, historiografické bádania Jána Tkáča, alebo aj dramatické diela Jána Hrubíka.

Esejistické úvodníky sú už niekoľko rokov najkvalitnejšie príspevky. O význame týchto eseji písala aj Zuzana Čížiková vo svojom príspevku Esejistická chvíľa v našej literárnej vede. Autorka príspevku konštatuje: “Situácia v našej literárnej vede aj v dôsledku globálneho trendu spochybňovania metodologických základov vedeckého poznania sa v prvom desaťročí 21. storočia podstatne mení – nadobúda kontúry novej kvality. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím v literárnej vede a kritike sa v slovenskej vojvodinskej literatúre zreteľne črtá odklon od striktného vedeckého prístupu k hodnoteniu literárnych artefaktov smerom k esejistickému, otvorenému, subjektívnemu a predovšetkým tvorivému prístupu v hodnotení a posudzovaní literárnych diel.” Úplne súhlasíme s autorkou, že k novým hodnotovým a zároveň rozrôznením názorovým stanoviskám v posledných rokoch výrazne prispeli tematické úvodníky v časopise Nový život, v ktorých sa reflektovali nielen veci literárne, umelecké, ale aj aktuálne problemy, týkajúce sa kultúry, spoločnosti (s dôrazom na našu národnú menšinu, ale i globálne postavenie jednotlivca v nej, ďalej otázky svetonázorové, filozofcké, poetické… Ako Čižikova tvrdí: “Prispelo to k premene paradigmy literárnokritického a literárnovedného myslenia v nás.” 

Komisia na udeľovanie ceny časopisu NŽ tohto roku to nemala ľahké. Nerada to hovorím, lebo osobne hodnotenie textov v Novom živote chápem ako česť a udeľovne tejto ceny je podľa mňa nanajvýš svatočný okamih. Členovia komisie mali na texty rozličné estetické kritéria a aj različné pohľady na to, čo má odmeňovať, aké hodnoty prezentovať, akú má funkciu táto cena a čím by sme sa mali riadiť, keď sa rozhodujeme. Diskutovato sa o tom, čo je podľa nás primárne kritérium a čo je sekundárne. Čo si dôsledne musíme všímať, keď sa rozhodujeme a čo sa snažime z vedomia vytlačiť, aby nás neoplyvnilo. Keď by jestovali napísané propozície, tak by sme to mali ľakšie, takto sa pridŕžame zaužívaných, no nepísaných pravidiel, ktoré by som sa teraz pokúsila zhrnúť v nasledovnej vete: “Cena Nového života sa udeľuje za najvyspeleší literárny alebo najkvalitnejší literárnovedný príspevok uverejený v jednom ročníku, výlučne z pera slovenského vojvodinského autora, teda autora, ktorý sa vo Vojvodine narodil, tu podstatnú časť života žil a tvoril a ktorého tvorba sa začleňuje do tohto literárneho kontextu, ale ten príspevok ktorý nebol prebratý, teda už niekde pred tým uverejnený, pri tom sa snažiac, aby všetky sekundárne, mimoliterárne faktory na rozodnutie komisie vplývali čo najmenej a prihliadajúc na motivačnú funkciu tejto ceny ako najhodnotnejšiej literárnej ceny vojvodinských Slovákov.” 

Tunajší Slováci túto cenu vnímajú ako veľmi dôležitú a vzhľadom na jej význam od toho ako definujeme túto cenu, aké hodnotové kritéria tu postavíme, bude potrochy vyzerať aj budúcnosť tejto literatúry, lebo je to proste späte jedno z druhým. Práve preto, že nám záleží na renomé tejto ceny, nesmieme dovoliť, aby sa naň vrhol ani najmenší tieň pochybností o kritériach rozhodovania. Avšak, ja osobne s takto definovanými pravidalmi ceny nesúhlasím. Opýtam sa vás, že kto je ten kto jednoznačne môže tvrdiť, ktorý autor príspevku je “náš” a ktorý nie je. Či skutočne  odmeňujeme najkvalitnejší príspevok, ak nehodnotíme doslova všetky? Značná časť je proste “diskvalifikovaná”, lebo sa “všeobecne považuje”, že by im ceny nemala patriť. Veď v dnešnom čase intenzívnej fluktuácie obyvateľstva a najmä na relácii Vojvodina – Slovensko treba doslova stopovať, gde kto žije, aby sme vedel, či jeho príspevok hodnotíme a či nie. Toto je, však, len môj osobný názor, nie zároveň aj názor ostatných členov komisie a tobôž nie postoj širšej kultúrnej verejnosti. No ja teraz má tú prvilégiu, že to z tohto miesta môžem verejne vysloviť. Z druhej strany som si vedomá, že cena NŽ vplýva na zachovávanie tohto kontextu a chápem, čo by sa stalo, keď by sme ako národnostná menšina nemali túto pamäť. Tiež ak vy, obávam sa, že by sme potom sotva mohli hovoriť o slovenskom vojvodinskom literárnom kontexte.

Tohtoročná komisia pre udeľovanie ceny pracovala v zložení: Annamária Boldocká Grbićová, Ladislav Čáni a Zdenka Valentová Belićová. V naších diskusiách sme najčastejšie hovorili o cykloch básní Michala Bíreša Komplikované blúdenie, Viery Benkovej Modrý deň, Martina Prebudilu Stojatá haluz, o poviedke Miroslava Demáka Jedna smrť v Belehrade, o príspevku Jána Tkáča Vznik a pôsobenie Matice slovenskej v Juhoslávii (Vojvodine) v rokoch 1932-1941 a o štyroch esejoch Samuela Boldockého Spomienky, kumšt ľudskej památi, Adama Svetlíka Spomínanie, Michala Babiaka Spomínanie medzi bytím a zabúdaním a Víťazoslava Hronca Vniknúť do jablka, na budúcnosť si spomenúť. Väčšinou hlasov komisia sa rozhodla udeliť cenu Víťazoslavi Hroncovi.

Skvelá myšlienka, ktorú vo svojej eseji nastolil na spomínanie ako projekciu čí víziu budúcnosti, rozhľadenosť autora, jeho provokačnosť a opovážlivosť v obhajobe svojich stanovísk, jeho úctihodná schopnosť pochybovať a umelecky prepojiť subjektivitu so svojráznym odstupom boli tie argumenty, ktoré rozhodli a kvalifikovali autora na cenu. Čitateľ stretnúc sa s Hroncovým textom získava absolútnu dojem o kompetencii autora. Hronec ako skúsený spisovateľ a redaktor má vypestovanú vlastnosť polemizovať – a to nie len s odlišne zmýšľajúcimi autormi ako z nášho prostredia, tak aj zo svetovej literatúry - Hronec polemizuje aj sám so sebou, posúvajúc  takto a rozpracúvajúc svoje myšlienky, názory, rozvíjajúc vlastné vnímanie a hodnotové zázemie. No nikdy sa „nedopolemizuje“ ku konečným, jednoznačným stanoviskám, aj keď tú konečnosť jeho názorov po celý čas ako imenentnú možno vycítiť. V porovnaní s inými autormi Hroncove eseje sú o niečo umeleckejšie, subjektívnejšie, ale predsa súdržné a pevne zomnuté. Najkrašia v jeho eseji je vízia budúcnosti a tvrdenie, že v opravdovom umení, v hodnotnej básni, v najsprávnejšom životnom postoji, sa spomienky na budúcnosť javia ako omnoho silnejší faktor, ako spomienky na minulosť, lebo spomienky na minulosť ako autora, tak aj konzumenta jeho diela,  sú dominantné len v podradenných a menejcenných dielach. „Hraničná čiara, ktorá delí esteticky nevyspelé veršovanie od umelecky mimoriadne pôsobivej poézie je tým „čínskym múrom“, ktorý oddeľuje od seba dve protichodné časové usmernenia spomienok, ktoré sa podieľajú na jej tvorení. Najvynikajúcejšie diela svetovej poézie sa neveľmi starajú o minulosť, dokonca aj vtedy, keď napohľad iba o nej svedčia.“ To čo nikdy ešte nebolo, ale sme v stave vo svojich myšlienkách vydedukovať ako predstavu o sebe, ako víziu seba, spoločnosti a kultúry, akou by sa mala stať, je jasnou smernicou, alebo osvietenou cestičkou rozvoja zo začiatku môjho textu, lebo takéto postoje určite určujú slovami autora esejí: „...estetickú nosnosť, tiež aj kvalitu neskoršieho života konzumentov, ktorí tú nosnosť textov dosiahli a s ňou si posvietili do tmy pred sebou.“ 

Ilúzia? Vrátim sa ešte na chvíľku na jeden text z časopisu a pozrime sa, aký postoj vôči ilúzii má  jeden z autorov vlaňajšieho ročníka. Na záver svojiho príspevku Mihalkovič opýtal, či sa oplatí žiť život bez ilúzií, ja sa opýtam či sa oplatí pôsobiť na poli literatúry tohto kontextu a neveriť v jeho silu, kvalitu a jedinečnosť a nemať víziu alebo ilúziu jeho budúceho rozvoja? Nebyť tejto ilúzie, ani dosiaľ by sme si nemohli privlastniť ani jedného z týchto vynikajúcich predstaviteľov našej literatúry. Oplatí sa život bez ilúzií, rétoricky sa opýtal na konci svojho textu Mihalkovič. Nevyslovujúc jednoznačnú odpoveď ďakujem vám za pozornosť, členom komisie ďakujem za spoluprácu a laureátovi, ako aj všetkým ostatým autorom, úprimne blahoželám.

 

Zdenka Valentová Belićová

Predsedníčka komisie pre udeľovanie ceny časopisa Nový život

Komentáre

Post new comment

Obsah tohto políčka je súkromný a nebude dostupný verejnosti.
CAPTCHA
This question is for testing whether you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.